Autosportfoto

Zvláštne trasy Dakaru I.: Úniky z tradičnej saharskej trasy

Za pár dní sa všetci vydáme do Južnej Ameriky, aby sme absolvovali ďalší Dakar. Prvý zo série voľných pokračovaní nám ukáže, že dlhoročný slogan Paríž – Dakar ani náhodou nebol vždy Paríž a vždy Dakar...

                                                                                                    
Thierry Sabine, na snímke z roku 1981 vpravo. Vizionár, tak ako ho nepoznáte.                                                                                                                                                                            
Kam sa vydať v ďalších rokoch? Pár nápadov mám...
Myslím, že duch a hodnoty Dakaru budeme musieť za pár rokov všetci modifikovať,
pretože všetko už bude hotové.
Aby som bol úprimný k pretekárom i sám k sebe, musíme urobiť veľké zmeny...
Thierry Sabine


Rallye Paríž – Dakar sa zapísala ako čosi kultového, nedotknuteľného, akýsi nomen omen (z lat. pomenovanie, ktoré vystihuje) motoristického pretekania a poznávania vlastných možností. Thierry Sabine bol vizionárom a tušil, že na stavajúcej trase Dakaru, dodnes vzývanej, dlho nevydrží. Vedel, že jeho Dakar sa ako symbol začne presúvať inde, ale zo známych dôvodov už nedostal šancu žiadnu zo svojich vízií realizovať.
                                                                                                 

Klasická trasa Dakaru cez Alžírsko, Niger, Mali a Mauretániu bola na programe v rokoch 1979 – 1988. Kultový desiaty ročník bol poslednou veľkou stanicou na tradičnej alžírskej ose medzi Alžírskom a Tamanrassetom. Politické zmeny v Alžírsku a upustenie od politického a ekonomického vplyvu Francúzska uvoľnilo stavidlá extrémizmu v štáte a rad vecí sa v Alžírsku dostal mimo kontrolu. Rallye v ňom už útočisko nájsť nemohla, a tak od roku 1989 zakotvila so štartom európskej časti v susednom Tunisku a v Líbyi, odkiaľ sa presunula do Nigeru. Obidva štáty ponúkli fantastické dunové scenérie a rallye tu vydržala tri roky (1989 – 1991), pričom v Tunisku súťaž vydržala iba rok; vrátila sa tam potom už iba raz, v roku 2003.

Obdobie po Rallye Paríž – Kapské Mesto už nachádza Dakar na podstatne menej súvislej, akosi kompaktnej, ale predsa len realizovateľnej ose cez Maroko, Mauretániu a Mali. Tam vydržala až do roku 2008. Na ceste k jubilejnému 30. ročníku však najslávnejší motoristický maratón zažil aj pár anomálií čo do trasy, a práve o nich si budeme hovoriť...

Paris – Sirte – Le Cap 1992
Rok 1992 dostával slávny Dakar do prelomového obdobia. Už v roku predošlom mu vyrástol veľký konkurent na trase z Paríža do Pekingu. Kvôli puču v Sovietskom zväze sa uskutočnil až o rok neskôr, ale TSO (Thierry Sabine Organisation) chcela kontrovať snahe o vybudovanie konkurenčného transkontinentálneho maratónu, ako by pôvodné zápolenie medzi Parížom a Lac Rose strácalo svoje kúzlo. Dakar sa vydal do neznáma.
                                                                                                
Prvú tretinu 14. ročníka však usporiadatelia opreli o to, čo už poznali. Európa, bahnitý prológ pre divákov kdesi vo Francúzsku, ktorý sa uskutočnil už 23. decembra 1991, aby dlhá súťaž skončila ešte pred štartom Rallye Monte Carlo a neuberala jej priestor v médiách. Po tom, čo sa súťaž nalodila do Afriky, pristála v líbyjskom prístave Misratah neďaleko Sirty. Potom už išlo všetko ráz na ráz. Krásne líbyjské duny, pokračujúce až do púšte Ténéré (etapa Tumu – Dirkou) ale prakticky rozhodli celý pretek, ktorý mal byť prehliadkou všetkých možných tipov povrchov a klimatických pásiem. Posádky si viezli aj mačety na presekávanie cesty dažďovými pralesmi. Púšť Kalahari v Južnej Afrike potom mala byť svedkom rozhodujúcich bitiek. Osud však chcel, aby nebola...
                                                                                                 

Po prejazde Ténéré súťaž ako by stratila drive. Niektoré z etáp boli zrušené kvôli nepokojom v Čade, prejazd tropických oblastí zase rušili veľké búrky a lejaky, znemožňujúce to pravé pretekanie. Neprestupný prales zase znemožnil predbiehanie, a tak sa s časovými rozstupmi už nedalo veľa urobiť. 12 427 kilometrov dlhý pretek tak mal až úsmevne nízky celkový prejazdový čas víťazov zo súčtov všetkých špeciálok. Dobrý zámer teda úplne nevyšiel. Pre rok 1993 sa uvažovalo o presune rallye do južnej časti Afriky na trasu z Kapského Mesta do kenskej Mombasy, ale zvíťazil našťastie zdravý rozum a ekonomicky oslabená rallye sa vrátila nohami na zem. Zákulisím sa naviac niesla pachuť z tragického skonu motocyklistu Gillesa Lalaya, víťaza Dakaru 1989.
                                                                                                
Pre Tatru to bol dobrý ročník, hoci akosi potvrdil jej pozíciu kdesi ďaleko za vtedy neporaziteľnými talianskymi „špeciálmi“ Perlini. Ešte rok predtým dokázal Karel Loprais Talianov v etapách porážať, ale v rokoch 1992 a 1993 boli Perlini až príliš vpredu. Po prvýkrát zvíťazil Francesco Perlini, syn majiteľa firmy špecializujúcej sa na výrobu banských dump truckov a špeciálnych hasičských podvozkov. Presvedčivo porazil aj tímového kolegu Jacquesa Houssata, víťaza Dakaru 1991. Karel Loprais došiel tretí s tri a pol hodinovou stratou, z ktorej väčšinou nabral už v prvej tretine preteku. Ďalšie tatrovácke posádky sa v hustej konkurencii nestratili: Vlastimil Buchtyár došiel aj po ťažkej havárii ôsmy a Zdeněk Kahánek so šesťkolkou Babča (vtedy jej však ešte nikto tak nehovoril) deviaty, vyhral aj podkategóriu trojosých kamiónov. Česká (respektíve československá) účasť v oficiálnych továrenských aj v súkromných tímoch bola neobyčajne bohatá.

V jednom bola rallye do Kapského Mesta výnimočná a priekopnícka: Dakar po prvýkrát vystúpil z vlastnej ulity ohraničenej saharskou Afrikou. A rovnako ako vo všetkých prípadoch, ktoré nasledovali, sa do tej ulity vrátil. Trasa na juh Afriky už nikomu nechýbala. Na Dakare nastali chudobné časy a plány expandovať sa vytratili dostratena. Duch a idea súťaže však ostali.

Zdroj: www.loprais.cz
Foto: archív Milana Zdvořáka a autora