Autosportfoto

Blog: Návrat na Rallye Monte Carlo

Časť tímu Autosportfoto.sk pred pár týždňami navštívila úvodné podujatie sezóny WRC, odkiaľ vám priniesla skutočne bohaté fotogalérie. Ako prebiehala samotná rally očami fanynky, ktorá na populárne Monte išla prvýkrát?

Zo Slovenska sme vyrážali v pondelok neskoro večer a po zhruba štrnástich hodinách sme zdarne dorazili do francúzskeho Gapu, ktorý na nás na prvý (a následne i druhý či tretí) pohľad príliš nezapôsobil. Najzaujímavejšie na tomto meste je asi to, že sa tu narodil Sébastien Ogier. Nasledovala obhliadka service parku, ktorý je postavený v dosť stiesnených podmienkach. To ale znamenalo, že neexistovalo miesto, kde by tímy mohli umiestniť bariéry a ku autám a jazdcom sa tak človek dostal oveľa bližšie ako inde, čo som nemohla nevyužiť. :-)

Ešte pred shakedownom sa konala autogramiáda. Zaujímavé bolo pozorovať prístup jednotlivých jazdcov k celej akcii; z Volkswagenu sa v určený čas ukázal iba Andreas Mikkelsen, ktorý sa poctivo podpísal a vyfotil skutočne s každým, domáci Seb sa ani neobjavil (i v Ogierovom prípade za to že vraj mohlo interview s CNN, ktoré sa určite neodmieta). Jazdci Hyundaiu mali dokonca prichystaný i stôl so stoličkami; s výnimkou spolujazdca Thierryho Neuvilla, Nicolasa Gilsoula, však od daného stola ani poradne nezdvihli hlavy a bez očného kontaktu iba hádzali podpísané kartičky pred seba.

Za Citroen Racing štartoval Sébastien Loeb. Pokiaľ by niekto očakával súboj na trati i v service parku, ostal by sklamaný. Loeb patrí medzi najpopulárnejších športovcov Francúzska a Ogier mu v tomto smere nemohol konkurovať ani na domácej pôde. Ešte veľa titulov majstra sveta ešte zrejme musí v prípade „malého Seba" ubehnúť, aby mohol pomýšľať na podobný status. Loeb na autogramiádu dorazil (ako je uňho obvyklé) síce neskoro, rozhodne bol však príjemnejší ako napríklad taký Kris Meeke, ktorý bol permanentne zamračený a očividne v mizernej nálade. Až podozrivo prázdno bolo u M-Sportu, o to milší však boli jazdci, najmä Ott Tänak, ktorého si očividne obľúbili miestne deti, ktoré poctivo stáli v rade na podpisovú kartu a Ott na každé ich „merci" poctivo s vážnou tvárou odpovedal „you're welcome".

Počas autogramiády sa mi podarilo vyfotiť s Andeasom Mikkelsenom, ktorý je u fanyniek (a ja nie som výnimkou :-)) veľmi populárny. Medzi ďalšie „úlovky" môžem zaradiť i veľmi príjemného Bryana Bouffiera a taktiež i Elfyna Evansa, ktorý je na živo presne taký plachý, ako sa o ňom hovorí. Najviac si však cením fotografiu s Ottom Tänakom, ktorý patrí medzi mojich najobľúbenejších jazdcov. Ten dokonca prejavil veľkú duchaprítomnosť a keď sa všetci Francúzi naokolo tvárili, že mi nerozumejú, keď som ich lámanou francúzštinou spojenou s posunkami prosila, aby nás spolu vyfotili, tak o to požiadal svoju PR slečnu. Na záver ešte musím spomenúť Styllex Motorsport, kde som sa prišla spýtať, či náhodou nemajú nejaký plagát, prípadne podpisovú kartu a odchádzala som s obrovským kalendárom. Ďakujem! :-)

Shakedown by som jednoducho opísala ako hnusný. Pršalo, blato bolo úplne všade a ani miesta pre divákov neboli nič moc. Večer bol následne trávený praním, respektíve čistením topánok a oblečenia od blata. (Rada do života: Neberte si na rally čiastočne bielu bundu.) Samotné prejazdy však boli v niektorých prípadoch veľmi atraktívne a to i napriek relatívne nezaujímavej trati. Pekný pohľad bol predovšetkým na Roberta Kubicu, o ktorom mal človek niekedy priam dojem, že namiesto najrýchlejšieho času sa na trati sústredí skôr na vyhľadávanie stopy, v ktorej jeho prejazd bude vypadať čo najakčnejšie. Úplne opačne pôsobili plynulé prejazdy Seba Ogiera.

Ďalší deň nasledoval presun do Monte Carla, kde sa konalo oficiálne zahájenie podujatia a taktiež i celej sezóny. Na rozdiel od Gapu tam bolo krásne a teplo a ja som sa do tohto mesta (opäť raz) zamilovala. Keďže do slávnostného zahájenia rally ostávalo niekoľko hodín, na čase bolo spraviť si prechádzku čiastočne po prístave a čiastočne i popri trati formuly 1. Aké zvláštne bolo na nej vidieť za plnej premávky rally špeciály! Z Monaco Ville sa mi následne naskytol nádherný výhľad na prístav, v ktorom medzičasom začali prebiehať exhibičné PR jazdy jednotlivých jazdcov a tímov, ktoré sa nedali prepočuť a zvuk WRC špeciálov jednotlivých továrenských tímov sa rozliehal po celom meste. Najmä Ogier a Meeke predviedli šou, pri ktorej svoje pneumatiky zničili skutočne dôkladne.

Oficiálneho fotenia sa očividne nemohol dočkať Andreas Mikkelsen a tak ochotne pózoval fotografom ešte predtým, ako sa väčšina jazdcov vôbec dostavila. Zaujímavé bolo pozorovať i už na fotografovanie nastúpených jazdcov, najmä veľmi priateľské zvítanie a následné rozhovory trojice Daniel Elena, Sébastien Ogier, Julien Ingrassia a Sébastiena Loeba, ktorý len tak stál medzi nimi a akosi sa nevedel zapojiť. Následne sa mi ešte podaril príjemný bonus v podobe spoločnej fotografie s Thierrym Neuvillom a Nicolasom Gilsoulom, čím si to prvý menovaný u mňa vyžehlil za už zmienenú podpisovú akciu. :-) V rovnaký deň sa išli i prvé dve RS, tie sme ale bohužiaľ nestíhali a dali sme prednosť slávnostnému štartu, ktorý sa odohral na nádherne, ešte stále vianočne, vyzdobenom námestí, čo dodávalo miestu veľmi peknú a špecifickú atmosféru.

Po zdarnom presune naspäť do Álp a krátkom spánku nasledoval piatok, čo pre nás znamenalo konečne poriadne rýchlostné skúšky. Zvolili sme prvý prejazd RS Les Costes - Saint-Julien en Champsaur, kde na nás čakalo typické Monte: na tratiach miestami sneh, miestami ľad, miestami asfalt a do toho dlhé šliapanie do kopca pre fanúšikov. V neoficiálnej súťaži o najatraktívnejší prejazd s prehľadom zvíťazil Seb Ogier, ktorý pri svojom nájazde do zákruty stihol fanúšikov „ohodiť" snehom. V cieli skúšky hovoril so smiechom, že to bolo naschvál a ničil tak trať pre jazdcov, ktorí išli za ním. Pravdou je, že trať sa skutočne postupne rozrývala, až nakoniec v „našej" zákrute takmer žiadny sneh a ľad neostal, či to však Ogier myslel vážne, alebo si len robil žarty so svojej chyby, je však otázne. Okrem Ogiera išiel veľmi pekne ešte Kubica (škoda že bol už v tom čase mimo hry o najvyššie priečky), Mikkelsen, dve nové francúzske nádeje Chardonnet a Lefebvre, zahanbiť sa rozhodne nenechal ani Martin Koči.

Keďže Rallye Monte Carlo je úvodným podujatím sezóny, znamená to, že okrem iného vidíme prvýkrát v akcii nové dizajny, s ktorými prišli tímy. Na predsezónnych fotografiách z môjho pohľadu najlepšie vypadalo výrazne tmavšie Polo R WRC, veľmi sa mi nepozdával modro-biely dizajn M-Sportu. Na živo to už bolo trošku inak a kým továrenská Fiesta RS WRC ma príjemne prekvapila, dizajn Volkswagenu moje očakávania až tak nesplnil. Suverénne najhoršie však ale vypadalo bielo-žlté Porsche Marca Dueza.

Nasledoval prejazd do service parku, kde som sa rozhodla ísť sa pozrieť do časovej kontroly. Tá sa konala v znamení zmätených Francúzov, ktorí nikde nevideli svojho miláčika Loeba. Vtedy nadišla moja veľká chvíľa a vysúkala som zo seba vetu v znení „Loeb un accident" a prekvapivo mi všetci rozumeli. :-) O ďalšie pozdvihnutie sa postaral Kubica, ktorý došiel s rozmlátenou polovicou auta, čo znamená, že si udržiaval skóre jednej havárie za deň. (I tak ale boli jeho časy v priebehu celej rally obdivuhodné a človek sa nemohol nezamyslieť nad tým, čo by sa stalo, pokiaľ by bol Kubica viac konzistentný.) Pri následnom prechádzaní sa service parkom sa mi podarilo zazrieť Ogiera a i napriek návalu jeho domácich fanúšikov sa prepracovať až ku spoločnej fotografii a podpísanej podpisovej karte a to všetko pred prílišného tlačenia sa v dave. Pekné zakončenie dňa!

Sobotu považujem za najkrajší deň celej rally. V nádhernom, teplom počasí sa nám podarilo navštíviť dve úžasné rýchlostné skúšky. Na prvej z nich sa áut z bezpečného diváckeho miesta dalo hádam i dotknúť, na druhej RS si zase človek užíval neuveriteľné výhľady na zasnežené štíty francúzskych Álp. K tomu všetkému tí najlepší jazdci - proste dokonalosť sama. A keď už píšem o rally jazdcoch, okrem obligátneho Roberta Kubicu počas tohto dňa ešte veľmi atraktívne išli aj Meeke a Sordo. Pekné prejazdy predviedli o víťazstvo v kategórii WRC2 bojujúce duo Lefebvre, Koči. Škoda len, že to nakoniec pre Kočiho dopadlo tak smolne.

V nedeľu sme mali naplánované dva prejazdy rýchlostnou skúškou Col Saint Jean - Saint Laurent, ktorá sa išla i ako Power Stage. Jednalo sa o skúšku pre túto rally typickú, množstvo serpentín, pri ktorých je ručná brzda neustále v permanencii. Po menšom výšlape pár zákrut pod vrchol Col de Braus som si našla pekné miestečko na strmom kopci niekoľko metrov nad zákrutou a prvý prejazd sa mohol začať. V serpentínach bolo jazdecké rozdiely vidieť asi najviac, najmä ako postupne prechádzalo čoraz viac a viac jazdcov. Kým niektorí prešli zákruty skutočne rýchlo, niektorí to s ručnou brzdou rozhodne prehnali a dokázali v jednej zákruty stratiť i niečo vyše sekundy. Najlepšie prejazdy predviedlo trio Sébastienov (Loeb, Ogier a Chardonnet) a dvojica Hyundaiu Sordo a Neuville; pekne išiel i Meeke, Latvala, Tänak, či Kubica (ktorý sa následne bohužiaľ už klasicky nevyhol nehode, tento krát ale prameniacej z technického problému).

Na druhý prejazd sme zvolili cieľ RS, keďže sa jednalo po cieľ celej rally a Power Stage zároveň. Veľmi zaujímavé bolo pozorovať emócie jazdcov, či už spokojného Sébastiena Chardonneta, alebo nadšeného Krisa Meeka (a to najmä potom, keď zistil, že v Power Stage porazil tímového kolegu Seba Loeba). Pódium, respektíve oslavy so šampanským sa následne odohrávali v réžii tria posádok tímu Volkswagen, ktorí obsadili všetky tri pódiové priečky a veľká radosť teda bola na mieste. Nasledovala návšteva service parku, kde som kúpila pár suvenírov a pri pohľade na nádherne večerne vysvietené Monte Carlo sme mohli vyraziť na dlhú cestu domov.

Na záver krátke zamyslenie o tom, čo nás vlastne na rally tak ťahá. Pretože, povedzme si to na rovinu - pokiaľ sa nám počas rally podarí naspäť v noci päť hodín, považujeme to za úspech. Každé ráno vstávame v nechutné hodiny, ideme dlhé kilometre (a to ani nehovorím o kilometroch, ktoré človek musí prejsť len aby sa niekedy k nejakej rally dostal), len aby sme následne absolvovali ďalšie dlhé výšľapy a to za každého počasia - či už prší, fúka, sneží, alebo praží slnko. Niekedy musíme dokonca liezť po štyroch, sme zablatení, špinaví. Na čerstvé teplé jedlo nie je čas, človek je obvykle rád, že sa zastaví na teplú kávu, či čaj na benzínku. Keď rally skončí, obvykle sme najmenej deň totálne mŕtvi a nie sme schopní ničoho. Keď sa ale naskytne možnosť ísť na ďalšie podujatie, ani sekundu neváhame.