Autosportfoto

TT Slovakia po tretíkrát v cieli najprestížnejšej trophy súťaže Európy

Deviaty ročník Transilvania Adventure Trophy bol bohatý na slovenské farby, ktoré sa nestratili ani v celkovom hodnotení. Náš najskúsenejší tím obsadil miesto tesne za prvou desiatkou kategórie „Extrem".

Posledné týždne pred odchodom na vrcholné podujatie sezóny, ktorým je pre náš tím už štvrtý rok po sebe Transilvania Adventure Trophy (TAT), sú už spravidla mimoriadne hektické. Tento rok bol zhon navyše umocnený tým, že nové portálové nápravy prišli len štyri týždne pred štartom a postaviť na ne dva špeciály Suzuki, pričom jeden z nich prešiel doslova principiálnou prestavbou podvozka, je úloha mimoriadne náročná. Všetko sa napokon podarilo, vrátane 100% mechanických uzávierok diferenciálov vlastnej konštrukcie. Nasledovala cesta do 600 kilometrov vzdialeného mesta Deva v centrálnom Rumunsku a po niekoľkých týždňoch konečne prvý, viac než trojhodinový spánok noc pred samotným štartom.

Zloženie tohtoročného tímu sa oproti sezóne 2009 zmenilo minimálne. Posádku Samuraja tvorili Stan Andraščík a Slavko Plesko, Jimnyho Pišta Malák a Gabi Seman. Zabezpečovací tím bol v zložení Miki, Vlado a Zajo. Minulý ročník bol v znamení neustáleho dažďa a teda mimoriadne náročných podmienok. Tie mali za následok, že sa vôbec po prvýkrát v histórii TAT stalo, že počet štartujúcich v kategórii „Hobby" bol vyšší než v „Extreme". Správy prichádzajúce z miesta konania posledné dni pred štartom ročníka 2010 hovorili o neustálych prívalových dažďoch a búrkach na dennom poriadku. Mnohí bývalí extrémisti tak zamierili do ľahšej kategórie a do extrému štartovalo 26 tímov, z toho štyri slovenské.

Program začínal klasickým nedeľňajším prológom a následne krátkou etapou priamo do hlavného kempu, ktorý sa síce tohto roku počas súťaže nesťahoval, no prístup doň bol obmedzený rozbahneným brodom, takže výlučne pre terénne autá.

To sa napokon ukázalo iba ako prvý tohtoročný organizačný prešľap. Inak dokonalá logistika, na akú sme boli zvyknutí, počas deviateho ročníka TAT pokrivkávala a miestami sa priam potkýnala. Nejasný program sa menil často doslova z hodiny na hodinu a taktike nie len nášho Superwinch Trophy teamu to rozhodne nepomáhalo. Lietali sme výsledkami doslova ako špinavá bielizeň. Keď sa veci konečne ustálili, začali sme i my napredovať výsledkami, predovšetkým vďaka spoľahlivosti našej techniky, ktorú obchádzali vážne problémy a minimálnym navigačným chybám. Prejazdnosť oboch našich Suzuki sa vďaka novým nápravám dostala na úroveň tých najostrejších špeciálov. Jediný problém bol s brzdami, ktoré viac nebrzdili ako brzdili.

V prvej polovici maratónskej 158 kilometrovej etapy, počas ktorej sa TAT2010 prehupla do svojej druhej polovice, sme už atakovali miesta v prvej desiatke celkového poradia. Predposledný deň ráno sa však rozplynuli všetky nádeje na špičkový výsledok. Dodnes nepochopiteľne prerazený chladič nás takmer stál motor na JimUAZe. Zastavil sa pri plnom zaťažení v dlhom prudkom výjazde a v prvom momente to vyzeralo, že už sa nikdy neroztočí. Keďže servis bol v tej chvíli vzdialený takmer 100 kilometrov, malicherná porucha nás stála vyše šesť hodín drahocenného času a bezpochyby minimálne päť miest v konečnom hodnotení. Také sú však preteky a Transylvánia je nevyspytateľná zvlášť. Japonská technika sa opäť ukázala ako mimoriadne spoľahlivá a s novým chladičom sa teplomer motora opäť ani nepohol z miesta až do samého cieľa TAT2010.

Organizačný guláš sa však dovaril až deň po návrate domov. V Rumunsku sme síce komorne, ale predsa oslavovali deviate miesto, doma sme sa dočítali, že sme dodatočne prišli k ďalším vyše päťsto trestným bodom, nevedno za čo a z deviatej priečky je jedenásta...