Autosportfoto

Slávny Dakar je bohužiaľ najmä o peniazoch

Dakar vyhral šesťkrát. Štyrikrát skončil druhý a raz tretí. Dvakrát obdržal Cenu fair play. Stal sa najlepším českým automobilovým jazdcom 20. storočia. Je niekoľkonásobným laureátom Zlatého volantu, prestížnej čitateľskej súťaže. „Šéfuje“ ministerstvu dopravy Valašského kráľovstva. V marci oslávi 59. narodeniny a za celoživotné zásluhy a prínos motoristickému športu vlani získal Cenu Zdeňka Vojtěcha. „Monsieur Dakar“ – Karel Loprais.



Po devätnástich účastiach ste v 29. ročníku na štarte ako pretekár chýbali. Čo bolo príčinou?
- V 28. ročníku som si v piatej etape po manévri s motocyklistom a následnom skoku narazil rebrá a chrbticu. Čo bolo horšie, odniesol si to zlomený stavec a hoci som dúfal že sa dám do poriadku, lekári mi najbližší ročník neodporučili. Takže som pauzoval.

Ale na Dakare sme vás napokon videli, hoci pre vás v úplne netradičnej úlohe...
- Ako vodiča novinárskeho osobného auta Nissan Navara. Musím priznať, že viac než chrbtica trpela duša, ale na druhej strane som po rokoch videl rallye z iného pohľadu. Sledoval som štarty, ciele, prejazdy. Vychutnal som si to inak než za volantom, kedy som často nemal na nič čas.

Keď už sme spomenuli novinárov... Kolegovia zhodne tvrdia, že pre organizátorov nefrancúzski žurnalisti neexistujú. Stretli ste sa osobne s podobným prístupom?
- Tento pocit vyvrátiť ani potvrdiť nemôžem, pretože sme problém nikdy nemali. Je ale pravda, že okolo Francúzov sa točí všetko. Stačí pripomenúť Dakar spred desiatich rokov. Pokiaľ francúzska posádka s kamiónom Mitsubishi viedla, bola na titulných stránkach. Alebo ročník 1995, kedy sme vyhrali, ale na titulných listoch bol Kamaz. Je to len otázka peňazí a ešte raz peňazí. Človek môže Dakar vyhrať desaťkrát, ale nemusí sa dostať na prvú stranu európskych motoristických časopisov.

Za vašej dlhej kariéry ste toho na Dakare zažili nespočetne veľa. Môžete sa s nami podeliť o najkrajší zážitok?
- Určite to bolo prvé víťazstvo pred dvadsiatimi rokmi. Bolo to tak neočakávané, že som tomu stále nemohol uveriť. Hoci tých víťazstiev bolo viac, nikdy potom som to neprežíval tak intenzívne. Bolo to síce veľmi namáhavé, pretože s Liazkou Jirka Moskala sme súperili o víťazstvo až do posledného dňa, ale prežíval som neopísateľný, fantastický pocit.



Ktorý zážitok bol naopak najhorším?
- Ten v roku 2003, kedy sa mi s Tatrou podaril po doskoku a následnom lete vo vzduchu päťnásobný premet cez strechu. Skvelá konštrukcia ochranného rámu a kabína nám s Pepom Kalinom a Petrom Hamerlom zachránila život. Bolo nám všelijako.

Jedným z vašich súperov je aj Holanďan Jan De Rooy, ktorý sa preslávil stavbou neobvyklých dvojmotorových monštier. Ako ste sa s ním zoznámili?
- Bolo to v roku 1986 a bolo netypické. V Alžíri pred štartom prvej africkej etapy sme sa od Tatry na chvíľu vzdialili a keď sme sa k nej vrátili, s prekvapením sme zistili, že pod podvozkom leží akýsi chlap. Bol to Jan De Rooy. Pod podvozok ho dohnala zvedavosť. On je totiž nielen vynikajúci jazdec, ale aj dokonalý odborník. Preto hneď pri našom prvom štarte vliezol aj pod podvozok Tatry, aby si ju dôkladne obzrel. Odvtedy sme s Janom De Rooyom priatelia.

Ako si spomínate na 10. január 1988, kedy došlo k havárii holandského kamióna DAF?
- V ten deň sa štartovalo v púšti, štart v skupinkách po desiatich. My sme štartovali asi desať minút po tom, čo na trať vyrazil druhý DAF s číslom 601. Boli sme asi desať kilometrov od miesta štartu, keď sme zistili, že na trati sa niečo deje. Keď sme prišli bližšie, zistili sme, čo sa stalo. V púšti ležal prevrátený DAF, okolo plno ľudí. Autá, helikoptéry. Vedeli sme, že pomôcť nemôžeme, tak sme pokračovali ďalej. Lekárov tam už bolo toľko, že by sme iba zavadzali. Priznám sa však, nebol to dobrý pocit, ani nám v tej chvíli nebolo všetko jedno. Až neskôr sme sa dozvedeli, ako sa to vlastne stalo...

V cieľovom Arlite sa potom konala aj posledná rozlúčka...
- Zaželali sme Holanďanom veľa šťastia, čo najpríjemnejšiu cestu domov – ak vôbec mohlo byť na nej niečo príjemného. Na druhý deň priletelo pre nich lietadlo, naložili doň kamióny a ich posádky a tentoraz odišli z ‚Dakaru‛ so zvesenými hlavami.



Kto bol vašim ďalším veľkým rivalom?
- Okrem Jirka Moskala s Liazkou aj ruské Kamazy a talianske hasičské automobily Perlini. Svojho času boli vynikajúce, mali poháňané i riadené obidve nápravy, hydraulické pruženie a
špeciálnu korbu namiesto cisterny. Boli neporaziteľné.

V roku 1991 ste ich ale v podstate porazili...
- Vtedy to bola veľká smola. Odštartovali sme do poslednej etapy na 1. mieste, na Francúza Houssata s Perlinim sme mali 37. minútový náskok. Štyridsať kilometrov pred Dakarom sa prepálil v motore piest, dolievali sme olej, kolegovia zo šesťkolky nás ťahali na lane a cieľ už bol na dohľad, keď sme prerazili pneumatiku. Limit bol stratený a naparili nám štvorhodinovú penalizáciu. Najviac z toho vyťažili Sovieti na kamazoch, ktorí v podstate vyhrali triedu sériových truckov i pohonu 6×6. Na druhého Golcova sme v celkovej klasifikácii strácali dvanásť minút a tretieho Tammeku dve minúty! Ale taký je život a taký je Dakar.

Málokto však vie, že vo víťazstvo ste mohli premeniť už svoj premiérový štart v roku 1986...
- To bolo zložitejšie. Do predposlednej etapy sme odštartovali na 2. priečke, ale vedúci Groineov Mercedes uviazol v močiaroch a odstúpil, takže sme pokračovali na vedúcej pozícii. Dvadsať kilometrov pred cieľom sme narazili na skupinu zapadnutých nákladných áut, obísť ich nebolo kde a tak sme nestihli limit ani štart ďalšej etapy. Boli sme diskvalifikovaní. Ohlas však bol fantastický, mesto Versailles, ako jeden zo sponzorov rallye, nám udelilo Cenu výnimočnosti.

Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí snívajú o Dakare a radi by ho absolvovali?
- Kto chce Dakar absolvovať, musí mať okrem dobrej fyzickej kondície a dokonalej techniky najmä množstvo financií. Organizátori vyžadujú od účastníkov vysoké štartovné, ako som už spomenul, bohužiaľ je to najmä o peniazoch.