Autosportfoto

Krach zvaný DAKAR

Štvrtý január 2008 rozhodne nemal prísť. Na tom sa zhodujú pretekári i usporiadatelia. Ale nemusíte už stáť pri Kongresovom paláci v starobylej lisabonskej časti Beléma, aby ste tu novinu vedeli. Ja som si tú možnosť ujsť nenechal a preto som svedkom paradoxu – zatiaľ čo do sveta letí správa o krachu 30. ročníka dakarského podujatia, v okolí technických prehliadok ešte nič nenasvedčuje tomu, že by sa blížil koniec. A tak postávam v nekonečnom rade kamiónov spoločne s tímom Martina Macíka, ktorých čaká administratívna prehliadka. Jazdci sú v dobrej nálade, sotva pred piatimi dňami dokončili na „ostrej“ Liazke kabínu, ktorú museli na poslednú chvíľu prerábať. Martin Macík mi rozpráva o tom, ako prebiehalo jednanie medzi organizačnou zložkou ASO a Tedom Truck tímom, o FIA a ich technických požiadavkách voči štartu kamiónov, ako aj o neuveriteľných, doslova šialených posledných dňoch roka 2007. Nikto z chlapov nebral ohľad na rodinu, na sviatky. Všetci sa zišli aby spojili sily, aby postavili tú prekliatu kabínu, pričom každému muselo byť jasné, že sa to nestihne. Stihlo, a tak trojica krásne spracovaných a vzhľadných truckov je dokonalou pastvou aj pre moje oči. To ešte nikto z nás netuší, že sa nikam do Afriky nepôjde, že celá tá snaha vyjde v určitom zmysle navnivoč... Legendárny Josef Kalina, pamätník mnohých ročníkov dakarského preteku, vás prostredníctvom zaujímavých historiek zavedie do raného obdobia dakarského podujatia, „horúcich“ ciest a nekončiaceho sa utrpenia. Ale každý z nich si zaslúži uznanie – už iba predstava dvoch týždňov dobrovoľného trýznenia sa, siahania si na samé dno svojich možností vo vás vzbudí rešpekt.



V uliciach portugalskej metropoly však zatiaľ možno dýchať koloniálnu atmosféru, chuť horkosti je ešte budúcnosťou. Vnímate gigantickosť bulvárov a uvedomujete si kontrast modernej architektúry veľkých vládnych budov s keramickými obkladmi starých palácov. Lisabončania majú dokonalý dôvod vyraziť si na prechádzku do týchto končín. Chôdza či jazda v nich vám musí pripomínať cestu imaginárnym kotlom, kde sa miešajú vozidlá všetkých značiek do akéhosi kokteilu. Belém, ten pravý symbol Lisabonu! A veža – Torre de Belém – symbol sily Portugalska! Čo si má o tom všetkom myslieť socha Krista, presná replika tej slávnejšej v Riu de Janiero, pozerajúca sa v zálive Atlantiku na rieku Tejo?



Juhozápad starého kontinentu už pamätá všeličo. Feničanov, Grékov, neskôr Keltov, Rimanov, podľa mytológie sa do tohto kraja dopravil aj Odysseus. O tisícročie neskôr Julius Cézar, ktorý krajinu nazval Lusitaniou a za hlavné mesto západnej časti Rímskej ríše určil Olisipo, čo bol rímsky názov dnešného Lisabonu. Čo by ten vedel rozprávať o radosti i žiale, sláve aj bolesti, prekvapeniach i horkej chuti sklamania! Ku dnešným dňom viedla tŕnistá a nebezpečná cesta dejinami, rovnako ako na Dakare, ktorý Lisabon hostí.
Technické a administratívne prehliadky, to je mašinéria papierovačiek a skúšky prvých stresových chvíľ. Dnes je na to tretí a už posledný deň, večer sa formality majú uzavrieť. I to je súčasť legendy zvanej Dakar.



Aby človek pochopil tých, ktorí nemusia veľa spať, ktorým neprekáža všadeprítomný prach, ktorí sú ochotní pomôcť v núdzi ostatným, chcú skúsiť, kde sú hranice ich existenčných síl, stojí im zato utratiť tisíce (ak nie milióny) eur za dva týždne maturity z ich silnej vôle a spoznať podobných „bláznov“ z celého sveta, musí tomuto šialenstvu doslova prepadnúť. Inak to nejde. Vytrvať, nevzdávať sa a pokoriť vytýčený cieľ aj za preťažkých podmienok. Až potom pochopí, že neísť za výsledkom v celkovom poradí a prežiť (alebo skôr pretrpieť) vlastnú cestu do neznáma nie sú iba prázdne pojmy. To sú tie pôvodné hodnoty Dakaru ktoré nevymizli. Sabinovský duch, ktorý stále žije.



V press centre v mieste štartu sa človek ani nepohne. Na 646 akreditovaných novinárov musia organizátori prideľovanie akreditácie začať poriadne „strihať“. Usporiadatelia si náležite vyberajú, komu pridelia akreditáciu. Kde sú časy (a nie je to tak dávno), keď ste mohli prísť a ukázať im preukaz nerenomovaných slovenských novín? Dostali ste náramkový pásik pre vstup do press centra na počkanie. Teraz je prideľovanie akreditácie veľmi prísne. Chcete sa prihlásiť sami? Zabudnite, prihlášku za vás vypĺňa vaše masmédium, pre ktoré tvoríte. Naviac po skončení súťaže musíte spoločnosti ASO (Amaury Sport Organisation) zaslať originály výtlačkov časopisov, pre ktoré ste písali a fotili, rovnako tak fotokópie čo možno najväčšieho množstva vami vyprodukovaných článkov musí organizátorom doraziť spolu s prihláškou do nového ročníka.



Hoci je dakarský maratón najťažším terénnym pretekom sveta, dobrým biznisom, gigantickým kolosom a globálnym podnikom, stále cítite, že ide o francúzsku súťaž. Podiel Francúzov v štartovom poli však klesá, teraz je na úrovni 30-40% – tí ostatní sú príslušníkmi ďalších viac než štyridsiatich národov. Organizačná zložka sa každoročne neváha pochváliť tým, aké nové (čím exotickejšie, tým lepšie) štáty im v portfóliu pribudli.



Thierry Sabine by bol teraz veľmi smutný. „Stvoril“ (a charakterizoval) podnik pre amatérov s možnosťou účasti profesionálov (keď to povedal spiritus agens, bolo to tak). Ako však rástla prestíž rallye, čím viacej nadobúdala na význame, tým rýchlejšie pribúdalo profesionálov, dokonale organizovaných tímov a továrenských výprav – Dakar sa stal podnikom pre profesionálov s možnosťou účasti amatérov. Nepáčilo by sa mu to, ale na stave veci už nemôže nič zmeniť. Dňa 14. januára 1986 sa zrútil v helikoptére a v jej troskách našiel smrť.
Chodiť medzi nablýskanými strojmi je skutočne slasť a nie je ani možné všade postáť. Keby chcel návštevník venovať každému vozidlu len jedinú minútu, musel by tu stráviť množstvo hodín. Jednak by to nevydržal a potom by ho zmietol prúd zvedavcov. Vo vzduchu ešte cítiť očakávanie a nemalým dielom k tomu prispeje aj počasie. Hlúčik ľudí zakaždým prezrádza nejakú lahôdku. Sympatická Francúzska Ludivine Puy, Belgičanka Vanina Ickx či v neposlednom rade Elisabete Jacinto – zvlášť posledná menovaná nemá u domáceho publika núdzu o popularitu. Je sympatické, že tak drsné preteky svojou účasťou zdobia aj atraktívne ženy – pretekárky. Veľká tlačenica je u horúceho favorita kategórie automobilov a deväťnásobného víťaza Stéphana Peterhansela. Perné chvíle v horúcich piesočných presypoch si však nechcú nechať ujsť aj ďalšie legendy tohto podniku. Sú tu aj naši – Jaroslav Katriňák, Ivan Jakeš, členovia Slovnaft – MOL Dakar tímu... Ale aj dvojnápravová Tatra s tromi slovenskými vlajkami na kabíne – po prvýkrát v histórii!



Všetci sú zatiaľ v pohode, všetci sa náhlia dokončiť vstupné prehliadky, ale aj napriek tomu mi ochotne odpovedajú na otázky. A potom to príde ako mávnutím čarovného prútika. Teroristi píšu dakarský scenár! Prvým správam nevenujem pozornosť, nechce sa tomu veriť. Až „zaručená správa“, ktorú dostanem prostredníctvom telefonátu zo Slovenska, od redaktora denníka pre ktorý tiež píšem, ma definitívne „vylieči“. To už som s členmi Loprais Tatra tímu, ich (no nielen ich) pohľady hovoria za všetko. Potriasam si pravicou s Alešom Lopraisom, zo správy je otrasený, ale nie sú v tom slzy ako v prípade našich motocyklistov. Obhajoba vlaňajšieho fantastického 3. miesta nebude, ale berie to s nadhľadom. Celoročná príprava posádok a vozidiel, všetka nádej, veľké oduševnenie, stovky hodín práce v dielňach, zháňanie sponzorov, peňazí a úsilia vyšlo navnivoč. Žiadna zo značiek, ani žiaden z automobilov do Dakaru tentoraz nedorazí! To sú okamihy, kedy nie je sa čo sa pýtať, každý z nás (a na každom to je evidentne vidieť) to prežíva inak.



Zdá sa byť až absurdnou skutočnosť, že Dakar za jej tridsaťročnej existencie prežil niekoľko skutočne tragických udalostí – rokom 1988 a haváriou legendárneho dvojmotorového monštra DAF Turbotwin pri ktorej zahynul navigátor Kees van Loevezijn počnúc; ročníkom 1991 a vraždou obľúbeného francúzskeho veterána súťaže Charlesa Cabanneho končiac – ktoré zakaždým viedli málom k zastaveniu pretekov v plnom chode. Dnešná situácia sa v porovnaní s tým javí byť priam banálnou. Alebo nie? Povie tu niekto, že to všetko nie je pravda? Dalo sa tejto udalosti predísť? Nejde tu o definitívne poslednú tragédiu Dakaru? Dočká sa rallye pokračovania? Muselo to všetko takto skončiť?
Odpovedí bude viac ale predovšetkým je to otázka náboženskej neznášanlivosti určitej časti sveta, kde náboženskí radikáli hľadajú cestu svojho uplatnenia. To na Dakare – a v športe už vôbec – nemá čo pohľadávať! Pominutá ideologická neznášanlivosť východu a západu, odstránenie „železnej opony“ umožnilo vo veľkej miere konfrontáciu rozvoja výroby automobilov a motocyklov. Dakar prispel v tomto smere nemalou mierou vpred, stmelil v jednej myšlienke športovej súťaživosti obrovské množstvo ľudí. Zatiaľ čo on ľudí spája, náboženské idey žiaľ robia presný opak.
Dakar sa otriasol v základoch tak ako nikdy predtým a pokiaľ to zoberieme z tej horšej stránky, príliš nádejí do ďalšieho života mu neostáva. Zrejme bude lepšie urobiť sa alibistom a nechať to na budúcnosť. Tá to už vie, jej chvíľa však ešte neprišla.