Autosportfoto

Veľvyslanci dobrodružstva

Už dnes štartuje v poradí 37. ročník Rallye Dakar, avšak než sa vydáme mapovať jednotlivé etapy Dakaru 2015, vráťme sa ešte do histórie - a pripomeňme si v kocke ten predchádzajúci.

Keď sa 4. januára 2008 v portugalskom Lisabone, v dôsledku dlhotrvajúcich bezpečnostných rizík na africkom kontinente, rozhodlo o zrušení jubilejného 30. ročníka Rallye Dakar (a uzavrela sa tak tri desiatky rokov trvajúca epocha tejto slávnej púštnej súťaže v Afrike), zdalo sa, že pozoruhodným ľudským i športovým príbehom v najťažších klimatických podmienkach planéty definitívne odzvonilo. S príchodom roka 2009 maratónske preteky s logom ovinutého Tuaréga však nadviazali na svoju slávnu históriu v novom teritóriu, v predsa len o niečo bezpečnejšej Južnej Amerike.

Šiesty juhoamerický Dakar - vôbec najdlhší a najťažší zo všetkých, ktoré sa doposiaľ na juhoamerickom kontinente odohrali - viedol z argentínskeho Rosaria do chilského Valparaisa. Po odštartovaní 5. januára 2014 sa 442 konkurentov (175 motocyklov, 41 štvorkoliek, 151 automobilov a 75 kamiónov) v priebehu trinástich dní muselo popasovať s množstvom najrôznejších nástrah. Trasa 8734 kilometrov pre motocykle a štvorkolky - vďaka ktorým Dakar okrem Chile a Argentíny vo svojej histórii zavítal už do 28. štátu Bolívie - bola v porovnaní s tou, ktorú absolvovali automobily (9374 km) a trucky (9188 km), odlišná. Do určitej miery sa tým zmiernili aj bezpečnostné riziká, pretože pri dobiehaní pomalších motocyklov rýchlejšími automobilmi dochádzalo k nebezpečným kolíziám.

Dakar ako každoročne priniesol pozoruhodnú zmes terénov. V dôsledku extrémnych výkyvov počasia (napr. v najdlhšej etape z Chilecita do Tucumánu trápili jazdcov i stroje extrémne vysoké teploty, dosahovali až 47°C) sa pre motocykle a štvorkolky niekoľkokrát skracovala trať, autá a kamióny sa zase šplhali v pohorí Ánd pod najvyšší vrch Ameriky, horu Aconcagua. V bivaku v San Juan (v tzv. bez asistentskej zóne) bol dakarský konvoj odkázaný na vlastnú zručnosť v údržbe a opravách, keď organizátori po 3. etape technickú pomoc od tímov zakázali. V Salar de Uyuni (Bolívia) mohli pretekári obdivovať najväčšiu soľnú pláň sveta. Na trase do Antofagasty ich pre zmenu čakal zostup k pobrežiu pacifického oceána, nasledovaný obávanými druhmi podkladov (tzv. „fesh-fesh") a svoje kvality pre off-road terén museli uplatniť aj v srdci piesočných dún púšte Atacama. Napokon iba 204 vozidiel - 78 motocyklov, 15 štvorkoliek, 61 automobilov a 50 nákladných áut, alebo 47 % z tých, ktorí na začiatku odštartovali - dorazilo až do konca.

Dakar 2014 si žiaľ vyžiadal aj obete na životoch. Najskôr vo štvrtok 9. januára po páde vozidla do rokliny tragicky zahynuli 23-ročný Agustin Mina a 51-ročný Daniel Ambrosio, neakreditovaní argentínski novinári časopisu Super Rally. O deň neskôr našli usporiadatelia bezvládne telo 50-ročného belgického motocyklistu Erica Palanteho, ktorého smrť ostala zahalená v hmle pochybností. Usporiadatelia ho totiž nechali celú noc bez povšimnutia na trati. Utrpel nehodu? Pomoc sa údajne nesnažil privolať a vody mal pri sebe dosť - o totálnej dehydratácii súvisiacej s extrémnymi teplotami teda asi tiež nemohla byť reč. Čo sa potom stalo? „V každom prípade usporiadateľ vie, kde sa motocyklista nachádza a vie aj o tom, či sa hýbe alebo nie. Je teda divné, že ho tam nechali nehybného cez noc a nikto na inkriminované miesto nevyrazil," uvažoval český motocyklista Jan Veselý.

MOTOCYKLE: Japonská továreň Yamaha Factory Racing vyrážala po rokoch neúspechov, kedy opraty jasne prevzala KTM, do pretekov s „evolučným" motocyklom a silnou jazdeckou zostavou na čele s päťnásobným víťazom Dakaru a obhajcom prvenstva z roku 2013 Cyrilom Despresom. 39-ročnú dakarskú legendu (Despres je jasne najúspešnejším jazdcom na Dakare poslednej dekády, keď tieto preteky dokázal vyhrať v rokoch 2005, 2007, 2010, 2012 a 2013) podporovali jeho francúzski krajania Michael Metge, Olivier Pain a Holanďan Frans Verhoeven. Vedenie športového oddelenia KTM na poslednú chvíľu nominovalo do továrenského Red Bull KTM Rally Factory Teamu skúseného Španiela Jordiho Viladomsa, ktorý nahradil tragicky zosnulého Američana Kurta Caselliho (ten v novembri 2013 zahynul po páde v mexickej rallye SCORE Baja 1000). „Jednotkou" rakúskej stajne bol pochopiteľne ďalší Španiel Marc Coma, víťaz Dakaru z rokov 2006, 2009 a 2011. Vo farbách značky s trojicou písmen, ktorá kraľuje na Dakare nepretržite od roku 2001, sa objavili i Portugalec Ruben Faria a Chiľan Francisco „Chaleco" Lopez.

Rallye Dakar sa v posledných rokoch nezaobišla bez nemeckého tímu Speedbrain, ktorý zastupovali Chiľan Jeremias Israel, Taliani Alessandro Botturi a Paolo Ceci, Portugalec Pedro Oliviero, ako aj víťaz Svetového pohára cross-country 2013 Juan Carlos Salvatierra z Bolívie. S dvojicou jazdcov nastúpila francúzska továreň Sherco Factory Rally Team (Francúz Alain Duclos, Španiel Joan Pedrero Garcia), v klasických farbách Honda Racing Corporation zase nechýbali Španiel Joan Barreda Bort a Portugalčan Paulo Gonçalves.

Najväčšia pozornosť priaznivcov púštneho dobrodružstva na Slovensku sa pochopiteľne sústredila na kategóriu jednej stopy, v ktorej sme mali dve horúce želiezka v ohni. Ivan Jakeš (NAD-RESS Adventure Team), historicky najúspešnejší Slovák na Dakare, obhajoval vo svojom siedmom dakarskom vystúpení životný výsledok - v roku 2013 došiel do cieľa na vynikajúcom 4. mieste - a jeho cieľom bolo v prvom rade odjazdiť preteky v zdraví a súčasne skončiť v prvej desiatke. „Ivan Jakeš dokázal, že nie je len talentovaným jazdcom, ktorý odjazdí niekoľko dobrých etáp a potom vypadne. Veľmi dobre vie, že môže pomýšľať na priečku v prvej trojke. Sám však tvrdí, že aj pozícia v desiatke bude pre neho víťazstvo," uvádzala pred štartom oficiálna stránka súťaže dakar.com.

Ako si rodák z Myjavy na Dakare 2014 počínal? Svoj tretí dojazd do cieľa (v roku 2009 skončil na 43. priečke) tentoraz pretavil v 11. priečku, len jednu pozíciu za vytúženou desiatkou. Napriek tomu, alebo práve preto, nebol príliš spokojný. „Keď spravíte dve hodiny chýb, nemôže to dopadnúť lepšie... Respektíve môže, ale to musíte mať kopec šťastia. A toho som mal tento rok menej ako vlani. Všetky chyby, ktoré som urobil, ma mrzia, inak bolo všetko v poriadku," zhodnotil 40-ročný slovenský motocyklista svoje vystúpenie pre facebookovú stránku. Z trinástich etáp sa päťkrát dostal medzi desať najlepších, doplatil však najmä na hodinovú penalizáciu v piatej etape za vynechanie kontrolného bodu. Nebyť nej, skončil by desiaty. „Dakar je nevyspytateľný, nie vždy všetko vyjde. Skúšali sme to preveriť, či som naozaj netrafil kontrolný bod. Organizátori nám povedali, že nemáme právo nahliadnuť do ich GPS systému. Či som ho trafil alebo nie, je vraj 50 na 50," priblížil okamihy zo smolnej etapy Jakeš, ktorý si najlepšie počínal - podobne ako Svitko - v deviatej „erzete" (skončil v nej šiesty) a svoju cestu k hranici prvej desiatky začínal 26. miestom v úvode.

Štefanovi Svitkovi (Slovnaft ORAVing Team), ktorý štartoval na Dakare po piatykrát a v roku 2012 získal fantastické 5. miesto, poskytol tentoraz servisnú podporu SP Moto Bohemia Racing Team z Čiech. Jeho farby reprezentoval i sedemnásobný účastník dakarskej rallye David Pabiška. „V tíme budeme dvaja jazdci a môžeme spoločne preberať etapy. Robíme to s cieľom vzájomne si pomôcť," uviedol Svitko, ktorého sprevádzal iba mechanik Marek Meško. „Hoci nie som poverčivý človek, ale ak som prvý štart premenil na 13. miesto, druhý rok som nedokončil, tretíkrát na Dakare som bol piaty a štvrtú účasť mi prekazilo zranenie ruky, tak teraz mi to vychádza opäť na dokončenie ročníka. Aspoň tak mi velí tradícia. Nemám prehnané ambície, už viem, čo všetko môže ovplyvniť umiestnenie na tejto súťaži. Skutočne budem rád, keď sa z Južnej Ameriky vrátim celý a zdravý," podotkol 31-ročný Žaškovčan, ktorý bol tiež v náznakoch organizátorov zaraďovaný medzi širší okruh favoritov na medailové umiestnenie. „Pred predošlým ročníkom Dakaru patril Štefan Svitko medzi vychádzajúce hviezdy motocyklového športu. Jeho cestu za slávou však pribrzdilo odstúpenie po dvanástej etape. Pri doterajších štyroch účastiach neprišiel slovenský jazdec do cieľa dvakrát, takže po zlom minulom ročníku by sa teraz mohol pobiť o miesto na pódiu," písal dakar.com.

Hoci člen Slovnaft Teamu túžil vylepšiť svoje umiestnenie spred dvoch rokov i slovenské maximum krajana Ivana Jakeša a skončil aj na výbornej 9. priečke (pričom zopakoval umiestnenie exmajstra sveta Jaroslava Katriňáka z roku 2007), spokojný príliš nebol. „Som najmä rád, že som došiel do cieľa. Som v najlepšej desiatke, ale neskrývam ani smútok, lebo som chcel skončiť lepšie. Bohužiaľ, nevyšlo to," priznal. Najväčšiu zásluhu na tomto výsledku mala smolná 5. etapa z Chiletica do Tucumánu. Svitko bol onoho 9. januára 2014 na prvom medzičase prvý, napokon došiel na 8. mieste, šesť priečok pred Jakešom. Okolo pol jedenástej večer nášho času však naskočili vo výsledkoch hodinové penalizácie viacerým jazdcom a medzi viacerými menami figuroval - rovnako ako Jakeš - i Svitko. Zmätky v etape spôsobili následné blúdenie mnohých pretekárov, ktorí neprešli požadované kontrolné body (tzv. „waypointy") - a z toho plynulo udeľovanie trestných minút. V prípade Svitka to znamenalo pokles z 8. na 27. priečku v etape (Jakeš klesol zo 14. na 31.) a v celkovom poradí jazdec stajne Slovnaft ORAVing zostúpil na 13. miesto so stratou dva a pol hodiny. „Druhú krízu som zažil po páde, kedy som si narazil chrbticu a bol som aj nútený pokračovať s ohnutými riadidlami. Vyzeralo to dosť zle," pripomenul. Nebyť penalizácie (ktorá Jakeša odsunula z celkovej 12. na 16. pozíciu), bol by Svitko ôsmy... na „keby" sa však na Dakare nejazdí. Dodajme, že svoje najlepšie etapové umiestnenie zajazdil Štefan Svitko v deviatej etape (4. miesto) a do TOP 10 sa prepracovával zo 17. priečky z úvodnej „erzety".

David Pabiška s KTM tentoraz vylepšil svoje doterajšie maximum na Dakare v podobe 26. miesta, keď 36. ročník dokončil na 18. pozícii. Druhý český pretekár Ján Veselý (Yamaha) sa vzdal v 3. etape: „Vypadol som z pretekov po páde do kaňonu, z ktorého sa nedalo vyjsť. Rovnako ako Faria, Patronelli a iní. Nič sa mi nestalo, stroj však musela vytiahnuť helikoptéra," uviedol na webe Bonver Dakar Project Teamu.

Triumfovali Španieli - Marc Coma (vďaka ktorému už od roku 2005 Dakar nepozná iného víťaza než jeho alebo Cyrila Despresa) a Jordi Viladoms figurovali na dvoch najvyšších priečkach, za nimi si 3. miesto ustrážil Francúz Olivier Pain na Yamahe, ktorý dokázal odraziť oneskorené útoky svojho krajana i tímového druha Despresa. Cyril, obhajca prvenstva, už v 4. etape stratil štyridsať minút po páde, potom sa mu v extrémnom teple prehrieval motocykel, navyše aj blúdil. Piata „erzeta" aj jemu, víťazovi celkovo troch etáp, priniesla udelenie šesťdesiatminútovej penalizácie a v opravených výsledkoch vypadol z prvej desiatky. Napriek týmto patáliám sa dokázal vrátiť medzi elitu a skončiť pri bránach pódia, hoci jeho snaha mala nelichotivý, „zemiakový" odlesk.

Vo veľkom štýle vstúpil po 2. etape medzi elitných jazdcov Angličan Sam Sunderland, ktorý na Dakare brilantne vyhral svoju prvú etapu. Kraľovanie 24-ročného rodáka z Dubaja - ktorý predviedol svoj suverénny prejazd dunovými úsekmi a stajňa Honda, ktorá mu poskytla motocykel, neľutovala (keďže sa jej odmenil oslňujúcim výkonom) - mu vynieslo priebežné 3. miesto. „Keď v roku 2006 spolu o prvé miesto súťažili Coma s Despresom, chodil som ešte do školy," uviedol Brit. Hneď o deň neskôr však o šancu získania solídneho výsledku prišiel: cieľom prešiel až ako 74. s takmer dva a pol hodinovým mankom, klesol na celkové 47. miesto a skončil.

Šiesta etapa Tucumán - Salta nebola šťastnou pre Francisca „Chaleca" Lopeza Contarda s KTM. Po 211 kilometroch havaroval, našťastie sa to zaobišlo bez zranenia. Jeho stroj však nedopadol dobre. Bol zničený, rovnako ako Lopezove nádeje na slávu vo Valparaise. Podobne dopadol aj Chiľan Jeremias Israel Esquerre. Tento reprezentant značky Speedbrain síce priam šialeným tempom stúpal poradím po klasifikačnom rebríčku (po 9. etape mu patrila výborná 4. pozícia), medzi Iquique a Antofagastou o deň neskôr ho však tiež zastavil nepríjemný pád.

Smolu mal i Portugalčan Paulo Gonçalves, ktorého stroj Honda dokonca skončil v plameňoch. „Mal som dobre rozbehnutú etapu, v prvej polovici špeciálky som išiel na prvom mieste," spomínal. „V neskutočných horúčavách som zacítil teplo na nohe a zbadal som, že motocykel začína horieť. Zoskočil som z neho a snažil sa plamene uhasiť pieskom, stroj však zhorel do tla."

Prišiel i závan čerstvého vzduchu zo stajne Sherco - Francúz s africkými koreňmi Alain Duclos vyzeral ako vážny uchádzač o celkové prvenstvo, prinajmenšom sa tak javil až do dňa odpočinku v Salte. Po osemročnej pauze kraľoval v 6. etape (naposledy triumfoval v 28. ročníku na domácej pôde v Bamaku) a po nej poskočil na celkové 3. miesto. V 9. špeciálke ho napokon stroj zradil a musel byť do cieľa odtiahnutý. Každopádne skončil.

Vynikajúcim výkonom sa prezentoval i katalánsky pretekár Joan Barreda Bort, víťaz piatich etáp. Priebežného lídra jednostopovej kategórie zradili na piatom úseku technické problémy jeho stroja Honda - a to zhodou okolností práve vo chvíli, kedy to vyzeralo na súboj o prvú a druhú priečku. Jeho nádeje na prvenstvo sa rozplynuli v dunách Copiapo v deň, kedy stratil viac ako dve hodiny a skĺzol na konečné 7. miesto.

Pôvabná 28-ročná Španielka Laia Sanz, víťazka 36. ročníka motocyklovej kategórie medzi ženami, dokázala v priebehu súťaže porážať ostrieľaných chlapov. Celkovo skončila na výbornom 16. mieste a zaslúžila sa tak o jeden z najlepších výsledkov ženskej jazdkyne na Dakare - hneď za Francúzkami Christine Martinovou (tá v roku 1981 skončila desiata), Nicole Maitrotovou (v roku 1982 bola štrnásta) a Véronique Anquetilovou (ktorá bola v roku 1984 pätnásta). Katalánska niekoľkonásobná majsterka sveta v triale, barcelonská rodáčka, sa na Dakare premiérovo objavila v roku 2011. Po 39. priečke v rokoch 2011 a 2012 a po 93. pozícii o rok neskôr (na ktorú ju - ako privátnu jazdkyňu bez továrenskej podpory - odsunula porucha motora) svoje neuveriteľné skóre v tomto roku vylepšila, keď bola v „erzete" dvakrát dvanásta a v 9. etape sa umiestnila medzi absolútnou špičkou siedma! Nebyť technických problémov v 10. etape (stratila dva a pol hodiny) a hodinovej penalizácie (ktorú inkasovala v rovnakej špeciálke ako Slováci), skončila by talentovaná zástupkyňa stajne KH-7 a značky Honda po odpočítaní nedobrovoľného času v TOP 10. Práve to by pre ňu mohla byť výzva v roku 2015.

ŠTVORKOLKY: Medzi 41 štvorkolkami štyroch výrobcov na štarte - značku Yamaha reprezentovalo 24 pretekárov, Hondu sedem, CAN-AM deväť a E-ATV jeden - bolo viac ako 60 % Juhoameričanov. Kandidátov na konečné pódium bolo síce hodne, pozíciu najväčšieho favorita si však užíval iba jeden z nich: Argentínčan Marcos Patronelli na Yamahe, obhajca prvenstva. Argentínsky klan Patronelliovcov súťaž štvorkoliek na Dakare ovládal už od roku 2010, keď Marcos kraľoval v rokoch 2010 a 2013 a jeho o dva roky starší brat Alejandro vo „vydaniach" 2011 a 2012. „Mojim jediným cieľom je obhájiť prvenstvo a udržať tak skvelú rodinnú tradíciu," poznamenal pred štartom Marcos. Z jeho súperov spomeňme najmä 26-ročného Chiľana Ignacia Casaleho (v 35. ročníku skončil druhý) či 22-ročného Argentínčana Lucasa Bonetta (v roku 2013 bol štvrtý). K nim patril aj iba 18-ročný Argentínčan Jeremias Gonzales Ferioli, najmladší jazdec tohto ročníka. Z Európanov sa veľké nádeje pripisovali Holanďanovi Sebastianovi Husseinimu (ten v roku 2013 pri svojom dakarskom debute dokázal držať krok s Patronellim prvých päť dní) a najmä skúsenému Poliakovi Rafalovi Sonikovi, dvojnásobnému majstrovi sveta diaľkových súťaží (2010, 2013) a obhajcovi 3. priečky.

Po prvej „erzete" viedol Casale (Yamaha) pred Patronellim, tretí bol Bonetto (Honda). Patronelli výhrou v druhej etape (svojou celkovo už pätnástou) poskočil na čelo pred Bonetta a Sonika (Yamaha). Krutou sa pre Marcosa Patronelliho stala cesta do izolovaného bivaku v Barréal v 3. etape po tom, čo sa mu na trati rýchlostnej skúšky nevyhla nehoda. Údajne stačil zo svojho stroja zoskočiť tesne predtým, ako sa po strate kontroly Yamaha zrútila z vysokého zrázu. Pilot bol do bivaku dopravený iba s príznakmi dehydratácie, z ďalšieho priebehu však odstúpil. Problémy mal tiež doposiaľ druhý Bonetto. Z týchto udalostí ťažil Sonik a ukoristil vedenie v celkovej klasifikácii. Na druhom mieste sa držal Casale, nasledovaný Husseinim (Honda). V nasledujúcej „erzete" sa Casale ujal pozície lídra pred doposiaľ vedúcim Sonikom, tretí bol aj naďalej Husseini.

Ďalšia zmena poradia prišla v 5. etape. Uruguajec Sergio Lafuente (v „erzete" prenasledovaný Ignaciom Casalem a Argentínčanom Pablom Copettim na Yamahe) kraľoval a súčasne poskočil na čelo. Doposiaľ druhý Sonik dokončil špeciálku až na šiestej priečke s takmer trištvrte hodinovým mankom a klesol za Lafuenta i Casaleho na 3. pozíciu. Navyše všetci traja inkasovali hodinovú penalizáciu. K ďalším podstatným zmenám došlo až v 11. etape: v nej sa o prekvapenie v podobe odstúpenia postaral Sergio Lafuente. Po 272 kilometroch ho zradil zadretý motor jeho Yamahy a Uruguajec „erzetu" nedokončil.

V pretekoch tejto kategórie napokon dominoval Ignacio Casale, ktorý až do posledných kilometrov statočne odolával opakovanému náporu Poliaka Sonika. Holanďanovi Husseinimu odmenou za bojovnosť napokon bola spodná priečka na stupňoch víťazov, alebo ak chcete 3. miesto.

AUTOMOBILY: V kategórii automobilov boli za hlavných favoritov aj tentoraz považované posádky tímu X-Raid v „špeciáloch" značky Mini. „Jednotkou" bol jedenásťnásobný dakarský šampión Stéphane Peterhansel z Francúzska, ktorého cieľom bolo získať ďalšie dakarské víťazstvo. Z jeho stajňových kolegov spomeňme predovšetkým Katarčana Nassera Al-Attiyaha, Španiela Joana „Naniho" Romu, Poliaka Krzystofa Holowczyca a Argentínčana Orlanda Terranovu. Najväčším vyzývateľom britskej stajne boli automobily Toyota Hilux, ktoré v posledných dvoch ročníkoch zakaždým zasiahli do bojov o pódiové priečky. Hlavným tromfom tohto tímu bol víťaz Dakaru 2009 (ešte s Volkswagenom) Giniel de Villiers, ktorý po bronze z roku 2012 a striebre o rok neskôr túžil vystúpiť na stupienok najvyšší. Úplne nové „špeciály" Ranger postavila do tejto slávnej súťaže i značka Ford s Juhoafričanom Chrisom Visserom a Juhoameričanom Luciom Alvarezom. Veľké ambície mala i čínska značka Great Wall so „špeciálmi" Haval, ktoré riadili Portugalčan Carlos Sousa a Francúz Christian Lavieille. Z ďalších favoritov spomeňme najmä „El Matadora" Carlosa Sainza a Francúza Ronana Chabota s buginami SMG či Američana Robbyho Gordona, ktorý stavil na Hummer. Popri mnohých známych menách - za všetky menujme dvojnásobnú majsterku sveta v športovom lezení, Francúzku Isabelle Patissierovú (ktorá aj v roku 2014 prevzala pohár za prvenstvo ženskej kategórie automobilov) či „rallymana" známeho zo štartov v súťažiach MS i bývalého alpského lyžiara z Andorry (ktorý ako 19-ročný ochrnul na spodnú polovicu tela) Alberta Llovera - nechýbali ani pozoruhodné stroje: Chevrolety, ruský GAZ, Renault/Dacia Duster...

36. ročník začal prekvapením: Carlos Sousa po šiestykrát kraľoval v etape, avšak vôbec premiérovo s čínskym automobilom Haval! A hoci ho hneď na druhý deň zastavilo rozbité turbodúchadlo a odstúpil, česť stajne konečným 8. miestom zachraňoval Christian Lavieille. Pôsobivé výkony podával tiež Španiel Carlos Sainz s buginou. Po štvrtej „erzete" poskočil na čelo pretekov (nezabránil mu v tom ani rozbitý posilňovač riadenia), neskôr ho však zdržali technické komplikácie (porucha elektroniky) či odtrhnuté koleso. Rodák z Madridu a víťaz Rallye Dakar 2010 sa s pretekmi napokon rozlúčil v špeciálke vedúcej do mesta Antofagasta, keď havaroval (ľahko sa zranil), pričom jeho buggy SMG bola zrelá na odpis. Juhoafričan De Villiers síce po celý čas súťaže tvrdo šliapal automobilom Mini na päty, jeho Toyotu však napriek tomu odmávli na nelichotivej „zemiakovej" pozícii. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje jeho stajňový druh Marek Dabrowski z Poľska, ktorý vôbec svoj premiérový štart na Dakare premenil hneď v siedmu priečku! Veľmi dobre zajazdil aj ďalší poľský zástupca - niekdajší skokan na lyžiach - Adam Malysz (tiež stavil na zn. Toyota), keď v cieli figuroval na 13. pozícii.

Podľa očakávania sa na konci dvojtýždenného maratónu odohrával festival vozidiel Mini - päť z celkových jedenásť (pričom všetky rallye dokončili) sa umiestnilo v TOP 6 vrátane troch na stupni víťazov! „Nani" Roma si vychutnal svoje prvé dakarské víťazstvo v automobiloch, desať rokov po triumfe na motocykli. Podľa stajňovej réžie mal napokon zvíťaziť práve on. Jeho tímový kolega (a súčasne najväčší rival) Stéphane Peterhansel - ktorý v priebehu 12. etapy získal na Rallye Dakar svoje rekordné, už 65. etapové víťazstvo - sa s tým pochopiteľne nehodlal zmieriť. Ale nič sa nedalo robiť. Na 130. kilometri posledného úseku „Monsieur off-road" - rovnako ako ďalší člen zostavy britského výrobcu Al-Attiyah - zastavil a Roma sa mohol vydať v ústrety celkovému prvenstvu. „Hra je na konci. Veľmi sme si to užili. Ale včera večer nás vedenie tímu požiadalo, aby sme už nepodstupovali žiadne ďalšie riziko," uviedol Peterhansel, ktorému tak v dôsledku tímovej réžie bolo znemožnené pripísať si šieste víťazstvo v kategórii automobilov (keď predtým šesťkrát triumfoval na motocykli)... Al-Attiyah dokončil Dakar po tretíkrát na stupni víťazov, určite však ľutoval navigačných chýb, ktorých sa dopustil (predovšetkým v desiatej etape) jeho španielsky „čitateľ dakarských nôt" Lucas Cruz. Následná penalizácia ich možno stála aj celkové víťazstvo, ktovie...

Český jazdec Josef Macháček, nováčik v automobilovej kategórii, zažíval so svojou buginou MD Optimus nie veľmi príjemný príbeh. Hneď na úvod mu „odišiel" alternátor, potom sa vybila batéria a neskôr ho okrem zadretého ložiska zadného kolesa zradil i poškodený ventil zaisťujúci mazanie prevodovky - v dôsledku čoho mu dodýchal motor. V ťažkých dunových presypoch si päťnásobného víťaza tohto podujatia medzi štvorkolkami (z rokov 2000, 2001, 2003, 2007 a 2009) nikto netrúfol zapriahnuť za lano, a tak ho napokon na trase do Iquique zachraňovala tímová liazka Jaroslava Valtera.

KAMIÓNY: Súboj titanov medzi značkami Iveco a Kamaz, ktorého sme v roku 2014 boli svedkami, prebiehal až do samotného konca. Poďme však po poriadku. Pred štartom bol do úlohy najväčšieho favorita opätovne pasovaný ruský Kamaz s jazdcami Ayratom Mardejevom, Andrejom Karginovom, Antonom Šibalovom, Dmitrijom Sotnikovom a obhajcom prvenstva Eduardom Nikolajevom. Pozornosť budil i ďalší tím z niekdajšieho Sovietskeho zväzu: bieloruská značka MAZ, nasadzujúca tentoraz hneď tri kamióny. Na júlovej Silk Way Rally 2013 prekvapila 3. priečkou, keď Sergej Viazovič strácal na víťaza zanedbateľnú polhodinu. Do hry sa ako obvykle zapojil aj ďalší výrobca, končiaci na „z" - LIAZ. České farby s ním (LIAZ po 5. a 7. mieste na Silk Way Rally 2013 patril tiež k favoritom) hájil KM Racing Team s pilotmi Jaroslavom Valterom (Josef Kalina, Jakub First) a Vlastimilom Vildmanom (Martin Macík, Michal Mrkva). Holanďan Gerard De Rooy, víťaz Dakaru z roku 2012, nasadil znovu zbraň v podobe Iveca PowerStar „torpédo" a jeho túžbou bola - za podpory ďalších troch vozov talianskej značky s Hansom Staceym, Pep Vila Rocom a Josephom Aduom - odveta za nevydarený vlaňajší Dakar. Medzi jedenástimi značkami v štartovom poli (prítomné boli aj firmy MAN, DAF, Ginaf, Mercedes, Renault a Hino) nechýbali samozrejme ani tatrovky.

Česko-belgická posádka Aleš Loprais/Serge Bruynkens/Radim Pustějovský stavila na kapotovaný „špeciál" nazvaný „Queen 69"; vo farbách InstaForex Loprais však súťažili aj Jan Tománek s bratmi Kašpárkovcami. Najväčší český tím - Bonver Dakar Project - nasadil posádky v medzinárodnom zložení: Kazachovia Artur Ardavičus a Alexej Nikizhev si s Čechom Radimom Kaplánkom sadli do „špeciálu" Tatra T 163 Jamal a súčasťou stajne bol okrem Poliaka Roberta Jana Szustkowského (s krajanom Jaroslawom Kazberukom a Čechom Filipom Škrobánkom) aj Slovák Jaroslav Miškolci, ktorý si po rokoch 2010 a 2013 odbil v úlohe navigátora už tretiu účasť (sprevádzali ho Česi Tomáš Vrátný a Milan Holáň). S podporou stajne Buggyra nechýbal ani ďalší Čech Martin Kolomý s bratmi Kiliánovcami, s modelom Tatra Phoenix sa objavil holandský súkromný tím vedený Pierrom Blomom.

Pilotom ôsmej posádky idúcej s kamiónom Tatra bol ďalší Slovák Róbert Kasák. Motoristický pretekár, ktorý mal už skúsenosti z účasti na Africa Eco Race, absolvoval Dakar s Austrálčanom Chrisom Watmanom. Spoločne zaisťovali rýchlu asistenciu stajne RallyOZ. 39-ročný jazdec sa postavil na štart ako pätnásty Slovák v histórii a len druhý za volantom kamióna. S Chrisom išiel otec dvoch detí a vyučený automechanik (momentálne podnikajúci v autodoprave) takpovediac „na dostrel" česko-austrálskej dvojici Petr Jerie/Glenn Watman, ktorí pretekali s automobilom Isuzu.

V úvode súťaže sa presadil Mardejev na Kamaze (prenasledovaný Lopraisom na Tatre a Van Vlietom s truckom MAN), avšak už o deň neskôr bol v dôsledku havárie nútený odstúpiť. Vo vedení ho víťazstvom v „erzete" vystriedal Gerard De Rooy na Ivecu (ktorý si potom prvenstvo v jednotlivých špeciálkach ešte dvakrát zopakoval) a svoje vedenie udržal až do jedenástej etapy. Práve medzi Antofagastou a El Salvadorom sa rozhodlo o osude športovej a psychologickej vojny medzi značkami Iveco a Kamaz. V tejto fáze pretekov do tej chvíle druhý Andrej Karginov, kráľ celkovo štyroch etáp, predstihol Holanďana - aj keď iba o necelých osem minút. Zdalo sa byť rozhodnuté: Karginov si ide pre isté víťazstvo... V poslednej špeciálke sa však zdržal desať minút pomocou jednému z prevrátených osobných áut, De Rooy naopak havarované vozidlo obišiel a hnal sa v ústrety prvenstvu v etape. Organizátori Karginovi napokon stratu odpočítali, čo pre neho znamenalo potvrdenie jeho vôbec premiérového víťazstva na Rallye Dakar. Jeho náskok troch minút a jedenástich sekúnd pred Holanďanom je po odjazdení tisícov kilometrov v extrémne náročných podmienkach zanedbateľný... Za druhým De Rooyom sa zoradili tri továrenské Kamazy s Nikolajevom, Sotnikovom a Shibalovom.

Do prvej desiatky celkového poradia sa medzi trucky Kamaz, Iveco (siedmy skončil Holanďan Stacey, desiaty Španiel Vila Roca) a MAN (8. a 9. priečka patrila ďalším Holanďanom Renému Kuipersovi a Marcelovi Van Vlietovi) vklinil aj Aleš Loprais s tatrovkou. Nebyť technických problémov predovšetkým v dvanástej etape - kedy mu na jeho „Kráľovnej" praskla hadica od kompresora a do La Sereny dorazil s bezmála trojhodinovým oneskorením na 34. mieste, pričom stratil šance na medailové umiestnenie - určite by to víťaz dvoch etáp dotiahol na vyššie než konečné 6. miesto. Z liazok dokončila preteky iba Vildmanova (13. pozícia), Valtera - podobne ako pred rokom - zastavila porucha motora.

Radosť nám urobili aj naši kamionisti. Jaroslav Miškolci sa so spolujazdcami Vrátným a Holáňom síce v poslednej etape trápili s technickými problémami ich Tatry, súťaž však dokončili (na 17. pozícii). Najlepším umiestnením česko-slovenskej trojice v „erzete" (v ich prípade piatej) bolo 10. miesto; konečnému umiestneniu predchádzal postup z 34. priečky, na ktorej figurovali po druhej etape.

Róbert Kasák dokončil Dakar hneď pri svojej premiére na celkovej 43. pozícii, hoci s astronomickou stratou viac ako dvesto hodín. Jeho putovanie juhoamerickými terénmi odštartovala 64. pozícia po úvodnej „erzete", pričom najlepší čas v etape získal (23. miestom) 16. januára medzi mestami Antofagasta a El Salvador.