Autosportfoto

Zdolal som na veteráne Kráľovu hoľu

Keď sa ma zima spýta, čo som vyvádzal v lete, hrdo odpoviem – vytrepal som sa veteránom najvyššie, ako sa to na Slovensku dá. Až na vrchol Kráľovej  hole do výšky 1948 metrov.

Poďme pekne po poriadku, ako sa to mne a ďalším ôsmim bláznom podarilo, hoci nás štartovalo 56.

Keď sme požiadali Jara Petrána, riaditeľa Oldtimer Rallye Tatry, aby trať zmenil, nevedeli sme, čo sme na seba ušili.

Každoročná jazda do Zakopaného, poľské zápchy a milión turistov nás už nebavili, preto na nás tento podtatranský mohykán vymyslel adrenalínovú habaďúru - Zakopané sa Vám nepáči- vyškriabete sa až na vrchol Kráľovej hole.

Počas roka som zbieral skúsenosti a zisťoval, čo je to za cestu a čo ma na nej čaká. Keď som niekomu povedal, kam až svojimi veteránmi polezieme, len si udierali prstom po čele! Bicyklisti a turisti, ktorí tam hore boli, tvrdili, že sa tam dostanú len 4x4.

Cesta je rozbitá, v spodnej časti štrková a hore, kde je aj trochu asfaltu, sú pre zmenu diery ako krátery na mesiaci. Nevadí, rozhodol som sa, že tam aj napriek tomu pôjdem.

Prvé dva dni Oldtimer Rallye Tatry boli len tak na zahriatie. Prešli sme po Tatrách 199 km, ale to bolo nič oproti tomu, čo na nás čakalo. Pretekári sa poctivo pripravovali. Nemenovaný jazdec na MG si dokonca vybavil štáb televízie Markíza, aby ho čakal pod horou a natočil s ním ešte pred jazdou nahor rozhovor do večerných televíznych novín.

Známosti sú dobré na všeličo, všetko však dopadlo inak.
Iný jazdec menom Pištík sledoval počasie a po večeroch dumal, akú rýchlosť zvoliť, aby sa jeho Austin Healey neprehrieval. Bolo stále pekelné teplo (35 stupňov), tak dumal, dumal a bolo mu to nanič, lebo hore sa nedostal.

Ja som mal veľký a nečakaný problém vtedy, keď sa mi cestou dole Donovalmi pokazil môj nešťastný Triumph TR 3A, zo zadnej nápravy sa začalo ozývať hlasné búchanie kovu o kov. Keď som prechádzal po nerovnostiach, trieskalo to ako vedro so starými hrdzavými skrutkami. Ty potvora, takto sa mi odvďačuješ za celoročnú lásku, hladkanie a ískanie? Teraz si sa mi rozpadol! Ale zaťal som sa. Nedoprajem škodoradosť súperom a neodstúpim z pretekov! To by sa niektorí dotyční tešili. Však, Marie? Jej MG bolo v tom čase na druhom mieste za mnou. Namiesto obeda v Banskej Bystrici som si to namieril opačným smerom - smer Nitra, aby som si vyprosil a potom štastne zobral manželkin Triumph Spitfire.

Ešteže bol pekne poumývaný a natankovaný. Zostávalo mi už len dajako sa na tej kope šrotu doplaziť do Nitry. vzduch mal 36 stupňov, asfalt 50 stupňov a v duchu počítal, koľko ma bude stáť odtiahnutie, ak mi na TR 3A definitívne odpadnú kolesá niekde pri Žarnovici. Našťastie sa kôpka šrotu držala až do Nitry, Tam som presadol a poprehadzoval veci do zeleného krásavca Spitfirea. Zhodiť strechu a rýchlo naháňať koniec štartového pola. Dobehol som ich pri večeri na Táloch. Nikto nič nezbadal, veď Triumph ako Triumph.

Hoci bol jeden čierny a druhý zelený. Večer sme sa v kolibe poriadne zabavili, ožrali a tešili na raňajší adrenalín.
Hurá, je tu ráno! Ako spolujazdca som si zohnal chudučkú Emku Brtánovú, 12-ročnú dievčinku s hmotnosťou 33 kg.

Vybabral som s Pištíkom a konkurenciou, oni mali omnoho ťažšie spolujazdkyne. Pri tom adrenalíne, čo nás čakal, na váhe záleží, každý kilogram zdržuje a hlavne - čím viac je zaťažené auto, tým viac šúcha podvozkom po zlej ceste.
Cestou sa zastavujem u spolužiaka z VŠP Ing. Jožka Barana v Pohorelej. Je vlastníkom benzínového čerpadla. Vravím si, možno nakvapká sponzorského benzínu. Nenakvapkal ništ, benzín nedal, len lamentoval: ,,Bisťu, však ja tam nevyjdem ani na 4x4, neblázni, bisťubohu." Ale ja som na Jožka a jeho bisťu nedal a letel smerom na Šumiac. S Emkou nebol vôbec problém, o čo menej vážila, o to bola múdrejšia. Viete si predstaviť 12-ročnú pubišku a jej názory na svet?

Aspoň ma poučila. Bola sranda a len raz sme zablúdili.
Sme v Šumiaci.

V tejto malebnej dedinke je štart na vrchol Kráľovej hole. Tu nás zastihla nepríjemná správa - nahor nepustia 25 vybraných. Ujovia ochranári sa rozhodli inak. Hore pustia len 8 bláznov, ktorým nekvapká olej. A je to! Chudáci ochranári, tvária sa dôležito. Majú závoru a chránia ju ako komunisti závoru do Rakúska v Bergu. Hodinu nás zbytočne zdržujú. Jarko sa oháňa povolením z Krajského úradu, ale tu to neplatí. Na Slovensku je to tak. Tu chce rozkazovať každý, kto má v riti dieru!!!

Mám problém. Ak chcem ísť hore, musím vyložiť 33-kilogramovú Emku a naložiť iného účastníka. Ujde sa mi stokilový chlapisko. Do kelu, to nie je dobré. Emku s ľútosťou usádzam do sprievodného Mistubishi 4x4. Ku mne si sadá veľký chlap, zadné pero klesá až na doraz, je to v riti. Vyrážam nahor.

Po 500 metroch som zistil, že hore idú len blázni a ničitelia veteránov. Doma mám už jednu kopu šrotu a teraz asi pribudne druhá. Tak poďme na to! Akú rýchlosť zvoliť? Začínam na trojke, ale idem rýchlo, doháňam autá a mračná prachu sprievodných 4x4.

Predbehnúť sa nedá, tak preraďujem na dvojku, vytočím 3000 otáčok, aby sa voda chladila, vonku je 35 stupňov, chladič musí cirkulovať. Po kilometri sa skamarátim so spolujazdcom Jarom Porazikom. Dostal za úlohu sledovať teplomer. Ja sedím nalepený na prednom okne, sledujem cestu, na teplomer nevidím. Cesta vyzerá ako tankodrom.

Štrách, chytil som podvozok, cez cestu sú veľké priečne rigoly, aby mala voda kade odtekať. Tam mám problémy, nemôžem spomaliť, lebo uvarím motor. V mori prachu ledva hľadám cestu, oči mám vypúlené ako Frištákova ropucha. Aj tak každú chvíľku počuť štrách, čakám, že výfuk zostal za nami, ale drží. Kde je moja Emka so svojimi 33 kilami! Nevadí, 6 km trpím po príšerne rozbitej šotoline. Cesta mala aj jeden pozitívny zážitok, bola na nej 180 stupňová vracačka, kde som tomu poriadne naložil, plyn ide na podlahu, Spitfire pre zmenu do krásneho powerslidu, pre Pipika šmyku štyroch kolies. Na konci tejto rozkoše nám vietor fúkne vlastný prach do tvárí, ale aj tak ten šmyk stál za to! Štrkové utrpenie má trvať 6 km. Túžobne čakám koniec, tam by sme mali vybehnúť na asfalt, tak mi to aspoň Mirko Kopecký sľuboval. Hurá, sme na asfalte.

Cesta je trochu lepšia, ale pre zmenu na mňa čakajú 15 cm hlboké krátery a meter vymletého asfaltu. Čo ďalej? Spomaliť a uvariť motor, alebo kľučkovať, riskovať a vyletieť s neuvareným motorom, ale roztrhaným podvozkom. Nespomalím, letím hore. Som tam prvý. Hurá, hurá!!!

Na celom Triumphe je centimetrová vrstva prachu, ale zvládol som to!!! A čo nás čakalo hore?

Pre Slováka magická hora, na ktorej turisti spievajú slovenské národné piesne, kde je krásny výhľad na Tatry a zvyšok Slovenska, kde stúpajúce veterné prúdy vykúzlili raj pre rogalistov.

Čo je pripravené pre všetkých týchto fanatikov, ktorí sa po vypotení litrov potu horko ťažko vytrepali hore.

Po slovensky HOVNO a to doslovne. Áno, šiel som si pekne pofotiť zátišia a zrazu ľudské hovná. Nevadí, stáva sa, idem ďalej, za dvoma kontajnermi na smeti sedia učupené dámy, veteránistky, a čúrajú ostošesť.

Rečiem: ,,Dámy, ale veď tu je budova vysielača veľká ako svet, tam nie je WC?"

Oni odpovedia: ,,Maroš, veď budova vysielača je zavretá, nemáme kde pišať, tak čo, hádam sa nepoštíme. Čupíme tu ako Arane za činžiakmi. " Kukám za kontajner, a veru, naše dámy neboli prvé ani posledné.

Kam chodili na WC chlapi? Na kopci, kde to stále fučí, je to problém, hneď si oštíš gate, alebo sa budú na tvojho pipíka pozerať cudzí ľudia. Hanba, hore nie je žiadny bufet ani WC. Tí chudáci z Telekomunikácií, ktorým patrí obrovská budova, by sa mali ísť pozrieť na Ještěd alebo Praděd, kde v podobnej budove je na prízemí reštika a hlavne WC. Tu si má unavený a spotený turista kam sadnúť, nemusí si vo vetre prezliekať spotené tričká po namáhavom výstupe.

Hanba aj ochranárom, robíte sa dôležití a ďalej 60 km po hrebeni Chopku, to je iná pesnička. Hanbím sa za nich. Zaspievam si pod historickou tabuľkou a urobím niekoľko vrcholových fotiek, keď som dosiahol Vrchol.

Dúfam, že sa všetkým ženám budú páčiť. V kútiku duše po takom Pipiku každá tajne túži!

Pomaly sa hore škrabú ďalší blázni

Marek Bogyo a Škoda Felícia,

Igor Ďuranna a jeho Škoda Octávia,

Pavel Rek - Jaguár 120,

Tomáš Novák - Mercedes 230,

Jaro Petrán - Tatra 603,

Milan Šuchtár - W brouk

Pražák Romuland Páv - Maserati 3500GT.

Pozor, žiadne MG ani Austin Healey sa hore nedostali! To nehorím o Fiatoch, Citroenoch a iných značkách, ktoré nepokorili našu národnú horu s výškou 1948 metrov. Opakujem „žiadne MG". To si dobre zapamätajte! Emka je super kočka, aj ona sa dotrepala hore, teraz nech sa postará ešte o zjazd dole.

Ide sa. Tešil som sa dole, že cesta bude ľahšia. Áno, motoru sa uľavilo, ale brzdám nie. Cestou dole sedím tiež nalepený na prednom okne, aj tak dobre nevidím na krátery, ťažko sa mi vyberá. Malý je hlboký, veľký zasa veľký! Šúcham bruchom ako debil. Stokrát som oľutoval, že som sa na tento kúsok dal. Niekoľko fotiek teraz už kamaráta Juraja. Pomaly sa spúšťame k piknikujúcej skupinke.

Chladím brzdy a ponúkajú mi klobásku a slaninku.

Ani vo sne nečakali, že v takej pustatine uvidia ôsmich bláznov na starých potvorách - autách, manželky sme nechali doma! Brzdy vychladli, spustíme sa o kilometer nižšie. Treba nám vypustiť kohútiky. Hore sa nedalo, fúkal nevyspytateľný vietor, nechcel som si očúrať gate. Tak si veselo v lese čúram a zrazu šuchot v kríkoch. ,,Do riti, medveď! Zožerie ma!" Rýchlo, schovávam sa a zastavujem, alebo v opačnom poradí? Neviem, šprintujem k autu. Vtom sa z hory vyteperili tie tri medvede, z ktorých sa napokon vykľuli naši počernejší rómski spoluobčania. Boli na zbere brusníc. Traja čierni chlapi ako hora. Požiadali nás, či nemáme trocha vody, že sú smädní. S radosťou im dávame všetky naše minerálky a fujazdíme dole. Dobre, že nechceli naše peňaženky. V tomto kraji nič neobvyklé. Som na tej nešťastnej štrkovej ceste, už nerátam rany do podvozku, prístrojovú dosku hladkám a prosím Triumph o odpustenie.

Hurá, pri rampe s ochranármi, novodobými pohraničníkmi, najdôležitejšími ľuďmi na svete. O chvíľu sme na námestí v Šumiaci. Ochranári by sa mali nad sebou zamyslieť. Na Slovenku chce rozkazovať každý, čo má... Ale to som už písal. Pipko klesol do kolien, keď zbadal tú kopu prachu, ktorú som priniesol dole.

Otváram vzduchové filtre, sypem z nich prach a v duchu sa oslovujem rovnako, ako ma pri dojazde oslovil Pipko - ja debil. Bolo mi to treba?

Pipko nadáva na ochranárov. Takých tupcov dôležitých ešte nestretol. Prosil som ich na kolenách, ale aj tak ma nepustili hore, aspoň som nezničil svojho krásavca.
Hurá, bol som hore a môžem sa vyťahovať pred ostanými. Hlavne Pipko, Mária a mnohí iní si to odo mňa pekne vyžerú!
A aké to malo dozvuky! Navečer som sa zastavil v predajni Citroen Liptovskom Mikuláši, ktorý raz zdedí po rodičoch Emka. Celá rodina naklusala s vysávačmi a hadicami. O hodinku bol Spitfaer vyumývaný a naleštený.

Odkaz pre spolužiaka Ing. Jožka Barana: ,,Bisťu, chlape, vyletel som hore aj bez 4x4 na stroji, ktorý mal 45 rokov. Takých máš ty šikovných spolužiakov. Bisťu Bohu!

Zlatý klinec na koniec. Večer sedíme pred TV a koho nevidíme? Začína hlavná spravodajská relácia TV Markíza. V šote o výjazde veteránov na Kráľovu hoľu je hlavným hrdinom Ivan H. so svojím MG, ktorý zostal na námestí v Šumiaci.

Kecá a kecá do kamier, aké to bude náročné, ako sa pripravoval, ako sa modlil atď. MG a Ivan sú hlavnými hrdinami. Skoro nás porazilo.

Do riti, ani auto si neušpinil a celé Slovensko obdivuje Ivanovo MG. Počkať, pravda je iná. MG stálo dole a hore sme vybehli len my.

A teraz verte TV Markíza. Fuj, hanbite sa spolu s ochranármi a telekomunikáciami. Máme kus krásnej prírody a nevieme to predať. Máme doma nevyužitý Grossglockner a Dolomity, lamentujeme na slabý turistický ruch a namiesto spolupráce a jeho rozvoja jeden druhému podrážame nohy a robíme si prieky. Hanbím sa za to, že som Slovák. A to ešte nepíšem, ako sa k nám postavila obsluha jednej reštaurácie v Poprade! Zbohom Slovensko!!!!!!