Autosportfoto

Dobšinský kopec očami jazdcov - II. časť

V predchádzajúcej správe, kde sme sa na Dobšinský kopec pozreli očami jazdcov, ktorí do Dobšinej chodili, alebo chodia pretekať už niekoľko desaťročí, sme vám sľúbili, že sa k tomuto podujatiu "očami jazdcov" ešte raz vrátime.

Dnes sa spoločne pozrieme na názor Jara Homolu, čiže jazdca, ktorý do Dobšinej na preteky dochádzal dlhé roky. Dnes sa už aktívne do pretekov nezapája, ale stále ich pozorne sleduje.

Druhého jazdca sme vybrali z dôvodu, že ako jediný Slovák absolvuje v tohtoročnej sezóne kompletný seriál FIA EHCC. Ak ste uhádli, že sa jedná sa o Jána Miloňa, hádali ste správne.

Posledným, čiže tretím jazdcom je Miki Čambal, z uvedenej trojice najmladší, ktorý preteky v Dobšinej absolvoval iba päťkrát.

Traja rozdielne starí jazdci, tri rozdielne názory. Poďme teda spoločne na to a pozrime sa na to, ako spomínaná trojica odpovedala na naše už známe otázky.

1./ Čo znamenal/znamená Dobšinský kopec v Tvojej pretekárskej kariére a ako vnímaš tieto preteky.

Jaroslav Homola: „Keď vyslovím názov Dobšinský kopec, evokuje to vo mne hneď niekoľko spomienok. Pre rokmi, keď som ešte aktívne pretekal, bol Dobšinský kopec najvzdialenejším kopcom nachádzajúcom sa v prekrásnom prostredí. Veľmi rád som sa tunajších pretekov zúčastňoval a to hlavne z dôvodu, že ich vždy organizoval super kolektív ľudí, ktorí milovali motoristický šport a preteky organizovali s láskou. Bolo to naozaj cítiť, všetci boli ústretoví, bolo cítiť ochotu pomáhať a vyjsť v ústrety každému jazdcovi. Navyše som dobšinskú trať ako takú naozaj miloval. V celej mojej pretekárskej kariére som vždy uprednostňoval dlhšie trate, kde som pretekanie prežíval ďaleko intenzívnejšie, ako na krátkych tratiach. Musím povedať, že Dobšinský kopec mi vždy sedel, nakoľko som vždy jazdil s vozidlami nižších objemov, do dvoch litrov a výdy som musel riešiť dilemu čo s dlhou rovinou, na ktorej mi nikdy nevychádzal stály prevod. Obzvlášť náročné to bolo na konci mojej pretekárskej kariéry, keď som jazdil s rallyovým špeciálom Citroën C2 Super 1600, ktorého maximálna rýchlosť bola nastavená na 180 km/h., čo bolo na rovinu v Dobšinej naozaj veľmi málo, keďže už výjazd z lesa na ňu bol poriadne rýchly. Ani retardér v závere roviny veľmi neriešil môj problém, nakoľko som musel celú rovinu pretrpieť na obmedzovači otáčok. V Dobšinej bola vždy znamenitá aj divácka kulisa, jednoducho bolo cítiť a vidieť, že motoristický šport je v tomto regióne mimoriadne obľúbený."

Ján Miloň: „Dobšinský kopec vnímam ako jeden z najlepších pretekov v rámci európskych podujatí. Super povrch a dĺžka trate, usporiadatelia robia maximum pre to aby bolo vždy všetko čo najlepšie, za čo majú môj obdiv a chválu. Čo sa týka tej dlhej roviny, aj keď táto dnes vyhovuje môjmu autu, stále som toho názoru, že by sa mala v polovici obmedziť retardérom . Podľa mňa by to bolo zaujímavejšie pre všetkých, či už pre divákov, tak aj pretekárov."

Mojmír Čambal: „Dobšiná je moja srdcovka a vždy sa veľmi teším na tieto preteky. Je to určite najkrajšia trať na akej som kedy jazdil a pre mňa je to vždy vrchol sezóny. Úsek Roveň, alebo teda tá dlhá rovina mi nevadí, veď je pre všetkých jazdcov rovnaká (naše motory si asi myslia niečo iné, keď "štekajú" v obmedzovači), ale som rád, že po jednoročnom experimente s retardérom, sa organizátor k tejto variante už nevrátil."

2./ Napadne Ťa nejaká pekná/zlá spomienka viažuca sa k Dobšinskému kopcu ?

Jaroslav Homola: „Spomienok za tie roky čo som Dobšinej chodil je dosť, tak snáď jednu z roku 1998. Pršalo a mne sa išlo naozaj fantasticky, motor ťahal vynikajúco, mokré gumy perfektne držali, proste ideál, ktorý predznamenáva dobrý výsledok. Nie že by som dážď obzvlášť miloval, ale za mokra sa mi darilo porážať aj ďaleko silnejšie vozidlá, ktoré svoj výkon nedokázali preniesť na cestu. Prišla však zákruta č. 17 (Južný portál), pred ňou som zablokoval brzdy a „odporúčal" som sa mimo trať. Nanešťastie práve v tom mieste bolo vozidlo prerušené, nakoľko je tam príjazd k nejakej chate a to zvodidlo stúpajúce zo zeme ma katapultovalo rovno hlboko do lesa, do stromu. Po pretekoch bolo dosť náročné odtiaľ vôbec auto dostať. Ako sa však hovorí, všetko zlé je na niečo dobré, zostala vo mne hlboká skúsenosť, že vždy keď som mal pocit, že to ide veľmi, veľmi dobre, bol som mimoriadne opatrný. Aj za túto skúsenosť vďačím Dobšinskému kopcu."

Ján Miloň: „Mám jednu úsmevnú príhodu. Asi pred šiestimi rokmi si miestny mysleli, že som Rytmus. Obzerali si má v depe a keď som sa ich pýtal, prečo si ma stále tak obzerajú, tak mi hovoria „ujo vy ste Rytmus my vás poznáme". Odvtedy ma každý rok čakajú a stále má volajú Rytmus. Inak táto prezývka mi prischla aj medzi niektorými pretekármi."

Mojmír Čambal: „Zlé spomienky nemám, aj keď sme v Dobšinej zažiali dve veľké búrky a v cieli vedľa nás búchal jeden blesk za druhým :) . Peknú spomienku mám na minuloročné preteky, kde sa mi mimoriadne darilo, jazdy som si veľmi užíval, lebo mi vychádzali presne tak ako som chcel a keď som videl čas 3:06 min., tak som bol naozaj milo prekvapený, keďže na 1,6-tku je to naozaj krásny čas."

3./ Myslíš si, že Dobšinský kopec právom patrí do seriálu FIA European Hill Climb Championship ?

Jaroslav Homola: „Jednoznačne áno. Organizátori, respektíve generácie organizátorov v Dobšinej si to jednoznačne zaslúžia. Preteky boli vždy mimoriadne kvalitne pripravené a bolo jedno, či sa jednalo o slovenské majstrovstvá, alebo neskôr o majstrovstvá Európy. Verní fanúšikovia motoristického športu si takýto status rovnako zaslúžia mimo iné aj za svoju vernosť. Naše malé Slovensko malo vždy vynikajúcich pilotov, ktorí sa dokázali presadiť v ťažkej konkurencii európskych súperov. Toto je mix základných ingrediencií, ktoré logicky vyústili v seriál, ktorý si všetci zaslúžia, respektíve zaslúžime.

Ján Miloň: „Zaradenie medzi európske preteky bolo určite správne rozhodnutie. Tento kopec má všetko čo má mať. Veľa európskych podujatí má depo roztrúsene po meste, proste inak to nejde."

Mojmír Čambal: „Dobšiná si Európu určite zaslúži. Už som spomínal, že je to jedna z najkrajších tratí v Európe a organizačne na najvyššej úrovni. Často počúvam, že Dobšinú organizujú srdciari, ale s tým súhlasím len čiastočne. Dobšinčania sú po organizačnej stránke absolútni profíci, každý vie čo má robiť, všetko je pripravené a o jazdcov je vždy postarané."

Máme za sebou rozhovor so šiestimi jazdcami, z ktorých väčšinu poznajú nielen fanúšikovia pretekov automobilov do vrchu na Slovensku, ale aj v zahraničí, ba dokonca v celej Európe. Povedali nám svoje postrehy, pridali nejaké spomienky, či zábavné príbehy naviazané k pretekom Dobšinský kopec. Ten v tomto roku oslavuje okrúhle jubileum, XXXV. ročník a to je dôvod na oslavu a možno aj nejaké drobné prekvapenie, ktoré pripraví organizátor všetkým účastníkom XXXV. Dobšinského kopca 2018 v dňoch 21. - 22.7.2018.

Miro Majláth
tlačový tajomník DK 2018