Autosportfoto

Otec československej účasti

Pokiaľ sa bude písať o histórii českej, respektíve československej účasti v Rallye Dakar, dovtedy v nej nebude môcť chýbať jedno meno – ING. JOSEF KALINA. Jeho osobnosť by mohlo charakterizovať vyjadrenie – čo na srdci, to na jazyku.

                                                                                                         

Josef Kalina bezpochyby patril k najlepším navigátorom v dakarskom pelotóne, o ktorom súperi aj spolujazdci hovorili, že jeho inštinkt je lepší než drahé navigačné prístroje spolupracujúce so satelitmi. Je známy aj tým, že po skončení každého ročníka Dakaru prehlási: bol mojím posledným! On to však tvrdí vždy a so štipkou irónie poznamená, že zatiaľ čo v Kváskoviciach na Šumavském Podlesí – kde býva – je najkrajšia zima, on je v ..., teda v Afrike (resp. v Amerike). A že je „starý plesnivý deduško“, ktorého vždy takpovediac „ukecajú“.

PRI GUĽATOM STOLE
Bývalý referent pre africké teritóriá z podniku zahraničného obchodu Motokov (Josef Kalina v ňom pracoval až do roku 1989) sa ešte „v ére praveku dakarskej rallye“ – v roku 1984 - podieľal na „tavení sna v skutočnosť“. Bolo to v meste Trappés, 30 km na západ od Paríža, kde sa v sídle francúzskej firmy M.A.M. (Matériel et Appareillage Mécanique) Strager – ako výhradného dovozcu čs. značiek LIAZ a Tatra do štátu galského kohúta – zišiel spoločne s terajším podnikovým riaditeľom Tatry Ervinom Lindovským, ex-šéfom LIAZ-u Viktorom Koreckým, obchodným riaditeľom vývozu nákladných áut Motokovu – Ing. Vladislavom Jozom a samotným šéfom spomínanej firmy – Jeanom-Pierreom Stragerom za guľatým stolom. Podnetom k ich porade sa stal nápad trojice mužov z Jablonca nad Nisou (Ing. Zdeněk Kovář, Ing. Radek Fencl a Jiří Moskal) štartovať v tom čase (písal sa november 1983) so socialistickou značkou LIAZ v prestížnom západnom motoristickom podniku.
                                                                                                        

ZAVŔŠENIE ODHODLANIA
Ideou vyslať výrobky čs. priemyslu, ktoré by obstáli v tých najtvrdších podmienkach, sa však Josef Kalina zaoberal už o niečo skôr – dôvodom bol jeho jediný športový koníček: „Kamióny som miloval už dávno predtým, než som začal obchádzať rôznych papalášov s myšlienkou účasti na Dakare,“ spomína. Hoci sa jeho odhodlanie v počiatočnej fáze nestretlo s vrúcnym pochopením, k účasti vozidiel z ČSSR napokon v polovici osemdesiatych rokov došlo – a začala sa písať tá najskvelejšia kapitola dejín kamiónovej kategórie Dakaru!

TAK AKO HO NEPOZNÁME
Josef Kalina sám seba charakterizuje ako „rodeného pesimistu“: „Pesimizmus ma núti robiť všetky preventívne opatrenia, aby to dobre dopadlo,“ konštatuje. Čomu sa však v športe venoval ešte predtým, než jeho meno začala motoristická verejnosť spájať s rallye v Afrike? Jeho prvou láskou sa stalo hokejové klzisko, ktoré ho sprevádzalo štyri desaťročia. „Najskôr to boli mládežnícke tímy v Sparte Praha, potom rôzne majstrovstvá a v päťdesiatke ‚rekreačka‛,“ vymenúva. „Tiež som jazdil z kopca – rozumie sa na lyžiach. Moju pretekársku kariéru ukončila Vratná dolina v roku 1978. Žilinská úrazovka nepatrí k mojím najlepším spomienkam.“
                                                                                                  

Jeho chlapčenskými idolmi boli motocykloví pretekári, a že ich v päťdesiatych rokoch nebolo málo! „Z motocyklov ma však už v šesťdesiatych rokoch vyliečilo salto na škvarovej dráhe, a tak sa zo mňa stal iba nadšený divák.“ Potom si vyskúšal aj klasické rallye: „Avšak na môj vkus sa odohrávajú príliš rýchlo,“ argumentuje. „Nemyslím tým jazdu, ale život okolo.“
                                                                                                                         
                                                                          
DLAŽDIČ, PORADCA, ZELENINÁR...
Čomu všetkému sa Josef Kalina venoval? Na jednom z cédečiek rozprávania o Dakare o sebe hovorí, že je mužom mnohých povolaní a že stále nevie, čím vlastne je. Ako tomu možno rozumieť? „Neprajte si vymenovať všetko, čím som bol. A často nerád. Napríklad dlaždičom. Asi vás zaujíma, čím som teraz. Oficiálne sa to volá ekonomický a organizačný poradca. Je to hlúposť, lebo ekonomicky radím len sebe a svojej žene väčšinou zbytočne a organizujem to naše pretekanie. Na prilepšenie sem tam niečo prekladám a smolím štúdie z oblasti automobilového priemyslu, ale i to je skôr minulosť. Tu v horách som trochu stranou veľkého podnikania, čo bolo mojim úmyslom – som teda hlavne zeleninár. Kedysi v dávnych dobách som vyštudoval ekonomiku, takže toho hodne viem o RVHP a plánovaní socialistického podniku. Ku podivu toho viem dosť o Tatre, čo už dvakrát zapríčinilo môj vyhadzov z tímu – raz od komunistov (1987) a raz od kapitalistov (1995). Takže kádrovo som dosť neutrálny, čo však býva tá najhoršia pozícia.“

VIZITKA ING. JOSEFA KALINU
Narodil sa 14.7.1949 v Prahe. Osemnásťnásobný účastník dakarského podujatia si premiéru odbil v roku 1986, trikrát súťaž vyhral (1994, 1999, 2001), raz došiel druhý (2002) a raz tretí (1992). Päťkrát do cieľa nedošiel (1986, 1988, 2003, 2005, 2009); dvakrát štartoval v službách organizátora (1989, 1990). Ako jeden z veľmi mála českých jazdcov okúsil nielen jazdu s pohonmi 4×4 (jedenásť účastí), 6×6 i 8×8 (zhodne po tri), ale štartoval aj v oboch českých značkách – za Tatru i za LIAZ. Spoločne s Martinom Macíkom plánovali pred Dakarom 2008 predstaviť na legendárnej súťaži (po LIAZ-e, Tatre a motocykli Jawa) štvrtú českú značku v histórii – TEDOM.
                                                                                                 

Dvakrát prišiel o stupeň víťazov – v roku 1991 s tímovými kolegami Karlom Lopraisom a Radomírom Stachurom stratili isté víťazstvo 40 km pred Dakarom, o dva roky neskôr (to už s Vlastimilom Buchtyárom a Otakarom Měřínským) ich porucha prevodovky stála bronzové medaile (aj napriek tomu si odniesli prvenstvo v triede pohonu 6×6). Určite nerád spomína aj na Dakar 2003, keď po zlom dopade Tatry z duny a následnom päťnásobnom premete cez strechu posádke život zachránil mohutný dvojitý ochranný rám na kabíne a tuhá korba. Aj rok 2005 priniesol peripetie: v podobe päťhodinového vyslobodzovania zapadnutého trucku zo soliska, aby posádka neskôr zostala tri dni uväznená v dunovom poli s popraskanými hnacími hriadeľmi.

Nezabudnuteľným sa stal aj jeho opis záchranárskej akcie z preťažkej etapy Bilma-Agadem na Dakare 1986, v ktorej spoločne s tisíckoňovým turbotwinom DAF Holanďana De Rooya za pomoci legendárnych tatrováckych „šlapačiek“ vyťahovali zo soliska usporiadateľský zásobovací Mercedes. Slávny francúzsky motoristický novinár Thierry de Saulieu – jeden z hlavných svedkov spomínanej akcie – s uznaním dodnes na ňu spomína. Ako uvádza šéf KM Racing Teamu Martin Macík: „Okrem skvelého rozprávania má Pepík Kalina aj schopnosť farebne vykresliť atmosféru rallye nezaujatým čitateľom, ktorí jeho historky hltajú jedným dychom“.
                                                                                                           

Za povšimnutie stojí aj Dakar 1995. Mesiac pred jeho odštartovaním mu totiž bolo oznámené, že sa 17. ročníka smie zúčastniť len v prípade, že si uhradí všetky náklady spojené s účasťou – také ultimátum samozrejme odmietol akceptovať. O tri roky neskôr, ako organizačný atašé Tatra Marathon Teamu sa v rámci česko-slovenskej stajne (so Slovnaft Sport Moto Teamom) významnou mierou podieľal na zaistení účasti nášho Jaroslava Katriňáka. O svoje zážitky z afrických tratí sa s fanúšikmi tohto fenoménu podelí v pripravovanej publikácii, ktorá by mala vyjsť začiatkom budúceho roka.

Foto: archív Ing. Josefa Kalinu, www.liaz.cz, www.martinmacik.cz