Autosportfoto

500 km Slovenských

Musím sa pochváliť. Po niekoľkoročnej prestávke som sa opäť zaradil do pelotónu jazdcov, ktorí si merajú sily na pretekoch s názvom 500 km Slovenských. V minulosti som patril k tradičným účastníkom súťaže, ale neskôr som z rozličných príčin v štartovnom poli chýbal. No tento rok som si dal cieľ, že sa 500 km zúčastním.

Streda. Pri ceste na štart 500 km slovenských som sa zastavil v areáli vodného slalomu v Liptovskom Mikuláši. Mal som šťastie, práve trénovala svetová špička vo vodnom slalome - Martikán, Kaliská a iní.

Mňa okrem športovcov zaujali aj iné postavičky, využívajúce peknú trávičku a asfalt okolo kanála.

Vodný slalom, to je adrenalín.

Bola radosť sledovať tréning majstrov sveta i juniorského dorastu.

Tí mladí sa veru aj nahltali studenej vážskej vody.

Štvrtok. Absolvovali sme I. etapu - Jasná, Zuberec a späť. Štartoval som prvý, aby som mohol fotografovať účastníkov.

Vybral som si peknú zákrutu a veselo som fotografoval, až kým nezačali pri závere štartovného poľa burácať hory. Tušil som že sa niečo pretekárske blíži.

Prvá prefrčala Bugatti 35 štvorvalec, za ňou Bugatti 35 osemvalec a ešte jedna Bugatti 35. To už ma vážne svrbela pravá noha, ktorá chcela pridávať plyn, nielen slúžiť ako opora pri fotografovaní. Začul som ešte hromovejšie burácanie, to sa okolo mňa v šmyku prehnal pretekársky Delahaye.

Noha nevydržala, pobehol som cez cestu k TR 3, šľahol Canon s objektívom za sedačku a vyrazil plným plynom naháňať Francúzov. Prvý deň som jazdil sám, nemal som žiadny obmedzovač rýchlosti. Začal som naháňať pretekárske Bugatti 35 a modré Delahaye. Cez horský priechod Zuberec sme išli šmykom ako blázni, až praskali plné čiary. Plný plyn a vzápätí plné brzdy. Šmyk sem - šmyk tam. Vrcholom bolo, keď som pred kameňolomom pri vjazde do Zuberca predbehol všetky Bugatti a aj pretekársky modrý Delahaye. A prežil som to. Nezabili sme sa!!! Bol to super adrenalín, prekážali nám len pomalé MG, Jaguáre, nehovoriac o Mercedesoch a jednej striebornej Aerovke. Skanzen Zuberec nás, našťastie, zastavil.

Cez obed sme mali dosť času na vyplavenie adrenalínu z tela. Pri spiatočnej jazde sme už nešli plný plyn, plná brzda, ale len tak na 80 percent.

Zákrutu na vyhliadke sme opäť prešli šmykom. Stačilo, povedal som si, zajtra nainštalujem do auta obmedzovač rýchlostí. Etapu sme skončili omšou v artikulárnom kostolíku, veru bolo za čo modliť sa.

Piatok. Pred II. etapou som odbehol ku kamarátovi Brtánovi do servisu Citroen namontovať obmedzovač rýchlosti. Montáž spočívala v tom, že som otvoril spolujazdcove dvere a vedľa mňa sa posadila jeho žena Renátka.

Sľúbila mužovi, že keď pôjdem rýchlo, bude pišťať, a keď neuberiem plyn, možno dostanem aj po hlave. Ja som jej vysvetlil, že si môže polovicu batožiny nechať v servise, lebo TR 3 má kufor určený na zloženú strechu a nie na batožinu.

Potom začalo vysvetľovanie, ako sa používa ručná brzda na TR 3. Pozor, tá je umiestnená na strane spolujazdca. Najprv chytím spolujazdkyňu za koleno, odsuniem teplú nožičku do pravej strany, aby som mal prístup k páke ručnej brzdy, a až potom ťahám chladné železo. Renátkinmu manželovi sa táto ukážka príliš nepozdávala, ale Renátku mi sľúbil na celý deň a sľuby sa majú plniť.

Štart do ďalšej etapy bol tradične z námestia v Liptovskom Mikuláši. Na úvod sme mali prejsť 60- metrový úsek presne za 14 sekúnd. Renátina prítomnosť ma očividne inšpirovala a úsek som prešiel za fantastických 14,01 sekúnd, čo je odchýlka jedna stotina. Od radosti som si to aj odfotografoval, aby mi manželka verila. Už som sa videl ako víťaz v cieli, ale... bol som až druhý, lebo Francúzom sa podarilo trafiť rovných 14.00 sekúnd. Aj to sa stáva.

Slniečko svietilo, a tak sme sa zastavili na jednom rúbanisku za Važcom, aby som si niečo nafotografoval. Spolujazdkyni bolo zrejme teplo, preto si dala dole dlhé nohavice a zostala len v tangáčoch. Kým si nohavice úhľadne poskladala do malého kufra, vyrútil sa z lesného porastu LKT s dvoma drevorubačmi sediacimi v radlici.

Naskytol sa im úžasný pohľad na dve prekrásne pozadia - Renátkino v tangáčoch a TR trojkin kufor. Od úžasu skoro vypadli z vratkej radlice.

Keď večer v krčme vo Važci rozprávali, aké dva pekné kufre videli v Tatrách, zaiste by im skôr uverili, že videli živého Jánošíka. Na Štrbskom Plese ešte Pražáčky opáčili, či ten vypchaný medveď nie je nebezpečná medvedica.

Všetci vieme, že medvedica s guľkami nejestvuje, takže aj ženy pohmatom zistili, že údajná medvedica je v skutočnosti mladý Tatranec. Obed sme mali na chate nad Soliskom, kochali sme sa prekrásnym výhľadom, odpudzoval nás otrasný neporiadok v našich veľhorách.

Dojmy z Tatier zachránil starosta Štrby. Pred obecným úradom nás privítali šumné Tatranky.

Tancujúci mladí Gorali.

Ušlo sa nám aj niečo do nosa.

Úžasný deň sa chýlil ku koncu. Tesne pred cieľom na zámočku v Liptovskom Hrádku sme si mohli vypočuť dupot stovky koní. To keď Francúzi ladili svoje 8-valcové Bugatti.

Ešte dvakrát ručná brzda so všetkým a rozprávke je koniec. Na záver som posadil do auta Renátkine dievčence. Teraz už viem, že na Liptove nemám problém so spolujazdcami.

Sobota. Počas pretekov nás neustále otravovala nejaká žltá hlučná ruská potvora.

Znášala betón na stavbu lanovky. V piatok ráno o piatej naštartovala motory 100 m od nášho hotela a začala lietať. Prebudila celý hotel.

Maroško sa rýchlo obliekol a hurá na kopec fotografovať. Do raňajok som nacvakal 200 fotografií a trochu som si zašportoval. Zatiaľ čo ostatní nadávali na tú veľkú hlučnú osu, ja som bol spokojný. Síce ma boleli nohy od túry, ale zato som mal zopár pekných záberov.

III. etapa. Bola najkratšia, ale aj tak sa mi páčila. Navštívili sme rezerváciu Tatralandia.

Tu sa slovenské a hlavne poľské biele tváre pomocou slnka a vody menia na pravých Indiánov - červené tváre. Niektorí aj na červené chrbty, ramená a podobne. Nechápem, ako dostali dobrovoľne toľko bielych tvárí do takej malej rezervácie. Biele tváre si za vstup do rezervácie ešte aj zaplatili kopu peňazí a vystáli hodinové rady.

Ak som sa chcel ísť schladiť do chlórovej modrej zmesi podobnej vode, musel som vysloviť známe Kňažkovo zaklínadlo: ,,Utvorte koridor!"
Po dobrom obede nás vypustili zo zajatia Tatralandie. S radosťou sme opúšťali červené tváre a červené zadky. Zastavil som sa znova pri Váhu. Ten sa zmenil na Čierne more, vlastne na More čiernych.

Martikána nahradili naši rómski spoluobčania, močiaci si otlaky po každodennej lopote!!!

V kajakárskom kanáli som bol atrakciou zasa ja. Práve prichádzali rafty plné mladých šumienok. Dievčatá sa chceli fotografovať pri mojej čiernej TR 3 A.

Pohladkaním som im skontroloval plavky, či ich majú suché, aby mi nepremočili kožene sedačky.

Až ma ruka bolela od toľkého hladkania mladých pozadí. Erotiky bolo dosť.

Idem na hotel a mám pokoj, pomyslel som si. Opak bol však pravdou. Ako si tak fotografujem, pristavil sa pri mne jazdec na francúzskej napodobenine Morgana.

Čudo-Judo, ktoré má veľký motor pred prednou nápravou, rýchlosti sa radia tak, že sa striedavo zapájajú dve rozety na zadnom kolese. Áno, vzadu to má len 1 koleso.

Toto čudo spomalilo pri mne, vodič vyhodil spolujazdkyňu a ponúkol mi miesto vedľa seba. Ale ako sa do toho nasúkať??? Katastrofa. Šuchol som nohy medzi železá.

Zlatý Velorex! Čudo urobilo baf, baf, baf a už sme išli ako odtrhnutí z reťaze. Veľký krútiaci moment motora nás zatlačil do sedačiek, nohy som si udieral do rozličných železných ,,dzindzíkov". Francúz ma vytrepal 5 km dole kopcom a 5 km hore kopcom. A vraj my na Velorexoch sme blázni! To ešte nevideli toto! Sadnúť si do niečoho takéhoto a ešte s tým aj lietať nízko pri zemi, si vyžaduje odvahu.

To som netušil, že ma ďalší adrenalín ešte len čaká. Po príchode do hotela mi zavolal kamarát Peter, fanatik do lanoviek a výborný fotograf: ,,Poď so mnou hore, idem po chlapov, čo hore betónujú." Hurá, ide sa.

Vyviezol ma na najlepšom terénnom aute, na Nive, až hore k vrchnej stanici novo vybudovanej 6-sedačky.

Bol to zážitok, tá jazda a aj všetko ostatné. Veľkú otravnú žltú osu som mal odrazu pod nohami.

Možno sa raz dočkáme toho vysnívaného Funitelu na vrchole Chopku.

Ja už viem, kadiaľ pôjde, len aby mi dovtedy kolená vydržali. Upozorňujem, že neporiadok na fotografiách nie je smetisko, ale Nízke Tatry.

A teraz rýchlo z kopca dole, nasleduje vyhlasovanie víťazov a dlho očakávaná tombola. Záverečná oslava bola dlhá a náročná.

Vyhral som dokonca čosi v tombole.

Zobudil som sa štandardne o piatej, balím si veci a fičím ticho bez motora dole kopcom. Vďaka tomu sa so mnou na tretej zákrute pod Grandom rozlúčila srnka. A poďme do Nitry.

Ďakujem všetkým 72x4ks kolies, špicom na TR 3, že to so mnou vydržali, a aj ostaným priateľom, ktorí mi umožnili prežiť 4 dni ako v prekrásnej rozprávke.