Autosportfoto

Vilko Zbohom.

 Vilko Zbohom, už sa nebudeme predbiehať na pretekoch. Zas si bol prvý, zas si ma predbehol.

Jedným z nich som ja, Marián, autor tohto článku. Fotografujem, a preto chcem doraziť pred všetkými. Druhým je Vilo, ktorý to má v krvi. Keď sme raz na pretekoch znova predbehli celé štartovné pole a na peknom mieste, vhodnom na fotografovanie, sme čakali na veterány, pustil sa Vilko do rozprávania svojho motoristického príbehu.

,,Maroš, ty sa na stránke www.bazala.sk chváliš, že si na Triumphe v lete zdolal Grossglockner, ale ja som ho zdolal už v roku 1969 na autobuse RTO Lux." Bol som prekvapený: ,,Vilo, ale to si sa v serpentínach veru nakrútil volantom?!"

,,Máš pravdu. Mal som tzv. kanapkovú RTO Lux s oknami aj na streche a výletníkom sa výhľad na ľadovec veľmi páčil. Boli sme tam v lete a hore bola ešte kopa snehu. Hore to bola hračka, ani som vodu nedolieval, ale dolu som šiel na dvojke a brzdil poväčšine motorom. Bola to fuška, veď mi aj dievčence napísali ďakovný list. Ale poďme pekne od začiatku.

Už ako 12-ročný som začal pod vedením nášho šoféra jazdiť s nákladnou jeden a pol tonovou Pragovkou. Roznášali sme sódu (Zoborská voda). Potom sa na mňa usmialo šťastie. Jeden pán (p. Štift) raz tlačil motorku CZ 125 cm3. Začali sme sa rozprávať. Ja som sa ponúkol, že mu ju opravím. Tak ju nechal u mňa a na druhý deň som už na nej jazdil. Pán Štift mi nakoniec povedal, že ju ani veľmi nepotrebuje, že ak budem každý deň nosiť obedy jeho svokre na Zobor, môže byť u mňa. A tak sa stalo, že som každý deň chodil do školy na motorke bez vodičáka.

Prišiel rok 1951 a ja som nastúpil za učňa v Strojárňach Piesok. Po mesiaci zistili, že nás je veľa, tak päťdesiatich z nás odvelili do galantskej ZŤS. Tam som si ako 16 ročný urobil aj vodičák na motorku. Po roku sme sa vrátili, ale už nie do Piesku, ale do Mostárne Brezno, ktorá sa medzitým osamostatnila. V Mostárni som sa dozvedel, že niekde leží pokazený Manet 90. Osmelil som sa a išiel za riaditeľom spýtať sa, či by som nemohol na ňom jazdiť súťaže, že si ho aj opravím. Riaditeľ súhlasil a začala sa moja radosť zo súťaženia.

S Manetom som jazdil aj také súťaže, ako bol banskobystrický Kozí chrbát, 200 km dlhá súťaž, ktorá preverila mňa aj Manet. Keď mi to išlo dobre, zavolal ma riaditeľ, že vo fabrike sú ešte dve motorky 250-ky Peráky, ktoré sú v Prahe na generálnej oprave, a keď prídu, jednu mi pridelí. Vtedy som presedlal na Peráka a ďalej súťažil. Napr. v Brezne súťaž Ďumbier, vo Svite Tatranskú osmu, Zimnú súťaž v Kokave, Rimavskej Sobote atď. Vyjazdil som si body a mohol som začať jazdiť rýchlostné okruhy. Medzitým som sa vyučil a hneď z prvej výplaty som začal nakupovať súčiastky. Za tri mesiace som postavil Zetku 150 Céčko na spôsob ŠKOTA vyvýšený prejazd. Veľmi dobre sa mi osvedčila. Postavil som aj rýchlostnú Zetku 150 a jazdil som, čo sa dalo.

V Brezne sme mali dobrý kolektív. Predsedom AMK bol p. Zdenko Šramko. Usporiadali sme súťaže ako Ďumbier, jazdu zručnosti, motoskijöring (ťahanie lyžiarov na snehu). V roku 1954 prišli na Zväzarm nové motorky kývačky 150 a 250, zostavil sa reprezentačný tím Banská Bystrica, ktorého členom som bol aj ja. Nakoľko motorky museli byť v garáži na Zväzarme v Banskej Bystrici a nevyhovovalo mi stále cestovať, jazdil som preto naďalej na svojich motorkách. Pretekal som aj rýchlostných pretekoch v Banskej Bystrici, Nitre, Komárne, Bánovciach. V Zlatých Moravciach, som bol v roku 1959 aj absolútnym víťazom. Spišskej Novej Vsi som bol druhý. V Trnave som jazdil na prvom mieste, v poslednom kole sa mi otvorilo horné oko ojnice a bolo po závodoch.

Cestovanie na závody nebolo také ako dnes, keď každý má auto, my sme chodili vlakom, alebo nás zobrali závodníci zo Žiaru nad Hronom. Oni mali nákladné auto a autobusovú vlečku. Raz sa nám stalo, že v Komárne po závodoch sme naložili motorky, Žiaranci sa ešte išli člnkovať a videl som ich až v Žiari nad Hronom. Iné nám nezostávalo, len spolu s Jankom Petrincom z Banskej Bystrice, ktorý mi robil mechanika, sa s Nitranmi zviezť do Nitry. Tam som zobudil brata, aby mi požičal motorku „Manet 90" , ktorý bol pokazený. Museli sme opraviť zapaľovanie, a potom sme išli celú noc na jednom sedadle až do Banskej Bystrice, tam som Janka vysadil a pokračoval som do Brezna rovno do roboty.

Zažil som aj dva pády, a to v Banskej Bystrici hneď po štarte. Vilo Kapusta išiel prvý, ja tretí. Vilo mi utekal a ja som ho nemohol predbehnúť, vždy ma pricvikol. Ako sa išlo na námestie a ja som mal zákrutu najazdenú na plný plyn, zasa ma pritlačil, musel som ubrať a potom klopiť. Dostal som šmyk na obidve kolesá a už som išiel na druhú stranu. Šúchal som sa 72m, potom prišiel horor, pribehla sanitka"Tudor", naložili ma a po trati ma viezli do nemocnice. Ja som sa v sanitke gúľal z jednej strany na druhú. Druhýkrát som spadol v Žiline, v zime sme prerobili motorku na 19" kolá a hneď na tréningu v prvom kole som letel do zábradlia (terajšie Tesco). Znova ma brali do nemocnice, ale prežil som aj to.

Prišiel rok 1955 a ja som narukoval. Na vojne som robil 14 mesiacov inštruktora s Tatrou 111. Počas vojny som bol len na jednom závode v Červenom Kostelci. V roku 1957 som sa vrátil do civilu. Nastúpil som ako vodič autobusu v ČSAD Nitra. Zastupoval som dovolenkárov a po dvoch mesiacoch sa ma spýtal garáž majster, či by som chcel mať svoj prvý autobus. Samozrejme, súhlasil som, preto mi povedal, aby som si obul gumáky a dal si vytiahnuť Tatru HB 500 z blata. To bol môj prvý autobus.

O tri týždne bol pojazdný (po GO). S tým som jazdil asi jeden a pol roka. Potom som jazdil na Ročke. V šesťdesiatom roku som dostal takmer novú RTO Lux a začal som jazdiť expres Nitra - Bratislava a zájazdy.

V roku 1964 sa otvorila linka Nitra - Budapešť a ja som tam jazdil 2 roky.

V roku 1966 sa linka zrušila kvôli nerentabilnosti. S RTO som chodil až do roku 1971. Najazdil som 980 tisíc km. Pochodil som všetky okolité štáty, aj západné, a nikdy ma nesklamala. Od roku 1981 som jazdil s Karosou linku Nitra - Bratislava až do roku 1993, kedy som išiel do dôchodku.

Okolo roku 1985 som začal jazdiť veteránov na Jawe 250 Perák, no plne som sa tomu mohol venovať až na dôchodku.

Ročne jazdím 15 - 18 súťaží, zúčastnil som sa aj troch sérií MoToTur - to je 9 zrazov. Jazdím SPHV, kde som sa raz stal absolútnym víťazom a trikrát majstrom Slovenska. Absolvoval som 500 km Slovenských od Dunaja až k Tatrám a mnoho ďalších jednodňových súťaží. Veď veteránisti ma poznajú, nemusím sa chváliť."
,,Vilo, dokedy chceš pretekať?"

,,Teraz mám už 75 rokov, jazdiť by som chcel aspoň do 80-tky, ako p. Gustáv Čech."

Pomaly prichádzali všetci veteránisti, ktorých sme predbehli a náš rozhovor sa skončil. Vilo nasadol a znova ufujazdil naháňať mladíkov na veteránoch. Večer po pretekoch bolo vyhodnotenie. A ako to dopadlo? Vilo si odniesol pohár za najstaršieho účastníka a ešte jeden za umiestnenie, ja som si tiež niečo odniesol a mal som aj plný foťák prekrásnych záberov.

Spokojnosť na oboch stranách.