Autosportfoto

J. Kalina: Zostane to vo vás... ako vrazený klinec v hlave

Osobnosť, ktorú by mohlo charakterizovať vyjadrenie – čo na srdci to na jazyku. Bezpochyby patrí k najlepším navigátorom v dakarskom pelotóne, o ňom súperi aj spolujazdci hovoria, že jeho inštinkt je lepší než drahé navigačné prístroje spolupracujúce so satelitmi.


V štartovacej listine sa vaše meno objavilo v posádke kamióna značky LIAZ. Vás ako dlhoročného účastníka Dakaru, ktorý doposiaľ štartoval vždy za kopřivnickú Tatru a nemalým dielom prispel k jej úspechom, to možno vnímať ako niečo nezvyklé. Čo sa, preboha, stalo?

- (Smiech.) Tak ono sa nestalo nič dramatického. Bol som jedným z tých, ktorí poukazovali a kládli dôraz na nevyhnutnosť v pretekárskom tíme Tatra výrazne omladiť jej členskú základňu. Keď sa to konečne podarilo, bolo by asi paradoxné, keby som sa medzi mladých tlačil. Pretože výrazom omladiť som mal na mysli odchod najstaršej generácie, ktorú predstavuje Karel Loprais a ja. Stredná generácia, ktorú tvoria napríklad Petrovia Gilar a Hamerla, sa teraz doplní mladou, aby tá mala možnosť získať skúsenosti. Myslím si, že je to teória správna a logická. Možno ešte vlani by to bývalo išlo, pretože Aleš Loprais potreboval na sedadle navigátora niekoho skúsenejšieho. Viac-menej, je tu ešte druhá okolnosť. Zhruba rok pracujem ako poradca Martina Macíka pre opätovné rozbehnutie výroby LIAZ-u pod menom Tedom. Keď sa rozhodlo o tom, že sa postaví nový pretekársky kamión, Martin Macík prišiel a spýtal sa ma, či by som s ním v staršej liazke neabsolvoval tridsiaty ročník. A keďže ide o to tridsiate jubileum a zúčastnil som sa desiateho i dvadsiateho, povedal som si, že si ešte raz musím zapretekať.



Keď sme spomenuli tie dakarské jubileá, čo sa podľa vás, pamätníka viac ako dvoch desiatok ročníkov, všetko na Dakare zmenilo?

- Povedal by som, že sa z Dakaru v podstate stal väčší mediálny cirkus. Má to samozrejme svoje pozitívne aj negatívne stránky. Tie pozitívne spočívajú v tom, že sa o Dakare vie a je v strede pozornosti, hlavne teda v západnej Európe. Nie však už zase tak u nás. Tie negatívne spočívajú v tom, že jednotlivé tímy sa hodne profesionalizovali, stala sa z toho otázka peňazí a technického i finančného zázemia. Dôsledkom je rozpoltenie súťažiacich na stranu profesionálov, značne finančne zaistených a na amatérov. Medzi nimi sú poloamatéri alebo poloprofesionáli, ako je napríklad náš tím. Takých stajní však ostalo už minimum. Ruský tím Kamaz má stokrát, ale možno aj päťstokrát väčší rozpočet. Ťažko sa im za takýchto podmienok na trati vyrovnať.

Prečo podľa vášho názoru je Dakar v statuse popularity v západnej Európe na vysokej úrovni a v Čechách, napriek určitej dlhoročnej tradícii, je to už poslabšie?

- Je pravdou, že teraz sa to začína obracať trochu k lepšiemu. Ale až doposiaľ z nejakého neznámeho dôvodu to naše pretekanie na tejto rallye nebolo príliš v zornom uhle predovšetkým pre televíziu. A ako viete veľmi dobre, dnes bez televízie nie je žiadna propagácia, žiadna popularita. Verejnosti sa to dostáva len okrajovo. Alebo musí ísť o ľudí, ktorí sa o to vyslovene zaujímajú. My sme až doposiaľ neboli schopní sa s televíznymi spoločnosťami rozumne dohovoriť na nejakej akcii, ktorá by to viac podporila. Tohto roku sa to predsa len podarilo, pretože sa jednotlivé české tímy zložili. Každý dal nejaké financie, rozpočítalo sa to podľa štartových čísiel. Všetko si zobral na starosť šéf KM Racing Teamu Pavel Kubíček a patrí mu veľká vďaka že to organizoval. Je to veľmi nevďačná úloha, dohodnúť sa s jednotlivými ľuďmi. Viac-menej by to mohlo byť už lepšie. Nezáujem televízie v minulosti podľa môjho názoru vyplýval za prvé z toho, že tá nikdy do toho nechcela dať žiadne peniaze. Za druhé sa to odohráva niekde, kde to pre televízne spoločnosti znamená vyššie náklady. Poslať tam niekoho znamená vybaviť ho, zaplatiť ho, zaplatiť televízne práva. Nikdy nikto sa o niečo takého nepokúsil. Napríklad na rozdiel od Poliakov alebo Maďarov, ktorí to bežne robia, akokoľvek majú v preteku dajme tomu iba dvoch motocyklistov. U nás je tá zameranosť televízie predovšetkým na futbal a ešte tak možno na hokej. Úprimne povedané až doteraz z Českej televízie tam ani nebol žiaden redaktor, ktorý by tomu nejako výrazne rozumel a ktorý by mohol tieto veci ovplyvniť. Dnes je tam Jirka Zíta, ktorý sa tomu venuje už trochu špecializovane. Takže znovu opakujem: kde nie je televízie, nie je popularity.

Poďme trochu do histórie a začnime rokom 1986, kedy sa Tatra zúčastnila súťaže po prvýkrát. Vy ste vtedy štartovali v posádke so Zděnkom Kahánkom a Miroslavom Gumulecom. Chýbal len krok k tomu, aby Tatra pri premiére hneď Dakar vyhrala. Ako by ste zrekapitulovali priebeh nezabudnuteľného ôsmeho ročníka?

- Bol to fantastický ročník, a to aj napriek nešťastnému záveru. V alžírskych etapách, ktoré boli dosť náročné na techniku, sa nám podaril dobrý taktický ťah. Predbehli sme rad kamiónov aj osobných automobilov a dostali sme sa tak do prvej päťdesiatky. Tým sme sa prakticky vyhli nočným jazdám. Obávanú púšť Ténéré sme absolvovali bez problémov, všetkých päť našich kamiónov sa držalo v prvej desiatke. Prvým čiernym dňom bola etapa Dirkou – Agadem. Osemnásťmetrový skok kamióna LIAZ Jaroslava Joklíka z duny dopadol našťastie lepšie, než sa z prvého dojmu zdalo. Jazdci utrpeli len ľahšie zranenia. Zároveň aj ďalší LIAZ s česko-švajčiarskou posádkou musel odstúpiť. Pokračovali sme ďalej v trojici. Dlhé etapy nám nerobili problémy. Naopak etapa Bamako – Labé bola hrozná. Pretĺkali sme sa džungľou, na štyristom kilometri sme dosahovali rýchlosť iba 20 km/h.



A potom zahynul Thierry Sabine...

- Od jeho nešťastnej nehody sa organizácia značne rozložila. Odpočinkový deň v guinejskom Labé, ktorý nasledoval, vlastne načal náš koniec. Ťažké kamióny, ktoré nám neskôr tak skomplikovali život, sa začali schádzať až deň po štarte v poludnie. Normálne by boli zo súťaže vyradené.

V smolnej osemnástej etape to boli tie kamióny, ktoré zablokovali cestu ku konečnému úspechu?

- Predposledná etapa z Boutilimitu do mesta Saint Louis zahrňovala dve rýchlostné skúšky. Ukázalo sa, že itinerár vôbec nezodpovedá povahe terénu, narážali sme neustále na jazierka, močiare, mŕtve ramená, hrádze, nikam nevedúce cesty. Asi na stom kilometri sme našli väčšinu hlavných konkurentov zapadnutých v močiari pokrytom pieskom, takže ich nebolo vidieť. Jiří Moskal s liazkou sa vyhol, ale uviazol v dunách, lebo išiel v tom čase už iba na predný pohon. Vyslobodili sme ich a ponúkli sa vytiahnuť aj Groineov Mercedes, ktorý v tom čase viedol. Oceľové laná sa však trhali, bol vyradený. Medzitým nás dunami predbehla skupina ťažkých kamiónov. Klin medzi riekou a oceánom sa po desiatich kilometroch značne zúžil, nakoniec ostal uprostred močiara jediný prejazd. Pri dedinke N’Djago ho ťažké kamióny zapadnuté do bahna zatarasili úplne. Museli sme v noci zápchu rozobrať, vyťahovať vozidlá dozadu a dopredu a keď sme prišli do Saint Louisu, bolo už odštartované. Nesplnili sme základnú podmienku súťaže, dostaviť sa na štart budúcej etapy. Pred Saint Louisom tak došlo v podstate k úplnej likvidácii súťaže kamiónov. Víťazná posádka Vismara – Minelli na Unimogu vyhrala nakoniec preto, že išla po celý čas vzadu. Bola to neuveriteľná smola, fantastická súhra nepriaznivých náhod. Podal som proti regulárnosti etapy oficiálny protest. Nový riaditeľ rallye ho prijal s pochopením a uznal, že vytýčená trasa nebola pre kamióny vhodná. Ale vraj, že už nemôže nič robiť.

Skončilo sa to teda smoliarsky. Napriek tomu ste sa stali víťazmi. Morálnymi...

- Útechou nám určite bola Cena výnimočnosti, ktorú udeľovalo mesto Versailles, jeden zo spoluorganizátorov rallye. Tej posádke, ktorá pretekala, mala výsledky, prejavovala vysokú morálku a nakoniec nedošla. To nám našu bolesť trochu pofúkalo. V každom prípade sme získali množstvo priateľov, vznikla veľmi dobrá atmosféra. Všetci, počínajúc organizátormi a končiac vodičmi, nás považovali za „strážnych anjelov“ rallye. Pomáhali sme, kedykoľvek bol niekto v zúfalej situácii. Ale predovšetkým sme získali množstvo potrebných skúseností. Overili sme si, že aj so sériovými vozidlami nie sme v najťažších súťažiach žiadnymi outsidermi, že sme schopní bojovať na popredných miestach.

Ďalší smolný koniec Dakaru prišiel v roku 1991. V poslednej etape ste znovu prišli o isté víťazstvo...

- Ono to v nás ostane ako vrazený klinec v hlave. Dodnes sa nám o tom v noci občas sníva. Pretože to bol naviac ešte veľmi krásny a tvrdo vybojovaný pretek. Ja na neho, respektíve na priebeh tohto trinásteho ročníka, skutočne spomínam veľmi pozitívne. Tam sme boli tuším vo vrcholovej forme. Bol navigačne ťažký, takže to bol pre mňa celkom úspešný ročník. A ten koniec, no tak to už v živote býva. Že človek si teda myslí že je gigant a naraz ten niekto z hora povie „ešte nie chlapče, ešte sa ukľudni, nevyhraješ“. Osudová záležitosť. Paradoxne to malo veľmi dobrý dopad, všetko zlé je na niečo dobré. Vtedy sme si uvedomili, že „Dakar“ skutočne končí až v tom Dakare. Že je treba sa venovať každému detailu. Že tie motory, tak ako sme ich vtedy mali, neboli úplne bezchybné. Že tam bolo množstvo všelijakých drobností, ktorých nedostatky sa nemusia prejaviť hneď. Táto udalosť nás prinútila napnúť všetky sily a rozbehnúť projekt stavby hasičského „špeciálu“, s ktorým sme potom o tri roky neskôr vyhrali tým úplne najlepším spôsobom akým to išlo. Druhé víťazstvo Tatry bolo korunované fantastickým šiestim miestom absolútneho poradia s osobnými automobilmi.

Na jednom z cédečiek rozprávania o Dakare o sebe hovoríte, že ste muž mnohých povolaní a že stále neviete, čím vlastne ste. Ako tomu možno rozumieť?

- Neprajte si vymenovať všetko čím som bol a často nerád. Napríklad dlaždičom. Asi vás zaujíma, čím som teraz. Oficiálne sa to volá ekonomický a organizačný poradca. Je to hlúposť, lebo ekonomicky radím len sebe a svojej žene väčšinou zbytočne a organizujem to naše pretekanie. Na prilepšenie sem tam niečo prekladám a smolím štúdie z oblasti automobilového priemyslu, ale i to je skôr minulosť. Tu v horách som trochu stranou veľkého podnikania čo bolo mojim úmyslom, som teda hlavne zeleninár. Kedysi v dávnych dobách som vyštudoval ekonomiku takže toho hodne viem o RVHP a plánovaní socialistického podniku. Ku podivu toho viem dosť o Tatre čo už dvakrát zapríčinilo môj vyhadzov z tímu – raz od komunistov a raz od kapitalistov. Takže kádrovo som dosť neutrálny, čo však býva tá najhoršia pozícia.