Autosportfoto

„Pekelná rallye“ na štyroch kontinentoch

Všetko to začalo jedného decembrového rána na parížskom námestí Trocadéro. Písal sa koniec roka 1978 a vtedajšia francúzska verejnosť túžila zažiť niečo nové a nevšedné. Strojcom toho, čo sa neskôr nazývalo „najväčšie dobrodružstvo 20. storočia“, bol francúzsky dobrodruh Thierry Sabine. Nebol však prvým, kto prišiel s nápadom usporiadať preteky v Afrike.
                                                                                                       

Už v roku 1975 sa totiž išiel prvý veľký maratón modernej éry, pretínajúci mestá Abidžan na Pobreží Slonoviny a juhofrancúzske Nice. Niekoľko šialencov na motocykloch a v osobných automobiloch vyrazilo do piesočných pekiel písať modernú epochu rallye-raid. V druhej polovici sedemdesiatych rokov neprišla iba nová móda a nové médiá, ale aj druhý ročník Rallye Abidžan – Nice. Jej hlavný organizátor – Jean-Claude Bertrand – potiahol v roku 1977 trasu cez Ténéré a Líbyu a zdalo sa, že stávka je vyhratá: Rallye „pobrežie-pobrežie“ naberalo na popularite a Bertrand dokázal zrealizovať to, po čom francúzske publikum túžilo – uhasiť jeho smäd po dobrodružstvách a objavovaní nepoznaných a ťažko dostupných teritórií.
                                                                                                

Ktovie ako by sa história rally-raidov vyvíjala, nebyť muža menom Thierry Sabine. Bývalý športový letec a pretekár francúzskych majstrovstiev v automobilových súťažiach totiž zažil medzi Abidžanom a Nice niečo, čo zmenilo život nielen jemu, ale ovplyvnilo aj celú históriu terénnych automobilových súťaží v špecifických podmienkach nehostinnej Afriky. Na upätí hory Emi Fezzan zablúdil a bez vody a potravín čakal tri dni a tri noci na pomoc. V tomto boji o holú existenciu, ak prežije, si vzal do hlavy zorganizovať preteky v Afrike. Je paradoxné, že život mu zachránil práve Jean-Claude Bertrand. Dôvod? Sabine mal údajne vziať projekty a nápady pre usporiadanie súťaže smerujúcej z Paríža do Dakaru práve Bertrandovi.
                                                                                                    

Netrvalo teda dlho a na Druhý sviatok vianočný Thierry Sabine odštartoval „preteky bláznov“, dnes najslávnejšiu terénnu súťaž sveta.
                                                                                            

Dakar pritiahol všetkých: veľkých výrobcov motocyklových i automobilových značiek, svetové osobnosti – počnúc francúzskym hercom Claudeom Brasseurom, končiac monackou princeznou Caroline –, vytvoril vlastných hrdinov a najmä pritiahol médiá, ktoré tejto rallye pomohli posunúť sa za rámec dvoch kontinentov. Zrodili sa pozoruhodné športové príbehy, pretekári si siahli na samé dno svojich možností. V Afrike však popri strastiplných „porciách“ nástrah prírody objavili aj dovtedy niečo nevídané: športovú a kamarátsku atmosféru. Vzájomná pomoc a solidarita sa stali jednou zo základných – aj keď nepísaných – pravidiel súťaže.
                                                                                               

Novinkou boli nákladné autá. Thierry Sabine si nechal poradiť od svojho kamaráta Thierry De Saulieua, motoristického novinára, ktorý mu navrhol zaradiť do pretekov aj kamióny. Prvými víťazmi sa stali Yamaha, Range Rover a Unic. Z mien uveďme Cyrila Neveua ako historicky prvého víťaza triedy motocyklov a Alaina Génestiera, Josepha Terbiauta a Jeana Lemordanta ako víťazov medzi automobilovými konkurentmi. V kamiónoch (nad desať ton) dokončil v klasifikácii preteky iba Unic Alaina Mekkiho a Jeana Neaulta.
                                                                                            

Rallye sa stávala čoraz populárnejšou nielen v niekdajšom kapitalistickom tábore. V roku 1984 sa v severočeskej továrni LIAZ začala trojica mužov – Ing. Radek Fencl, Jiří Moskal a Doc. Ing. Zdeněk Kovář – zapodievať myšlienkou zúčastniť sa vôbec ako prvý výrobca z východného (v tej dobe socialistického) bloku týchto púštnych pretekov. Už v tom istom roku – 30. decembra 1984 – vyrazili do prológu dva kamióny jabloneckej značky. Posádky tvorili dnes už legendárne osobnosti: Jiří Moskal – Jaroslav Joklík – Radek Fencl a popri Francúzovi Alainovi Gallandovi (v druhej Liazke) Josef Brzobohatý a Zdeněk Kovář.
                                                                                                        

Hneď pri premiére vybojovala posádka pod vedením Jiřího Moskala pekné 13. miesto. To ešte nikto netušil, čo prinesie nasledujúci ôsmy ročník (1986). LIAZ nasadil do pretekov tentoraz trojicu kamiónov, rovnako ako kopřivnická Tatra, ktorá debutovala. Vo fantastickom súboji s favoritmi súťaže kamiónov im dokázali čs. trucky účinne vzdorovať a šliapať na päty. Moskalova posádka bola na druhom mieste celkovej klasifikácie kamiónov za Francúzom Georgesom Groineom (Mercedes), Tatra držala štvrté a šieste miesto. Dva dni pred koncom súťaže došlo ku zmene: vedúci Groineov Mercedes uviazol v močiaroch a odstúpil. Vo vedení sa tak objavila Tatra s Karlom Lopraisom za volantom! Jiří Moskal bol druhý a ďalší kopřivnický kamión Zděnka Kahánka (vinou penalizácie) ôsmy. Lenže potom prišiel úsek zvláštneho názvu N’Djago a čs. kamióny narazili na skupinu konkurenčných zapadnutých áut v močiaroch. Nasledovalo ich vyslobodzovanie, nestihnutie limitu a diskvalifikácia. Napriek tomu si československí jazdci z Francúzska ocenenie odniesli: Cenu fair-play za obetavú pomoc ostatným. Ak máme hodnotiť objektívne súťaž tejto kategórie pre rok 1986, vyhrala Tatra tria Loprais – Krpec – Stachura pred Liazkou posádky Moskal – Krejsa – Vojtíšek!
                                                                                                      

To, čo nevyšlo v roku 1986, sa podarilo o rok neskôr. Obidve čs. značky dosiahli na stupne víťazov – Tatra bola (za dvojmotorovým monštrom DAF) druhá, LIAZ hneď za ňou tretí, pričom vyhral triedu sériových kamiónov! Napokon prišiel pamätný rok 1988 a prvé historické víťazstvo, keď víťaznú Lopraisovu Tatru delilo od druhého LIAZ-u Jiřího Moskala deväť minút a dvadsaťjeden sekúnd!
                                                                                                 

Ďalším veľkým medzníkom bol rok 1998, kedy sa na štarte po prvýkrát v histórii objavil slovenský motocyklista – Jaroslav Katriňák. Už vtedy naznačil silný potenciál, keď sa držal v elite najlepších (6. miesto). Proti pokoreniu cieľa sa však postavil pokazený motor. História sa opakovala aj o rok neskôr, kedy sa „Katroš“ stal historicky prvým východoeurópskym etapovým víťazom triedy motocyklov. Opäť bol v elite (6. miesto), ale o dobytie brán Dakaru ho tentoraz pripravilo pokazené vodné čerpadlo. Cieľ sa mu napokon – ako prvému Slovákovi v histórii – podarilo pokoriť v roku 2007, na vynikajúcej 9. priečke!
                                                                                                  

Okrem neho sa na štarte objavili aj ďalší Slováci: Vladimír Hudec (ten na štarte nechýbal už v roku 1991), Ján Ludvig, Ivan Tholt, Ivan Jakeš, Ladislav Csekey, Pavel Faško a Ľubomír Palčo. Nechýbala ani prvá Slovenka – Marie Stracenská - hoci „iba“ v úlohe novinárky.
                                                                                               

Dakarskú rallye dnes symbolizujú veľké osobnosti, ako napríklad deväťnásobný víťaz Stéphane Peterhansel či šesťnásobný víťaz triedy kamiónov Karel Loprais. Najúspešnejšou ženou sa stala Nemka Jutta Kleinschmidtová, ktorá Dakar v roku 2001 vôbec ako prvá žena – a zatiaľ posledná – vyhrala. Dakar za svojej existencie prešiel aj množstvom zmien. Pôvodnú trasu z Paríža cez Alžír do Dakaru vystriedala (po smrti zakladateľa rallye Thierryho Sabina v januári 1986) trať Paríž – Kapské Mesto, neskôr Dakar – Agadez – Dakar alebo Marseille – Sharm el Sheikh.
                                                                                            

Dakar pretínal už štyri kontinenty – popri európskom, africkom a ázijskom si to po zrušení jubilejného 30. ročníka (kvôli teroristickej hrozbe) namieril v januári tohto roka do Južnej Ameriky. Pretekom sa však nevyhýbali ani smrteľné zranenia. Prvú obeť si súťaž vybrala už v jej prvom „vydaní“ a do dnešného dňa ich spolu bolo päťdesiattri – mŕtvi sú prevažne z radov motocyklistov a domorodého afrického obyvateľstva. Medzi najtragickejšie určite patrí smrť Thierryho Sabina, ale aj zavraždenie francúzskeho vodiča Charlesa Cabaneho v roku 1991.
                                                                                                   

Držme palce dakarskému podujatiu v jeho 32. pokračovaní!