Autosportfoto

Jaro Katriňák: V Číne som objavil Vysoké Tatry z piesku

Na včerajšej tlačovej konferencii, ktorá však nebola informatívna ale oslavná (ako tieto slová uviedol hneď v úvode moderátor podujatia Vlado Voštinár), sa najúspešnejší slovenský motocyklista Jaroslav Katriňák podelil s novinármi o svoje zážitky z mimoriadne namáhavej Trans Orientale Rally. S prípitkom šampanského na „Katrov“ úspech sme sa všetci na necelú hodinu ponorili do atmosféry viac než desaťtisíc kilometrov nepredstaviteľných horúčav a záľahy piesku z Petrohradu do Pekingu a kládli víťazovi premiérového ročníka tejto rallye otázku za otázkou.
                                                                                                      

Na akcii nemohol chýbať nikto, kto má čo-to do činenia s motoristickým športom. Nikto, kto pozná motokrosové zákulisie, kto pozná nestora slovenského endura. Jazdca, ktorého zábery so žltým motocyklom štartového čísla 2 obleteli pred necelým týždňom celý svet. Lenže kto iný ako Jaroslav Katriňák, prototyp húževnatého terminátora, by mohol byť prvým Slovákom, ktorý pokorí „pekingské“ peklo? „Katro“ však nevyhral len Trans Orientale. Kraľoval aj na Dakare 2007. Zatiaľ čo v prvej rallye absolútne, v druhej v kategórii nad 450 ccm! Víťazstvo majstra sveta v triede štvortaktov nad 500 ccm z roku 1991 pritiahlo nebývalú pozornosť našich médií o maratónske súťaže, ak nepočítame legendárny Dakar. A nechýbali ani tí, ktorí sa pričinili o premiérový štart Jara Katriňáka na Rallye Paríž – Dakar. Dobre že tak, aspoň bolo po desiatich rokoch na čo spomínať.

„Katro“ za predsednícky stôl nedošiel ani po vlastných. Na tlačovku ho totiž priniesli na pleciach dvaja svalnatí chlapi. Teda aké prežíval chvíle, keď stál na pódiu vyhlasovania víťazov? Kedy mu nebolo všetko jedno a uvažoval dokonca o tom, že ani nedôjde do cieľa?
                                                                                                 

Dá sa porovnávať Trans Orientale s Dakarskou rallye?
„Nerád by som ich porovnával. Obe sú ťažké a nesú v sebe kus veľkého rizika. Na Trans Orientale je však určite žičlivejšie prostredie, ľudia sú tam mierumilovnejší a príjemnejší. Na druhej strane jeden z usporiadateľov, René Metge, je bývalým spoluorganizátorom Rallye Paríž – Dakar. Bývali sme v rovnakých stanoch, dostávali sme takú istú stravu. Dakar je však predsa len o niečo viac zabezpečenejší a honosnejší.“

Ako by ste charakterizovali Rallye Trans Orientale?
„Boli to neuveriteľne ťažké preteky. Stačí sa pozrieť na mape alebo glóbuse, ako ďaleko je z Petrohradu do Pekingu. Niektoré etapy boli ešte ťažšie ako tie v Afrike. V Číne sme viackrát prechádzali cez extrémne, obrovské duny. Na Dakare takých úsekov nebývalo naraz viac ako tridsať – štyridsať kilometrov, tu mal jeden až stoštyridsaťštyri. Dostali sme diplomy, že sme prešli cez najväčšiu piesočnú dunu na svete. Boli to Vysoké Tatry z piesku. Vnútri nich krásne azúrové jazerá, akoby plesá. Za pätnásť etáp sa vystriedalo strašne veľa typov terénu: v Rusku boli podklady blízke našim, v Kazachstane pribudlo skál a stepi, v Číne púští a dún.“
                                                                                             

Kedy vám bolo najťažšie?
„Určite v priebehu poslednej súťažnej etapy. Fyzicky a jazdecky síce nebola až taká náročná, ťažká však bola psychicky. Bál som sa niečoho nepredvídaného, či ma nezradí technika. Striehol som na Ullevalsetera, či ma náhodou naschvál nepomýli, alebo či na mňa niečo nevymyslí. Nechcel som prísť o víťazstvo.“

Aký je Nór Ullevalseter súper?
„Je to výborný navigátor a veľa som sa pri ňom naučil, neraz sme si vzájomne pomohli.“

Určite ste mali aj chvíle, keď ste mali všetkého už plné zuby...
„Keď sme sa po ôsmich dňoch dostali na hranice Číny, mal som toho dosť. Uvedomil som si, že s takým niečím náročným som veru nepočítal. Bol som, a nielen ja, uťahaný na smrť a to sme mali pred sebou ešte najťažšie etapy, ktoré boli namáhavé hlavne fyzicky. V jej závere sa stupňovala aj psychická záťaž.“
                                                                                                 

Ako to bolo s bezpečnosťou súťažiacich?
„O bezpečnosť súťažiacich bolo postarané na úrovni. Neustále nás monitorovali štyri vrtuľníky, ktoré boli vybavené kamerami. Každých päťdesiat kilometrov stáli sanitky, ktoré v prípade potreby rýchlo došli na určené miesto.“

Menší problém vám spôsobil v jednej čínskej etape časový posun...
„Členovia tímu ma zobudili o druhej ráno. V domnienke že sú už štyri hodiny, lebo si mysleli, že sme už v inom časovom pásme. Obliekol som sa, bolo mi však čudné, že som z jazdcov hore iba ja. Ale myslel som si, že je to asi tým, že som štartoval prvý. Prišiel som do jedálne, tam však toho veľa prichystaného nebolo. Kuchári po mne začudovane pozreli a spýtali sa ma, či som prišiel na večeru, alebo už na raňajky? Povedal som im, že idem na štart. Vysvetlili mi však, že je o dve hodiny menej. Tak som si išiel ešte ľahnúť.“
                                                                                                
 
Aká bola strava na rallye?
„Sedemnásť dní máte na raňajky vajíčko, chlieb a plátok šunky. Obed odpadá, na večeru si vyberáte medzi krvavým stejkom – ten však ja nejedávam – a špagetami. Na trati za šesť – sedem hodín môžete vypiť iba jeden a pol litra vody, viac nemáte ako odviesť. Schudol som asi tri kilá.“

Ak zoberieme do úvahy vaše štyri účasti na Dakare, ako aj teraz na Trans Orientale, každý krát niekto prišiel o život. Ako sa vyrovnávate so smrťou spolubojovníka na trati?
„Keď dôjde k tragédii, máte pocit, že s jazdením skončíte. Potom vás ale kolos pretekov zhltne a ide sa ďalej. Na všetko zabudnete. Smrť francúzskeho motocyklistu Philippa Tonina, ktorý zomrel po kolízii s kamiónom Rusa Vladimíra Čagina, ma však určite nezasiahla tak hlboko ako smrť Juhoafričana Elmera Symonsa na Dakare 2007. Sprostredkované informácie sú darmo iné ako keď niekoho objavíte v púšti. Každopádne ma zarazilo, že Vladimír Čagin dokázal napriek kolízii pokračovať. Odstúpil, až keď mu niekto popísal kamión hanlivými nápismi.“
                                                                                                   

Zážitok, ktorý by stál za to spomenúť?
„Raz som zašiel na toalety v meste, hneď vedľa úžasného moderného pamätníka. Vošiel som dnu. Osem Číňanov čupelo nad dvojmetrovou jamou, oddeľovali ich iba malé prepážky.“

Zúčastníte sa aj druhého ročníka Trans Orientale 2009?
„V septembri chcem ísť Dakar Series, ktorá sa pôjde v Španielsku a v Portugalsku. Dakar 2009 určite vynechám. Trans Orientale 2009 by som rád opätovne šiel, všetko však závisí od financií, v neposlednom rade od môjho zdravotného stavu. Som však človek, ktorý nevie, kde bude jazdiť o týždeň. Spomínam si, ako sme sa raz narýchlo zbalili na motokros do Španielska. Sadli sme do auta a zistili – že ani nevieme, kam máme cestovať! Aj to sa stáva.“

Ďakujem za rozhovor.

Foto: autor