Autosportfoto

Hino Ranger - malý veľký kamión

Hino Motors sa stal prvým japonským výrobcom kamiónov, ktorý sa postavil na štart dakarskej rally. „Naším cieľom je úspešne dokončiť pretek a potvrdiť tak priekopnícky duch značky Hino.“ Slová, ktoré koncom roka 1990 vyslovil riaditeľ spoločnosti a vedúci tímu Takashi Suzuki, padli na úrodnú pôdu. Ich plodmi sa stali vynikajúce výsledky, ktorými sa značka Hino môže pochváliť.

1991
Pri debute v roku 1991 sa do trojice súťažných vozidiel Hino FT posadili jazdci z Francúzska, Rakúska aj Japonska, chrbát im krylo asistenčné vozidlo s belgickou posádkou. Pred sebou mali 21 náročných dní v teréne, ktorý bol pre Hino veľkou neznámou. Prvou obeťou z tímových radov sa stal Francúz Chemarin, ktorému zranenie nedovolilo pokračovať v súťaži. Ide o prvý a do dnešného dňa stále jediný kamión Hino, ktorý sa za 17 rokov účasti na Dakare nedostal do cieľa. Unikátny výsledok, prvý z mnohých, ktoré mali nasledovať. Hoci sa aj v tíme Hino potýkali s technickými problémami, premiéra bola viac než úspešná a zvyšné tri posádky boli klasifikované na siedmom (Jaussaud/Huynen), desiatom (Reif/Deinhofer) a štrnástom (Petit/Dubucq) mieste. Základný kameň budúcich úspechov bol položený.



1992
O rok neskôr sa na trinásťtisíc kilometrov dlhú cestu naprieč Afrikou vydali opäť štyri vozy Hino. Za volant jedného z nich sa posadil Yoshimasa Sugawara. Za sebou už mal pár Dakarov na motorke aj v aute, týmto sa stal aj prvým japonským truckerom. Aj jeho Ranger čoskoro ohuroval súperov svojimi výkonmi. Či už sa jednalo o zamrznuté Francúzsko, horúcu a vyprahnutú Saharu, alebo tropické pralesy pod rovníkom, Hino dokazovalo svoju odolnosť a spoľahlivosť. Prišli prvé etapové víťazstvá, v tesnom závese za nimi však aj vážne technické problémy pre najlepšie Hino v poli.
Prevodovka Reifovho kamiónu umožňovala jazdu len na prvý a šiesty prevodový stupeň a to na uhájenie dobrej pozície nestačilo. Preto belgická posádka asistenčného vozidla poskytla svoju funkčnú prevodovku a sama ďalej pokračovala s tou rozsypanou. Aj s takto hendikepovaným vozidlom však dorazili do cieľa na fantastickej desiatej pozícii. Stupne víťazov obsadili špeciály Perlini a Tatra, hneď za nimi sa zoradila trojica Rangerov (4. Reif, 5. Jaussaud, 6. Sugawara), pričom Yoshi Sugawara si spravil radosť víťazstvom v poslednej etape.
V deväťdesiatom druhom roku sa konala tiež jedna z najväčších a najúžasnejších diaľkových súťaží uplynulého storočia. Na rally vedúcej z Paríža cez Moskvu až do Pekingu mala svoje zastúpenie aj značka Hino. Jediný Ranger v štartovom poli doviedol Yoshi Sugawara do cieľa na šiestej priečke.

1993
Celosvetová ekonomická recesia zasiahla aj Dakar a jeho účastníkov. Vo Francúzsku naviac vstúpil do platnosti zákon zakazujúci tabakovú reklamu, čo viedlo k strate tradičných a silných partnerov rally. Niet divu, že na štart 15. ročníka sa postavil historicky najmenší počet súťažiacich. Medzi dotknutými bola aj automobilka Hino, ktorá sa prestala angažovať v organizačnej práci, naďalej však poskytovala technickú podporu súkromným tímom. Lepšie povedané tímu, keďže v Paríži sa objavilo len jedno Hino Cruising Ranger Yoshi Sugawaru, podporované dvoma továrenskými mechanikmi. Extrémne dlhé etapy hneď v úvode súťaže boli nesmierne náročné a jednou z ich obetí sa stal aj Sugawara. Za ranný dojazd do cieľa etapy po časovom limite bolo jeho konto zaťažené niekoľkohodinovou penalizáciou. V nasledujúcich dňoch však Yoshi poriadne zakúril pod kotlom a hnal sa vpred čoraz redším konvojom účastníkov. Medzi zostávajúcimi 28 kamiónmi mu v cieli patrila šiesta pozícia.

1994, 1995
Aj v nasledujúcich dvoch ročníkoch hájil česť japonského výrobcu opäť len „osamelý vlk“ Yoshi Sugawara, ktorému sa však darilo nad očakávanie dobre. V deväťdesiatom štvrtom roku Fenouil vystriedal na poste riaditeľa súťaže Gilberta Sabina a rozhodol sa viesť trasu z Paríža do Dakaru a späť do Francúzska. Osamelé Hino sa vďaka stabilným výkonom bez väčších prekážok posúvalo čoraz vyššie v celkovej klasifikácii a polčas v Dakare ho zastihol na treťom mieste. Náročné dunové polia na ceste späť do Európy boli k Hinu láskavé a na starý kontinent sa tak Sugawara vrátil už na striebornej pozícii, ktorú si udržal až do cieľa.
Kolotoč zmien pokračoval aj o rok, ASO poverila vedením súťaže Huberta Auriola, štart sa presunul do španielskej Granady. Ani v Japonsku nezaháľali, a pre Sugawaru pripravili nové a ľahšie Hino Rising Ranger, o ktoré sa starali hneď štyria mechanici. V rýchlych úsekoch na severe Afriky aj tentoraz Hino strácalo na svojich väčších a výkonnejších rivalov. Karta sa však obrátila, akonáhle sa dostal na program dňa piesok. Výrazný skok vpred znamenal druhé striebro v rade pre Hino aj Sugawaru.

1996
Nový motor, nová hliníková karoséria, nový pilot a prvá Japonka v kamióne - tak sa prezentovalo Hino v roku 1996. Vo vozidle Yoshi Sugawaru sa na poste navigátora objavila Naoko Matsumoto. Jej predchodca, Hideki Shibata, podporoval tímovú jednotku za volantom druhého Hina, v roli rýchlej asistencie. Ambície tímu neboli malé, v pláne bol útok na celkové prvenstvo. Ich snaha však stroskotala na víťaznom ťažení ruských bohatierov a na pevnej kopřivnickej hradbe. Šieste a jedenáste miesto v cieli však rozhodne nemožno považovať za neúspech, najmä ak Hiná ovládli novovzniknutú triedu vozidiel s objemom motora do 10 litrov. Čas japonského triumfu sa však nezadržateľne blížil.



1997
Prípravy na 19. ročník dakarského maratónu boli v Hine podriadené jedinému cieľu - celkovému víťazstvu v kategórii kamiónov. Rady pilotov sa opäť rozšírili, tentoraz o skúsených harcovníkov, ktorí stáli na samotnom počiatku dakarského projektu. Johan-Peter Reif a Joseph Petit sa vrátili, aby spolu s Yoshi Sugawarom dostali japonskú značku na stupienok najvyšší. Podmienky mali pri neúčasti Kamazu priam ideálne a už od prvých kilometrov všetky tri posádky tvrdo atakovali čelo pelotónu. Pri enormnom nasadení odhalila ťažko skúšaná technika svoju slabinu hneď v úvodný deň súťaže. Všetky vozy sa potýkali s prehrievaním motora, Sugawara kvôli poškodenému chladiču nabral výraznú stratu. Mechanici dlho do noci pracovali na riešení, ktoré by umožnilo posádkam pokračovať v súťaži bez strachu, že ich vozidlá skončia nepojazdné uprostred horúcej púšte. Podarilo sa a dravá jazda čoskoro dostala Reifa na priebežnú prvú pozíciu. Zvyšné dva Rangeri šliapali na päty Tatrovkám, ktoré si v tomto roku vypili kalich horkosti až do dna. Po odstúpení Buchtyára aj Lopraisa sa tak na prvých troch pozíciách objavili všetky tri vozy Hino! Svoju pozíciu už nikomu neprepustili a vlajka japonského výrobcu tak viala nad Dakarom veľmi vysoko. Je to do dnešného dňa stále jediný absolútny triumf jednej značky medzi kamiónmi.

1998 - 2000
Po fenomenálnom úspechu v roku 1997 sa automobilka sústredila opäť len na technickú podporu súkromného Teamu Sugawara. Nasledujúcich sedem rokov možno z pohľadu Hina označiť starým známym „za málo peňazí, veľa muziky“. V deväťdesiatom ôsmom roku boli okrem trojčlennej posádky súčasťou tímu už len dvaja letecky prepravovaní mechanici, medzi ktorými sa prvýkrát objavil Yoshiho syn Teruhito Sugawara. Priam neskutočne spoľahlivá a stabilná jazda posádky s číslom 400, ťažiaca aj z chýb súperov, bola po práve ocenená druhým miestom celkovo a ďalším víťazstvom v triede do 10 litrov.
Po roku sa Team Sugawara postavil na štart s ešte menším počtom ľudí, Teruhito sa presunul do kabíny súťažného vozu a Seiichi Suzuki osirel v roli „lietajúceho“ mechanika. Na kvalite predvedených výkonov to však nebolo vidno, v obkľúčení veľkoobjemových a výkonovo o triedu silnejších súperov, si Hino uchmatlo štvrté miesto a k tomu aj štvrtý triumf v triede.
Svoj desiaty Dakar absolvovalo Hino opäť v zostave 1 truck + 4 ľudia. Cesta z Dakaru do Káhiry mala viesť cez rozsiahlu časť Sahary, prejazd dunami mal byť esom v rukáve pre ľahké a obratné Hino. Všetko však bolo inak, keď náročné etapy v Nigeri boli kvôli hrozbe terorizmu nahradené leteckým transportom. Zvyšok súťaže sa tak zmenil z maratónu na šprint, v ktorom Hino rýchlo strácalo dych, no piate miesto mu už nik nevzal.



2001 - 2002
Prvý Dakar nového tisícročia sa vrátil ku kedysi charakteristickej trati z Paríža do Dakaru, Hino a Team Sugawara zostali pri svojej koncepcii mini výpravy. Ranger sa predviedol aj zaujímavou technologickou novinkou - filtrom pevných častíc dieselového motora. Pri svojej jedenástej účasti dokázali vytrvalí a odhodlaní Japonci znovu vyťažiť z minima maximum, do štatistík si pripísali ďalšie dakarské striebro a víťazstvo v triede.
Tak ako každý rok, aj Dakar 2002 sa mohol pochváliť niekoľkými zmenami. Medzi najvýznamnejšie patrilo presunutie štartu do Arrasu a zrušenie leteckej asistencie. V rodinnom tíme Sugawarovcov sa tak objavilo asistenčné Hino s Teruhitom za volantom. Yoshi Sugawara si na konto pripísal už svoj dvadsiaty štart a rozhodne nemienil plniť úlohu komparzistu. Z druhej desiatky po úvode sa veľmi rýchlo prepracoval medzi päticu najlepších, kde zvádzal tuhý súboj so svojím bývalým kolegom Reifom na MANe. Víťazne z neho napokon vyšiel porazený z roku 1997, Reif skončil štvrtý a Sugawara okrem ďalšieho pódiového umiestnenia zaznamenal aj siedme, po sebe idúce víťazstvo v triede.

2003 - 2004
V roku 2003 sa v kategórii kamiónov udiala najväčšia zmena od roku 1990. Organizátori v snahe zabrzdiť dominanciu značiek Tatra a Kamaz, upravili predpisy tak, aby sa súťažné trucky čo najviac podobali svojej sériovej predlohe. Motor sa teda sťahoval nad prednú nápravu, čo pre mnohých znamenalo komplikácie pri stavbe nového vozidla. Nie však pre Hino, ktoré znovu vyrazilo do nerovného boja Dávida s Goliášom. Súperom mu druhým rokom neboli už len Tatry a Kamazy, ale aj DAFy otca a syna de Rooyovcov. Trucky troch menovaných značky nakoniec svojim mamutím výkonom prevalcovali drobné Hino, ktorému sa ušla piata priečka v cieli.
Rovnakú pozíciu uhájil Yoshi Sugawara aj o rok neskôr, avšak už s novým modelom Ranger Pro. Hoci bol nový Ranger rýchlejší ako jeho predchodca, s ôsmymi stovkami konských síl motoru Kamaz a DAF sa rovnať nemohol a jeho strata v priebehu súťaže neustále narastala. Prišiel čas vymyslieť novú taktiku.
V Egypte na Pharao Rally svoju súťažnú premiéru absolvoval Teruhito Sugawara. Hoci pilotoval len asistenčný kamión, darilo sa mu veľmi dobre. V roku 2003 pridal ďalší úspech do zbierky značky Hino, keď ako prvý Japonec vyhral rally v kategórii kamiónov. O rok neskôr mu druhé víťazstvo vzali technické problémy v predposledný deň súťaže.



2005 - 2007
Team Sugawara pristúpil na pravidlá hry veľkých tímov a v roku 2005 nasadil do boja dve súťažné vozidlá. Otec Yoshimasa v roli tímovej jednotky a syn Teruhito ako rýchla asistencia sa postavili zoči-voči rodinnému klanu de Rooyovcov. V triede do 10 litrov im pribudli noví protivníci v podobe talianskeho Iveca, priamou hrozbou mal byť aj skúsený Giacomo Vismara na Unimogu. Po rozvážnom úvode zavelil pred blížiacim sa polčasom súťaže Yoshi do útoku. Po dni voľna v Atare sa stretol v súboji o tretiu priečku s húževnatým Vismarom na Unimogu. Prvé miesto zatiaľ s prehľadom kontroloval Kabirov na Kamaze, druhý bol prekvapivo Hans Bekx na DAFe. Holanďan sa však stal smutným hrdinom Dakaru, keď ho organizátori kvôli nesúladu jeho vozidla s pravidlami nepustili na štart poslednej etapy. Yoshimu sa tak nečakane otvorila cesta k už šiestemu striebru za volantom Hina. Teru obsadil šiestu priečku, hneď za dvojicou de Rooyovcov.
Dvadsiaty ôsmy ročník Dakaru sa začal zriedkavým, ale zato riadnym cirkusom. Jeho aktérmi boli tímy de Rooya a Bekxa. Po tom, čo Holanďania neboli schopní preukázať sériovosť svojich DAFov, ich organizátori nekompromisne poslali späť domov. Proti Hinu sa v objemovej triede do 10 litrov postavila presila Unimogov a tiež početná flotila truckov Iveco. Japonci však nehodlali predať svoju kožu lacno. Hino Motors posilnilo svoje postavenie v tíme Yoshi Sugawaru a sústredilo sa na ďalší vývoj vozidla. Mechanici boli do tímu už tradične starostlivo vyberaní spomedzi zamestnancov továrne a dílerov značky. Štyria najlepší mali tú česť starať sa o súťažné trucky počas súťaže. Svoje povinnosti si plnili s absolútnym nasadením a aj vďaka nim sa Yoshi a Teru držali v prvej desiatke priebežného hodnotenia. S Dakarom na dohľad musel Yoshi brániť vedenie v triede pred dotierajúcim Vismarom. História sa však opakovala a opäť to bolo Hino, ktoré získalo triumf medzi „baby“ kamiónmi. V celkovom poradí obsadil Yoshi piatu a Teru siedmu pozíciu.
Pri zatiaľ poslednom Dakare predstavilo Hino úplne nový súťažný truck, prvý od roku 2004. Nový Ranger dostal do rúk Teruhito, rozsiahlymi úpravami prešiel aj Yoshiho starší model. O čo najhladší chod vozidiel sa starali mechanici, ktorých počet vzrástol na šesť. Dakar, tak ako predchádzajúci rok, štartoval v Lisabone a o vavríny medzi kamiónmi sa prišli pobiť Kamazy, Tatry, MANy, DAFy aj Ginafy. V záplave týchto monštier veril v úspech Hina málokto. Team Sugawara však všetkých prekvapil razantným vstupom do súťaže, čoskoro boli oba trucky v Top 10. Táto agresívna taktika bola vynútená zrušením piesočných etáp, v ktorých by bolo Hino ako ryba vo vode. Hoci sa aj v druhom polčase rally snažili Hiná udržať si lichotivé postavenie, Yoshi neodolal náporu brutálnej sily výkonnejších súperov a prepadol sa na trinástu priečku. Teru si udržal tesný náskok pred svojimi prenasledovateľmi a uhájil deviatu pozíciu. Opäť to však boli japonské kamióny, ktoré zasadli na trón v triede do 10 litrov. Je to už nepretržitých dvanásť rokov, čo tejto triede kraľujú práve kamióny z krajiny vychádzajúceho slnka. Aj to je jeden z výnimočných výsledkov, ktoré kamióny značky Hino dosiahli počas svojho účinkovania na najťažšom motoristickom podujatí sveta.



Hino Motors, Ltd.
Spoločnosť Hino Heavy Industry Co., Ltd. vznikla v roku 1942 ako súčasť Diesel Motor Industry Co., Ltd. (pôvodne Tokyo Gas Industry Company, založená v roku 1910). Po druhej svetovej vojne spoločnosť ukončila produkciu lodných motorov, zmenila názov na Hino Industry Co., Ltd. a sústredila sa na na výrobu úžitkových vozidiel, autobusov a dieselových motorov. Hino Motors patrí medzi popredných producentov úžitkových vozidiel v Japonsku a Indonézii, je členom skupiny Toyota.



Hino Ranger
Model Ranger patrí v súčasnom výrobnom programe Hino Motors do série F. Stredne veľké úžitkové vozidlo so stálym pohonom všetkých štyroch kolies má modelové označenie FT. Prvá generácia Rangeru série K sa vyrábala v rokoch 1969-1980. Druhá generácia produkovaná od roku 1989 bola v ponuke už s označením série F. V Japonsku ju po deviatich rokoch nahradila tretia generácia, v Indonézii sa jej výroba zachovala až do roku 2003. Práve tretia generácia Rangeru priniesla značke Hino najväčšie súťažné úspechy. Počas rokov 1989-2002 niesli modifikácie Rangeru názvy Cruising Ranger, Rising Ranger a Space Ranger. Od roku 2001 sa vyrába štvrtá, zatiaľ posledná, generácia označovaná ako Ranger Pro, resp. Hino 500 Series pre export.
Súťažný Ranger Pro si vo veľkej miere zachováva rovnaké parametre ako jeho civilné prevedenie. Motor so zdvihovým objemom 7961 cm3 a 6-stupňová prevodovka sú identické pre obe verzie. Zhodný je aj rázvor náprav 3750 mm., celková dlžka ostrého trucku je 6100 mm. Nádže pojmú 650 litrov nafty, o pruženie sa starajú listové perá s dvojicou plynových tlmičov.