Autosportfoto

„Zabudnutý“ Slovák z Dakaru 1991

Mnohých asi prekvapí, že vďaka 51-ročnému Vladimírovi Hudecovi, druhému vodičovi v Tatre Zděnka Kahánka, mala slovenská trikolóra, samozrejme ešte v rámci tej československej, svoje zastúpenie v najťažšom automobilovom a motocyklovom preteku sveta, Rallye Dakar, už v roku 1991.
                                                                                                        

Vladimír Hudec (na fotografii vľavo; spoločne s Otakarom Meřínským v strede a Zděnkom Kahánkom) je
prvým Slovákom, ktorý si z Dakaru odniesol aj veniec – s bronzovým odtieňom za triedu pohonu 6×6.

Môžete nám svoj príbeh neľahkej cesty smerujúcej k hlavnému mestu Senegalu priblížiť?
- V Kopřivnici som sa oženil a nastúpil som do podniku Tatra ako skúšobný vodič. V podstate som mal šťastie, nakoľko dostať sa v Tatre do skúšobní – či už nákladných alebo osobných vozidiel – bolo dosť ťažké. Keď potom Tatra začala uvažovať nad účasťou v dakarskom podujatí, prednosť výberu dostali práve vodiči zo skúšobní.

Ako sa vám podarilo dostať sa do Tatry na pozíciu vodiča vedľa skúseného Zděnka Kahánka?
- Do užšieho výberu som sa dostal už koncom roka 1989, kde som bol zo začiatku náhradníkom. Na polygóne vo fabrike som testoval najmä šesťkolesové Tatry, mal som s nimi skúsenosti. V druhej polovici roka 1990 sa napokon rozhodlo o mojej účasti v zostave so Zděnkom Kahánkom.
                                                                                                     

Akej púštnej rallye ste sa okrem Dakaru zúčastnili?
- Bola ňou marocká Rallye Marrákeš, a bolo to v rámci spolupráce s nemeckým tímom z časopisu OffRoad.

Ako hodnotíte dnešný Dakar v porovnaní s tým z roku 1991?
- Každý Dakar je veľmi náročný, aj ten dnešný. Nie je to však už ten pravý. Za prvé sa už neusporadúva v Afrike a chýba mu aj tá správna atmosféra, kedy doslova všetci blúdili. V dnešnej dobe satelitných navigácií je to ďaleko jednoduchšie. Spomínam si, že v Tatre sme mali kompas, ktorý v polovici preteku už ani poriadne nefungoval.
                                                                                              

A z pohľadu techniky?
- V tom je tiež značný rozdiel. Smeli sme štartovať iba so sériovo vyrábaným kamiónom. Dnes je tiež nemysliteľné bojovať o popredné priečky s trojnápravovým vozidlom. V roku kedy som sa zúčastnil, skončili v prvej desiatke štyri. Keď sa pozriete na Tatru dnes, je tam už iba znak, kabína a snáď podvozok. To je všetko.

V trinástom ročníku sa na štarte medzi kamiónmi zišla mimoriadne nabitá konkurencia aká dovtedy nemala obdoby. Preteky boli napínavé až do samotného konca...
- Bol to fantastický pretek. Karel Loprais s Pepíkom Kalinom a Radkom Stachurom zvádzali urputné súboje s nedostižnými hasičskými automobilmi talianskeho výrobcu Roberta Perliniho. Jeho syn Francesco dlhú dobu preteky viedol. My so Zděnkom Kahánkom a Otom Měřínským sme zase odolávali útokom sovietskych posádok na kamazoch. K tomu španielske „špeciály“ Pegaso, japonské Hino, výkonné Mercedesy... A nechýbal ani LIAZ, veď Pepík Kakrda s Jardom Lamačom a Milanom Velkoborským nenašli premožiteľa už v prológu.
                                                                                               

Jedenásteho januára 1991 za dodnes neobjasnených okolností zastrelili vo východnej časti Mali francúzskeho vodiča asistenčného kamióna Charlesa Cabaneho. Neobávali ste sa toho, že aj vás môžu zastreliť?
- Žeby ma zastrelili, to som si v tej chvíli ani neuvedomoval. Až po návrate domov som si hovoril, že som prechádzal rovnakou trasou a smrť mohla číhať aj na mňa... Ibaže strieľať po vás môžu aj v banke alebo v zábavnom podniku. Prestanú sa ľudia kvôli tomu zabávať či zrušia bankové účty? Sotva. Takže nemá zmysel sa tým ani zapodievať.

V tom roku mala Tatra možnosť zopakovať svoje víťazstvo z roku 1988. Ako ste prežívali smolu vášho tímového kolegu Karla Lopraisa, ktorý ešte štyridsať kilometrov pred Dakarom viedol, ale vinou prepáleného piestu v motore nestihol limit a následná penalizácia ho odsunula na konečné 4. miesto?
- Bola to nehorázna smola, osobná športová tragédia troch mužov v štvorkolke. To čo sa stalo Karlovi, Radkovi a Pepíkovi sa nedá ani poriadne opísať. Chýbala už len posledná etapa, ktorá sa tradične išla po pláži do Dakaru. Štartovali ďaleko pred nami a keď sme ich potom videli so zdvihnutou kabínou, doslova nás zamrazilo. Bolo jasné, že sa im niečo prihodilo. Defekt pneumatiky sa im podarilo opraviť, motor si však neustále „pýtal“ olej. Skončil v ňom všetok, čo sme mali k dispozícii: prevodový, hydraulický... Napokon sme ho viac ako dvadsať kilometrov ťahali na lane, aby sa k cieľu dostal čo najbližšie. Cieľom sa však muselo prejsť silou vlastného motora...
                                                                                              

Vy sami ste vtedy unikli spomínanej penalizácii iba „o chlp“, o 21 sekúnd. Ako prebiehali posledné kilometre od cieľa pre posádku šesťkolky?
- My sme sa jej vyhli skutočne v hodine dvanástej, posledné kilometre boli príšerné, s pocitom prehry. Dúfali sme však, že to nebude také zlé, pretože Karel mal pred poslednou etapou relatívne slušný náskok. Šesťkolka išla ako asistencia štvorkolke, museli sme za každých okolností pomôcť. Viezli sme množstvo náhradných dielcov, kamión bol teda veľmi ťažký. Vzhľadom na šesť kolies však aj značne stabilný a obratný.

Napokon ste skončili piati a ukoristili ste tretiu priečku medzi trojnápravovými kamiónmi. Po triumfe z 12. ročníka určite sklamanie. Na druhej strane ste sa stali morálnymi víťazmi, k tomu vám predsa zablahoželal aj samotný jazdec talianskeho „hasičáka“ Perlini a najväčší konkurent, Francúz Jacques Houssat...
- Piata priečka za daných okolností i vzhľadom k nebývalej konkurencii bola pekným umiestnením. To sklamanie, ako hovoríte, však bolo značné. Určite bolo potom príjemné podať si ruku s Perlinim i Houssatom, ktorý sa v cieli so slzami v očiach vyjadril, že ho víťazstvo za týchto okolností vôbec neteší. Hodne miesta Tatre venovala aj francúzska tlač, napríklad L‛Équipe.
                                                                                               
Čím ste sa živili po odchode z kopřivnickej Tatry?
- Jeden čas som jazdil s autobusom po zájazdoch, ale to radšej ani nespomínajte, nakoľko som sa tomu venoval iba chvíľu a nebolo by to férové voči profesionálom. Neskôr som si založil firmu, ktorá sa venuje renovácii historických áut.
                                                                                                 

Zúčastnili by ste sa ešte Dakaru, alebo je to už pre Vás takrečeno uzavretá kapitola?
- Ťažká otázka. Samotná atmosféra preteku, napriek mnohým útrapám, je fantastická. Dakar vám ponúkne zážitky, pre ktoré ste ochotní sa tam vrátiť. Aj za cenu nesmierneho vyčerpania, zranenia či balansovania na hranici medzi životom a smrťou.

Ďakujem za rozhovor.
Foto: archív Vladimíra Hudeca, Milana Zdvořáka a autora