Autosportfoto

Nech žijú guláše!

Sezóna je za nami, nastal čas spomínať pri teplých plamienkoch krbu. Krb síce nemám, zato spomienok na letnú sezónu neúrekom. 

Uhorková sezóna od polovice júla do polovice augusta sa dotkla aj poriadateľov veteránistických podujatí. Nikto nič neorganizoval, nebolo kam vložiť prebytok energie, nebolo kde relaxovať po pracovných stresoch. Najmä víkendy boli pre mňa ubíjajúce. V dusne panelákovej klietky sa mi sedieť nechcelo, spomenul som si teda na 25 rokov starý surf Windglider. Postieral som z neho prach a hurá na senecké jazerá!

Hneď pri príchode k vode ma privítali pretiahnuté tváre mladíkov leštiacich svoje super nové vybavenie. Ich prvá otázka ma zarazila: ,,Ujo, a čo to máte ?“ ,,No predsa surf, na ktorom sa jazdila aj trieda na olympiáde,“ nedal som sa odradiť posmešnou aroganciou mladých vyšportovaných tiel vlastniacich patent na machra leta. ,,Chlapci, ale to ešte vaši tatkovia drali gate v škole a s vami ocikávali ploty.“ A bola sranda. Na vode tiež, lebo kým oni poskladali zložité konštrukcie moderných surfov, ja som už na svojom ,,titaniku“ brázdil senecké more.

Pri slabom vetre som bol dokonca rýchlejší, ale pri prudšom to bolo naopak. Dospel som k záveru, že medzi veteránistov patrím nielen v kategórii automobilov, ale tiež v kategórii vodných športov. S týmto vedomím som prežil niekoľko víkendov na vode. A v auguste konečne nastal čas jednodňových gulášov.

Prvým ,,gulášovým“ podujatím boli Kolárovské stuhy. Ráno sme sa stretli na nepokosenej lúke pri kollárovskom vodnom mlyne.

Na miesto stretnutia pomaly prichádzali veterány: Trimph TR 3 A, Škodovky, Renaulty, Fiatky Tatrovky 603, prišiel dokonca Chevrolet až z Martina. Väčšinu štartovného pola tvorili Trabanty a Jawy. Bola radosť vidieť, ako sa ich majitelia starajú o ich vylepšenie. Videli sme Porsche preoblečené na Traboša, alebo to bolo naopak ?

Mini obytný príves vytvorený z Traboša combi, Traboš so štvortaktom a mnoho iných bláznivostí. Ešte pridať na strechu môj surf a hurá na Balaton... Laminát a bakeliťák by si určite sadli.  

Po tradičnom desiatovom guláši sme vyrazili na trať v dĺžke 2500 metrov až na námestie. Keď sa o 15 minút rozptýlil smrad dvojtaktov, začala jazda zručnosti. Najviac pišťali kolesá predjazdcovi na Triumphe TR 3 A, čiže mne, lebo som plnil rozkaz riaditeľa preteku Mariana Klenka, aby som pekne vygumoval jazdu zručnosti. Z motoriek zaujal Dodko Pavlavič, ktorý sa vlnil medzi bránkami ako stará zmija.

Po prestávke, určenej na prehliadku jarmoku, kollárovských dievčeniec a mamičiek, došlo na vyhodnocovanie. Vyhrali všetci, ktorí sa zúčastnili, a aj vďaka počasiu patrila akcia medzi tie vydarené. 

  O týždeň som svojho Trimpha hnal na ďalší guláš, podávaný pri príležitosti Horskej jazdy Kremnicou.

HJK patrí medzi nové podujatia, poriadané VCC Zvolen v spolupráci Mirkom Krškom. Kremnicou som niekoľkokrát prechádzal po ceste na lyžovačku na Skalku, ale v lete som tam ešte nebol. Až teraz som spoznal, aké prekrásne je toto starobylé mesto. Je plné meštianskych domov, z každého z nich na nás dýchala história.

Približne 40 staručkých automobilov úplne zapadlo do prostredia Kremnice. Na rozdiel od Kollárova sme si aj pekne zajazdili. Raz dopoludnia, druhý raz poobede, keď sme sa autami vyštverali na Krahule. Niektorí z nás, napríklad Dano Látečka na najväčšom stroji súťaže – ružovom Cadilaku, sa neštverali. Leteli nahor ako strela. Nie, nevymenil motor, vymenil len manželku za mladú 18 ročnú atraktívnu spolujazdkyňu.

Na Krahuliach sme plnili asi milión súťažných úloh, pri ktorých sme zažili veľa humoru. Ale tak to má byť! Na obed bol fajnový rezeň. Ozaj, v Kremnici nebol guláš, ale aj tak to bol super guláš. Počas obednej prestávky sme mali možnosť navštíviť niekoľko múzeí, čo sme niektorí aj využili. Vari najviac sa nám páčilo múzeum motoriek. Škoda aj v Nitre sme mali podobné, ale prišli sme on, možno aj vlastným pričinením, niekdajšieho vedenia nášho klubu. Poobede sme si znova dali Krahule.

A prišlo vyhodnotenie, pri ktorom si opäť niektorí odnášali poháre, iní len poutierali sliny. Tiež som si len utrel hubu naprázdno, ale celkový pocit z akcie bol napriek tomu vynikajúci. Výborná atmosféra, ďakujeme a o rok sa uvidíme znova. 

  A do tretice posledný tohoročný letný guláš - I. Klevner veterán zraz. Návod na jednoduchý guláš - raňajky, obed a večerný guláš v peknej reštaurácii. A medzi tým jazda po úzkych horských cestách. Hlavný usporiadateľ Jaroslav Lehuta k tomu pridal návštevu Nového Zélandu a trikrát prejazd cez horský prechod Havran. Znova sa nás zišlo asi 55. Na raňajky sme dostali super klobásku a nie super párky, ja som mal klobásku, tak som bol spokojný.

Mali sme plné bruchá, motory zaburácali a hurá na Nový Zéland. Tak sa volá rezervácia pri Piešťanoch. Pri príchode nás vítali nápisy: Na vlastné nebezpečenstvo, atď. Prvé zviera, ktoré som uvidel, bol 6 metrový krokodíl. Stuhol som. Keď som zmäkol, utekal som za známou slovenskou žabkou - Ferkom Frištákom, aby išiel pekne so mnou.

Navrhol som mu, že ho hodím krokodílovi, nech sa to chúďa zviera nažerie. Čakali sme 5 minút, čakali desať, krokodíl sa ani nepohol. Keď mi už začali tŕpnuť nohy, pochopil som, že je to len atrapa a Frištáka sa len tak ľahko nezbavím... Ale iné zvieratá, ako ťavy, lamy, bizóny, klokany a pštrosy boli príjemným spestrením súťaže.

Cestou z rezervácie sme znovu zdolali horský prechod Havran a hurá do reštaurácie Klevner na obed... Poobede sa mi podarilo schrupnúť si 20 minút, hoci ma otravovali nevychované deti. Potom sme absolvovali jazdu na orešanskom letisku a príjemné chvíľky v Ratnovskej zátoke pri súťažnej úlohe.

Mňa okrem úlohy zaujali trénujúci lyžiari za motorovým člnom. Živo som si spomenul na svoju jazdu na vodných lyžiach z roku 2004, kedy som si natrhol väzivá na kolene, čím som vodnolyžiarsku kariéru v Ratnovciach zavesil na klinec. Je pravda, že som sa bol lyžovať aj tento rok, ale s tým rozdielom, že som nešiel na jednej lyži 45 km/hod, ale na dvoch rýchlosťou 30 km/hod. Navyše som zistil, že ten dvadsaťkilový ruksak, ktorý pribudol na mojom bruchu, je veľa na moje ruky. Po niekoľkých jazdách som ich mal vyťahané ako šimpanz, až po zem.

Tak a ešte raz. Na záver si dáme serpentíny na Havranovi a hurá na večeru. Hádajte, čo bolo? No predsa guláš. A bol fantastický. Po ňom prišlo vyhlásenie výsledkov. Keďže som zle odhadol váhu bizóna, zasa som odchádzal naprázdno. Zlatým klincom bolo odovzdanie marcipánového Velorexu. Víťaz ho hneď aj zaklal. Pochutili sme si na ňom. 

Pri spomienke na uplynulú sezónu musím skonštatovať, že sa na rozličných podujatiach stretli kamaráti s rovnakým koníčkom, ľudia rovnakej krvnej skupiny. Zajazdili sme si, pošpásovali, ohovorili tých, ktorí neprišli. Guláše sú dobrým nápadom do budúcnosti. Na to, aby sa ľudia zabavili, nie sú vždy potrebné nákladné a honosné niekoľkodňové akcie.

Účel splnia aj takéto maličké akcie. Už vopred sa teším na malé stretnutia rodín veteránistov v budúcej sezóne .

Marián Bazala