Autosportfoto

Keď sa amatér zahrá na profesionála

V roku 2009 som si totiž mesiac pred pretekom podal oficiálnu žiadosť na tlačové stredisko Brnenského okruhu. Telefonicky som sa ubezpečil, že je všetko v poriadku. Pani, s ktorou som telefonoval, mi rozumela, ale týždeň pred pretekom mi napriek tomu oznámila, že Slováci patria medzi zahraničné médiá a o ich účasti na preteku rozhoduje Talian Fabio Ravaioli - FIA WTCC Media Delegate. Mám si podať žiadosť do FIA, rsp. už ani nie, pretože medzinárodné akreditácie sa vybavujú vopred. Ja som termín prešvihol. Moja žiadosť ležala na stole v Brne.

Ďakujem pekne za takú organizáciu. Toho roku som si dal pozor. Poslal som Fabiovi oficiálnu žiadosť i s preskenovaným novinárskym preukazom. Bez problémov som dostal pozitívnu odpoveď a bol som akreditovaný. Preukaz si mám vyzdvihnúť v tlačovom stredisku. Netrpezlivo som čakal na deň D. Prvé autá začínali krúžiť po okruhu o 8.30, preto som z Nitry vyrazil o 05.30 hod. ráno, aby som bol o 8.00 v tlačovom stredisku. Všetko išlo ako po masle, vyzdvihol som si zázračnú, všetky dvere otvárajúcu visačku a vestu s číslom.

Teraz vám opíšem, ako prebieha fotografov sen. Počas dňa sa striedajú preteky, tréningy, Warm Up a kvalifikácie. Na okruhu je celý deň rušno. Na pit line už stoja dievčatá s lízankami, a preto hurá za nimi.

Predtým, treba dať pokyn jednému z piatich Fordov, ktoré sú vyčlenené na vozenie novinárov po okruhu ako shuttle, tak sa oficiálne volajú naše taxíky. Prikážem mu aby 4 minúty pred štartom prišiel na opačný koniec okruhu k miestu štartu. Tam ma vyzdvihne a odvezie k prvej zákrute. Beriem osemkilový ruksak s objektívmi a štvorkilový fotoaparát, klušem na rozpálený asfalt zachytiť niekoľko pikantných momentov.

Je 15 minúť do štartu, fotím ako besný, sadám si na horúci asfalt, skoro sa mi riť pripálila, len aby som mohol nafotiť pohľad až do duše. Zaznieva siréna, otvára sa ulička v depe, čo znamená, že o chvíľku tu máme autá.

Napokon prilietajú hlučné potvory. Okolo každej sa zlieta kŕdeľ mechanikov a VIP. Prebiehajú posledné prípravy, studené kolesá sa menia za predhriate, je 30 stupňov a jazdci si dávajú posledné hlty tekutín. Mne nikto nič nedá, len dievčence úsmevy. Zrazu je tu 5 min. do štartu a ja klusám k svojmu shuttle. Uchmatnem miesto vpredu, ale je nás veľa. Kameraman STV má ešte miesto vzadu, ďalší veľmi známy redaktor sa musí vtlačiť do kufra, chlapi s objektívmi majú prednosť. Do prvej zákruty fičíme s otvoreným kufrom. Červené svetlo zhasína. Je zelená a autá sa nám rútia v ústrety. Asfalt je horúci, prehriaty vzduch skresľuje obraz, ale to nevadí.

Hlučné potvory prehrmia okolo, nič sa nestalo - škoda. Sadáme do shuttle. Rozkážem si odvoz na štadión zvnútra. Zakrátko sme tam. Ford odchádza s príkazom, aby po mňa prišiel o 10 minút. Mením 400mm objektív za 200mm. Rozhodujem o voľbe rýchlosti uzávierky - 400/s a normálnu fotografiu alebo riziko 80/s a možno super fotografia. Vyhrala 80/s.

Pri fotografovaní veteránov sedím na rybárskej stoličke. V Brne sú vysoké niekoľkonásobné zvodidlá, pri fotografovaní teba stáť, alebo na niečo vyliezť. Nohy si nemajú ako oddýchnuť. Autá preletia niekoľkokrát okolo mňa, sem-tam do seba strčia. Silnejší vytlačí slabšieho do štrku a je zábava.

Znova je tu Ford, mením stanovisko a na Canon dávam objektív 400mm

.

Po troch kolách sa situácia opakuje, dám sa odviezť na Švoncovu zákrutu (Schwantzovu - pomenovanú podľa majstra sveta Kevina Schwantza). Od Tibora mám príkaz, akú fotku musím urobiť, aby bolo vidno prevýšenie aj zákrutu a už ani neviem, čo ešte mi nakázal pán šéfredaktor. Hľadám správne miesto. Miesto nájdem až na 4. pokus v nedeľu. Vykašlem sa na pripravené fotografické posedy, ktoré sú na okruhu. Vyštverám sa cez burinu na prudký svah až k plotu. Tak, toto je to správne miesto, Tibor bude spokojný.

Netrvalo dlho a bol koniec, zostávalo mi rýchlo chytiť nejaký shuttle, nech ma odvezie k stupňu víťazov. Pod pódium dobieham v poslednej chvíľke, ale stíham. Ešte skupinová fotografia a vodotrysk šampanského, tričku to nevadí a objektív sa utrie.

Skvelá hodina je za mnou, jedny potvory dojazdili, ale druhé nastupujú. Na pit line znova stoja slečinky a kolotoč sa opäť roztáča. Bez oddychu sa vrhám do ďalšieho kolečka. Celkovo som podobných kolečiek absolvoval v sobotu osem a v nedeľu šesť. Po 16. hodine končí tréning WTCC. Je pokoj. Ba nie, začínajú taxi jazdy po okruhu. Vlečiem sa do depa Chevroletu, kde si sadám do Crusa k Rasťovi Chválovi. Horehronskému amatérskemu jazdcovi rallye sa dostalo cti voziť novinárov a VIP-károv, po okruhu.

Prvé kolo som fotil rybím 8mm okom, keďže sa mi konečne sedelo dobre a nohy oddychovali, vymyslel som si, že musíme ísť ešte jedno kolo, budem fotiť objektívom 50mm! Nevystúpil by som z auta do rána, ale keď som videl gúľať očami Petra Kollára z vedenia Chevroletu Praha, vypadol som konečne zo sedačky a uvoľnil miesto ďalším, túžiacim po adrenalínovom zážitku. Ešte hodinu som sa pomotal po depe a nafotil detaily, na ktoré nebol cez deň čas. Zaujali ma dve šumné mechaničky. Makali ako rýchle a presné stroje. Krásnu ženskú so zamastenými rukami, ktorá leží pod Lacetti a nastavuje geometriu, nevidno každý deň.

Kedže ma už prestávali poslúchať nohy, došuchtal som sa k svojmu autu, cestou som zhltol trochu syra v tlačovom stredisku. Na večeru pre novinárov, ktorá začínala o 19. hodine, som sa vykašľal, nemal som sily viac sa plaziť po depe. Išiel som do hotela spať.

Predtým som si však dal načítať 2000 fotografií do notebooku. Fotky sú načítané, idem dolu na terasu, beriem čiernu potvoru a pekne pri pivku kontrolujem, čo som za celý deň nafotil. Najlepším priateľom fotografa je kôš, 40 percent fotiek ide do koša. Dal som na Tiborove rady a niektoré fotky sú úžasné.

Hlavne tie s panningom, pre normálnych - tie ťahané, kde je pozadie rozmazané, ale auto ostré ako britva. Na tieto fotografie som čakal 30 rokov, odvtedy, čo fotím. S pocitom dobre vykonanej práce zatváram o 22. hodine notebook a idem búvať. Dnes som pracoval 17 hodín vkuse - dobrý koníček!!!! V noci sa budím o druhej a znova čučím do fotiek. Okolo piatej konečne zaspávam, aby ma o 54 minút zobudil Norbert. Hrdo mi oznamuje, už vyráža z Nitry a môžem si ešte 2 hodinky pospať. No nezabili by ste ho?! Na oplátku budím zasa ja ostatných zamestnancov Remesloservisu, pre ktorých som vybavil vstup na VIP tribúnu Chevroletu.

Bude o nich celý deň postarané, vrátané super stravy a piva. K tej nešťastnej strave sa ešte vrátim. Rýchlo na raňajky a znova do rachoty ako včera. Všetko sa opakuje. Objektívy na chrbte sú ťažké, tak som si privolal nosiča. Na túto úlohu sa najprv podujal Norbert. Absolvoval so mnou hodinové kolečko počas pretekov Maserati, vrátane slintania po krásnych ženách na pit line. Norovi sa to páčilo. Nasleduje vrchol podujatia - dva preteky WTCC. Nič nového, v prvom preteku vyhráva Chevrolet s Huffom, v druhom sme tretí - výborný výsledok, šampanské strieka potokom.

Chýli sa koniec podujatia, mám pred sebou posledne dva preteky. Nohy už neslúžia, privolávam si druhého nosiča objektívov, Riška. Najprv si ho ale musím nafotiť s manželkou Silviou v depe. Keď ho Siska pustila, vrhol sa do davu mladých šušiek. Ešte šťastie, že mám na objektívy nepremokavý obal, lebo Rišo po tých mladých telíčkach slintal tak, že by rozmočil aj objektívy Nikon. Zážitok to bol pre Riška mimoriadny!

Prežiť, ako sa 4 metre okolo teba preženie hrmotiace Maserati na plný plyn, z toho sa mu urobila husia koža. Bol to predposledný pretek. Bol som unavený a od raňajok som nič nejedol, preto som sa tešil na gastronomické špeciality v Chevrolet VIP stane, o ktorých mi Noro aj Rišo básnili. Padlo rozhodnutie - kašlem na posledné preteky formuly F2 a idem dole do Chevroletu, tam sa najem a hajde domov. Priplazil som sa k tým gastronomickým špecialitám a oči mi vybehli z jamôk. Všetko bolo zožraté!!! Klobásky, mäsko na grile, aj losos, zostali tam 4, slovom štyri, studené zemiaky v alobale. Zobral som si ich a ,,lahôdku" zapil kofolou. Nuž čo, kto neskoro chodí... Zariadil som sa ako cigáni - keď nemajú čo jesť, napijú sa vody. Tak som pil a pil Mitickú ako ťava v oáze. Konečne posledné preteky za mnou, Rišo a Siska už sedeli v aute, takže hurá k prevej pumpe, kde som si nakúpil poživeň, aby som vydržal domov.

Rozprávke je takmer koniec. Dosiahol som svoje. Zaradil som sa medzi oficiálnych fotografov, ktorých vozia po okruhu a konečne sa mi podarilo niekoľko super fotografií. Telo mám zničené, ale to sa časom vystrábi. Na duši ma teší tých niekoľko okamihov, ktoré sa mi podarilo zachytiť. Škoda, že vetrány nejdú 200 k/hod., mohli by vzniknúť ďalšie skvelé fotografie, ale takú rýchlosť by nemenovaný Tudor asi nedosiahol ani na trikrát. Jedine, že by sme ho hodili z nejakého útesu. To by boli fotky! Ozaj, Ferko, nehodíme Žabku dolu z pezinského kameňolomu??? Budeš mať jedinečné fotografie na kalendár. Vieš, koľko veteránistov by sa z tých fotiek potešilo na čele s ...