Autosportfoto

Transilvania Adventure Trophy - Full Story

Rumunské hory sú pre vyznávačov jazdenia v terénne doslova rajom. Či už má dobrodruh záľubu v zdolávaní osobných výškových rekordov, s nádhernými prírodnými scenériami, po pomerne zjazdných lesných zvážniciach a hrebeňových cestách, alebo hľadá extrém v hlbokých dolinách a roklinách s množstvom kamenia a blata, každý si príde na svoje. Aj mnohým našincom sú tieto nekonečné hory dobre známe z individuálnych aj organizovaných expedícií, ktoré dodnes nepoznajú v Rumunsku žiadne legislatívne obmedzenia. Dokonca aj miestny ochranári sa stále stavajú k jazdeniu v lesoch na počudovanie benevolentne. Pre domácich sú prechádzajúce autá, ktoré im prášia priamo pod oknami väčšinou vítaným spestrením stereotypu denného života na vidieku, s minimálnymi známkami moderných vymožeností. Starý ľudia, u nás spravidla otrávení zo života a hromžiaci na celý svet s príchuťou závisti, pri pohľade na miliónové špeciály dvíhajú päste. Tu nie. Všetci sú usmiaty a tešia sa každému bliknutiu prídavných svetelných rámp či ste na trati prvý alebo stý, či ste Rumun, Belgičan, Maďar, Rus či Slovák.



Históriu extrémnych offroadových pretekov však nezačala písať Transilvania Adventure Trophy. Omnoho slávnejšou bývala kedysi Supersylvania Trophy, ktorá svoju slávnu púť ukončila na prelome tisícročí, pričom sa však neobmedzovala iba na územie Rumunska.

Po jej stopách sa pred ôsmymi rokmi vydala partia nadšencov okolo dnešného riaditeľa pretekov a tvorcu tratí kategórie Extrem Virgila Marin. Pôvodným zámerom bolo ukázať Rumunsko a jeho krásy v tom pozitívnom svetle a potlačiť predsudky západných krajín voči Rumunsku a Rumunom. Dnes sa TAT teší veľkej priazni celej Európy a ak opomenieme ruskú Ladoga Trophy, kde v podstate neRus nemá šancu uspieť nemá toto podujatie konkurenciu. Pokoriť niečo čo šliape Ladoge poriadne na päty sa po prvý krát rozhodol aj niekoľkonásobný víťaz onoho šialenstva Mikhail Klyuyko so spolujazdcom Igorom Pentinenom na ich prototype Toyota Buggy. Za dvojičku si vybrali domácich Rumunov. Ich púť však ukončila nepekne vyzerajúca nehoda, keď sa práve domáci Patrol po odtrhnutí lana zrútil do neprístupnej rokliny. Našťastie v ňom v tom momente nikto nesedel. To už však predbieham, takže pekne po poriadku.



Sobotné administratívne a technické preberania pretiahlo do neskorých nočných hodín a počas nedeľného ranného brífingu už na námestí v centre Devy stáli dva rady posledný krát nablískaných a poriadne naježených špeciálov z pätnástich krajín Európy. Rozprava s účastníkmi sa niesla predovšetkým v duchu zachovania chladných hláv a duchu fair play. I keď horúce počasie tomu nenasvedčovalo, bohatá kopovitá oblačnosť naznačovala, že sľubované silné podvečerné búrky budú skutočne na dennom poriadku. A veru boli. Kto sa nedokázal do tmy z hôr dostať, ostal tam do rána.



Popoludňajší štart zaviedol celú kolónu na obligátne miesto prológu, odkiaľ sa 36 tímov kategórie Extrem vydalo priamo do hôr prvej etapy. Bolo to po prvý a posledný krát, keď všetkých 72 posádok absolvovalo spoločnú trať a končilo v južnom kempe.

Organizátor sa týmto spôsobom pokúsil vzhľadom na veľký záujem účastníkov zlepšiť priepustnosť trate, ktorá v minulosti trpela zápchami, predovšetkým v kritických a úzkych technických úsekoch. Štartové pole bolo tak rozdelené na dve polovice. Všetci síce absolvovali identické trate, no v iné dni. Diskusia o spravodlivosti v takomto prípade je prípustná, no tu hrá svoju úlohu do veľkej miery šťastie a priazeň počasia pri prejazde viac či menej komplikovaných úsekov.



Nám šťastie neprialo hneď na úvod. Už v prológu sme si neodpustili veľkú šou pre niekoľko stovák a možno aj tisícok divákov, keď sme systematicky položili nášho Samuraia na bok. Horšie však bolo, že sa ozval predný diferenciál a bolo to zároveň jeho posledné vydýchnutie. Vydržal celých 200 metrov.... Keby sme pred týždňom v Tisovci testovali o desať minút dlhšie, dnes by tam bol nový. Ale taký je offroad. Najkrajšie na tom bolo, že náhradné diferenciály sme mali pri včerajšom odchode v rukách, no napokon ostali na polici.

Do rána sme ich však mali na mieste, vďaka akčnej a neplánovanej asistencii vlaňajšieho člena tímu Fera, ktorý bol veľmi smutný že ostáva doma a túto výzvu nočnej stíhacej jazdy prijal s jemu vlastne - akčne.

Rovnako akčne vyliezli nad ránom obaja mechanici Števo i Vlado so svojich spacákov a síce s hodinovým meškaním, no predsa pokračujeme do druhej etapy TAT 2009.



Dosiahnuté časy z prvého dňa rozhodujú o poradí štartu do ďalších etáp. Výsledkom je, že sa pred nami motá mnoho výrazne menej skúsených posádok a zápcham i čakaniu sa nevyhneme. Našťastie sa nám darí predbiehať na širších úsekoch a pri navigačných chybách súperov. Najkrajším úsekom dňa je typická horská roklina s balvanmi veľkosti fiatky, dvojmetrovými vodopádmi, náklonmi, kedy má strecha k zemi bližšie než odľahčená strana auta. Všetko samozrejme začína 20 metrovým takmer kolmým zjazdom. Presun po zvážnici netrvá dlho a sme opäť vo výjazde. Bez navijakov to opäť nepôjde. Veľké, voľné kamene môžu auto ľahko poslať na strechu a keď následne minie strom o ktorý sa zastaví, spomalí ho až dolina o 100 výškových metrov nižšie. O takomto šťastí by vedel rozprávať jeden z „cukríkových“ Defentrov, ktorému pomáha späť na kolesá náš navijak.

Ešte posledných 5 kilometrov rozbahneným potokom. V cieli etapy sme na počudovanie ešte za svetla a mechanikov čakajú iba drobné údržby. Tisovčanom sa darí podobne, no porucha novinky GPS Trekkera ich posúva dozadu a do nasledujúceho dňa so 100 ostrými kilometrami štartujú napriek tomu, že absolvovali nedeľňajšiu prvú etapu, na rozdiel od nás kompletnú, iba jedno miesto pred nami.



Zber a priebežné výsledky sa ukazujú vďaka novému systému paradoxne komplikované a počas celého týždňa vlastne poriadne nevieme, kde sa v poradí nachádzame. Utorok je pre nás dňom D. Najnáročnejšia etapa meria 98 kilometrov a vôbec to nie je o vození sa lúkami. Po štyroch hodinách a 25 km na trati prichádzame k špeciálke. Je to približne dvojkilometrový zjazd z hrebeňa do rokliny v klesaní 30 až 50 stupňov. Zastavujú nám čas a sme nútený čakať kým sa dvojica rakúskych Jeepov spustí na dno. Viedenský IT špecialiti, ako sme im do konca tohtoročného TATu nadávali sa však spúšťajú na gurtniach a lanách aj tam kde by to bez mihnutia oka odšoférovali aj naši ani nie náctiletý synovia. Mimoriadne originálne držanie sekery jedného so spolujazdcov opäť potvrdzuje naše obavy. Budeme za nimi dlho!

Po hodine čakania a jednej z najvýdatnejších búrok vôbec už nie je zjazdné nič ani pre nás. Tam kde bola pred chvíľou istá koľaj v miernom svahu sa nedá stáť ani na nohách. To čo by sme išli bez pomoci musíme spúšťať na navijakoch a úväzkoch. Napriek dvojhodinovému náskoku pred koncom špeciálky Jeepy predbiehame.

Dlho sa však netešíme. Už nasledujúci výjazd len v miernom stúpaní je poznačený včerajším prejazdom druhej skupiny. Polmetrové až metrové koľaje po 35-36“ kolesách nie sú pre naše ľahké, úzke autá žiadnou výhrou a keď práve neležíme na boku, tak aspoň na diferenciáloch a navijakuje sa i tam kde o tom tí prví na trati ani nesnívali. Po predchádzajúcom spúšťaní dvojice áut na dvoch navijakoch a celonočnom kvílení ich elektromotorov len tŕpneme ktorý Superwinch vydýchne prvý. Nestalo sa tak. Držali až do konca. Len v zničené syntetické laná postupne strácame dôveru. Najme keď visia dve autá na jednom lane a pod nimi je 20 metrová roklina. Tu sa musíme istiť navyše gurtňami o stromy.



Po dvadsiatich štyroch hodinách sme na 85. kilometri. Krátky presun po asfalte prezrádza že s JimUazom niečo nie je v poriadku. Na pravom prednom kolese nám chýbajú tri skrutky z piatich. Ani zvyšné dve nie sú dotiahnuteľné a neostáva nám iné ako volať servis. Stredajšiu etapu tak musíme vypustiť. Z následného prejazdu riekou navyše ťaháme Samuraia na lane. Motoru jeho zatopenie neurobilo práve dobre a odtrhnutý šnorchel nasávania motora mal za následok aj jemné nasatie vody. To sa našťastie ukázalo ako menší problém. Voda najviac vadila snímaču váhy vzduchu. Na večer motor konečne beží a nechávame ho na voľnobehu dobíjať akumulátory, ktoré navijakmi a prídavnými svetlami predošlej noci poriadne trpeli. Našťastie! O chvíľu už vrie voda v chladiči. V rieke zhorel ventilátor chladenia. Vrtuľa sa doslova roztopila a odpadla z hriadeľa. Ešte že v servise.



Druhý Slovenský tím tiež nemal šťastie. Najprv naháňali po Rumunsku novú prídavnú prevodovku na Samtrola, následne sa rozsypala hlavná skriňa Jeepu. Po celonočnom servise sa však podarilo urobiť s päťstupňovej prevodovky štvorkvalt a išlo sa ďalej.

Práve v náš neplánovaný voľný deň prišiel ten pravý armagedon. Lejak a hromobitie neustával niekoľko hodín a najviac sa „tešili“ tí, ktorí práve dosiahli výškový rekord tohtoročnej transylvánskej trophy, odkiaľ sa schádzalo viac než komplikovane. My sme tam bohužiaľ..., alebo našťastie..., neboli.



Predposledná, štvrtková etapa meria 96 ostrých kilometrov. Zo začiatku napredujeme rýchlo. Niekoľko kilometrov za severným kempom končí náročný blatistý a šmykľavý terén a ženieme sa v ústrety jedinej špeciálnej sekcii dňa. Spočíva v prudkom výjazde na úzku hrebeňovú cestu, ktorou sa pomedzi metrové kamenné schody driapeme pomocou nájazdových lyžín a navijakov na samí vrchol. Niekoľko navigačných azimutov a ďalšieho zo série zlaňovania späť do doliny, nás road book privádza do dediny, kde sa motá niekoľko tímov, hľadajúc posledný azimut, aby pokračovali ďalej podľa itinerára. Stretávame tu aj Tisovčanov. Tí už tu blúdia tri hodiny. Po vyčerpaní všetkých možností a odbočiek to spolu s niekoľkými ďalšími vzdávame. Zvyšných 20 kilometrov do južného kempu absolvujeme po asfalte. Až neskôr sa dozvedáme, rovnako ako organizátori, že včerajší lejak pôvodnú cestu strhol a križovatku, ktorú sme všetci hľadali odniesla voda.



Piatkový ranný brífing bol opäť pre všetkých. Posledný deň sme mali prísť späť do Devy po absolvovaní „jednoduchých“ 36 kilometroch. Aspoň podľa slov riaditeľa pretekov, ktorý používal rovnakú rétoriku každé ráno a tá sa za každým vyslovením frázy „easy day“ stretávala vždy z väčším a väčším výbuchom smiechu posádok. Pre mnohých to určite boli aj úsmevy cez slzy. A v tomto čase už Virgilovi aj tak nikto v súvislosti s náročnosťou terénu neveril ani slovo.



To sme ale netušili, že posledný deň súťaže z minulého roka, keď sme sa vozili po lúkach a hrebeňoch to teraz nebude. Päť kilometrov po štarte už stojíme v zápche. Dôvodom je uzučký priesmyk, ktorý nás privádza ku kilometrovému výjazdu riedkym lesom do 45° svahu. Tu navijakujeme každý po svojom aj piati vedľa seba. Postupne odpadávajú prehriate motory a navijaky. Ani z tých našich už nelezú najzdravšie zvuky, no stále ťahajú.

To však ešte stále nie je všetko! Len kilometer po dosiahnutí hrebeňa opäť neveriacky zízame do 30 metrovej jamy, kde sa spustíme ako náhle sa dostaneme na rad. Následne už iba 3 kilometre potokom, ktorý má veľmi blízko k offroadovému raju s padnutými stromami priemeru vyše metra a s vodopádmi od výšky kolesa, až po strechu. Ako inak, hore prúdom. O hodinu sme opäť na lúčinách hrebeňov. Proste „easy last day“.



Do Devy prichádzame samozrejme za výdatného dažďa, všetci sme však nesmierne radi že sme tu. Takmer polovica z tých ktorí tu stáli pred šiestimi dňami tu nie sú. Všetky autá nesú jasné známky posledného týždňa. Mnohé majú k Virgilovej Toyote, ktorá postavila túto trať veľmi blízko. Víťazné auto triedy Hobby, nesie jasné známky niekoľkonásobného kotrmelca. Turisti sa teda tiež nenudili.



Výsledky sú bohužiaľ podobne neznáme ako po minulé dni. Pre organizátora sú podstatné pódiové miesta a my len tušíme že sa môžeme hýbať okolo pätnástej priečky. Súčty trestných bodov sa nám síce veľmi nepozdávajú, no akékoľvek protesty by nám mohli pomôcť tak o jedno dve miesta nahor, čo by asi nemalo veľký význam. Dvanáste, alebo šestnáste..., to je asi v tejto chvíli jedno. Sme v cieli.



Na najvyšší stupienok sa opäť vydriapal maďarský fenomén menom Csaba Boros, na svojom prototype, ktorý sa ponáša na Jeep Wrangler, no práve blízko k nemu nemá. Ešte obdivuhodnejší je fakt že do cieľa dovliekol už tretie partnerské auto v poradí. Ak teda chcete vyhrať TAT, treba sa určite dať do kopy z Csabom, on vás tam dostane. Toto tretie víťazstvo v rade postavilo Maďarov na európsky offroadový trón. A to i napriek tomu, že u našich južných susedov by ste prirodzené podmienky na jazdenie v teréne hľadali len ťažko.

Na pódiu sa však zrodila ešte jedna malá senzácia. Tretie miesta museli byť udelené dve. Po prvý krát za osem rokov sa totiž stalo, že sa dva tímy vošli do jednej minúty.

Transilvania Adventure Trophy 2009 ukázala pravú tvár horského prostredia vnútrozemia Rumunska. Mimoriadne náročné podmienky nepriali predovšetkým tím, ktorí sa pohybovali hlbšie v priebežnom poradí. Odtiaľ nebola cesta späť.

Štefan Malák
Foto: SUPERWINCH Trophy Team



Výsledky Transilvania Adventure Trophy 2009

1. 01a. Csaba Boros, Zoltan Konya (HU) / Jeep Wrangler
01b. Eigner Mihály (HU) / Suzuki Samurai 2793 b
2. 04a. Guus Albregts, Joris Treurniet (NL) / LR Defender 90
04b. Henri van Steenbergen, Joop Barten (NL) ) / LR Defender 90 3266 b
3. 06a. Paul van der Linde, Marc Jansen (NL) / LR Defender 90
06b. Peter Arends, Paul De Haas (NL) / LR Discovery 3763 b
3. 12a. Remco-Peter van der Waarden, Rens-Jan Veenstra (NL) / LR Defender 90
12b. Bernd Enting, Luuc Potgieter (NL) / LR Defender 100 3764 b
4. 09a. Dominique Schoonenburg, Bertrand Lebrun (BE) / LR Defender 90
09b. Thierry Heois, Eric Paugam (FR) / Nissan Patrol GR 3853 b
5. 03a. Edwin van Der Maas, Johan van Der Maas (NL) / Jeep Wrangler
03b. Peeters Kees, Erwin van Bussel (NL)/ Jeep Wrangler CJ 3999 b
13. 34a. Miroslav Koncos, Erik Kormoš (SK) / SamTrop
34b. Lubos Manica, Peter Sablatura (SK) / Jeep Cherokee 6195 b
16. 36a. Štefan Malák, Mikuláš Borovský (SK) / JimUAZ
36b. Stanislav Andraščík, Richard Špánik (SK) / Suzuki Samurai 7231 b