Autosportfoto

Dakarské drámy I.: Tatra & Perlini (1991)

Začína sa nové desaťročie. Čo prinesie v existencii Rallye Dakar? Spomenieme si ešte, aká bola situácia na začiatku nového tisícročia? Naposledy sa štartovalo v Paríži, kopřivnická Tatra s legendárnym duom Karel Loprais/Josef Kalina (pri prvej neúčasti Radka Stachuru ho zastúpil Petr Hamerla) zaznamenala svoj posledný veľký triumf a Dakar spoznal svoju prvú - a doposiaľ jedinú - víťazku. Nemka Jutta Kleinschmidt vyťažila zo súboja svojho tímového kolegu (Japonec Hirosi Masuoka) s jej niekdajším manželom (Francúz Jean-Louis Schlesser), keď víťazstvo jej spadlo do lona.

Veľké zvraty sa však neodohrali iba v roku 2001. Podobný priebeh mali aj ročníky 1981 a 1991; bude teda zaujímavé sledovať, či sa niečo podobné neprihodí aj v roku 2011... V našom mini príbehu sa najskôr vrátime do roku 1991. Z nášho pohľadu to bol ročník určite najzaujímavejší. Ročník, ktorý písal opäť čierne riadky úmrtí v kronike Rallye Paríž-Dakar a ktorý skončil dva dni po začatí vojny v Perzskom zálive, pripravil v kategórii kamiónov na záver súťaže veľkú drámu. Bohužiaľ, na náš účet.

V Tatre sa podarí postaviť nový kamión s motorom V12 pre Karla Lopraisa, ktorý si do kabíny po prvýkrát prizve okrem tradičného spolujazdca Radomíra Stachuru aj znalca Afriky Josefa Kalinu. Zdeněk Kahánek s navigátorom Otakarom Měřínským tiež patria k starým africkým lišiakom, ktorí do kabíny svojej trojnápravovej tatrovky prijmú nováčika - Slováka Vladimíra Hudeca. Tatrováci sú opäť pasovaní (po víťazstve v roku 1988 a druhej priečke v roku 1987) do úlohy veľkého favorita. Loprais vsádza najmä na nový neprepĺňaný motor zvýšeného výkonu na 450 konských síl, Kahánkov „skvelý veterán" došiel v dvanástom ročníku na senzačnom 3. mieste (čo je na trojnápravový kamión neuveriteľný výkon), a jeho túžbou je opäť umiestniť sa v pätici najlepších.

Hasičské automobily Perlini idú tradične v plnej sile, druhý kamión riadi syn majiteľa firmy Roberta Perliniho Francesco. Popri plejáde 69 Mercedesov sa v Paríži objaví jedno z najväčších prekvapení tohto ročníka: koncern Hino Motors. Vôbec prvý japonský výrobca kamiónov stojaci na štarte tohto podujatia však pôjde hneď naplno - s piatimi vozidlami, z ktorých tri dôjdu na siedmom (Jaussaud/Huynen), desiatom (Reif/Deinhofer) a štrnástom (Petit/Dubuc) mieste! Štvrtý a piaty kamión (Francúz Chemarin s navigátorom Shibatom a trojica Kubota/Matsumae/Tsubai) však dakarský cieľ nezazrú.

Okrem štrnástich Tatier (na štarte stoja dokonca tri štvorkolesové) a troch Liazok (popri Kakrdovi a Fínovi Jalonenovi sa s treťou liazkou predstaví Španiel Rafael Tibau v pozícii rýchlej asistencie stajne „Afrique RST Dakar") nechýbajú ani úžitkové kamióny nesúce skákajúceho bájneho koňa s krídlami v znaku. Závod vo Valladolide (Pegaso) nasadí do pretekov predovšetkým „špeciál" s motorom vzadu a bez korby (ktorý len sotva vyzerá ako kamión) s továrenským jazdcom Salvadorom Canellasom za volantom. Hoci ten napokon skončí až deviaty, určitú dobu robí poriadny rozruch v elite a atakuje tretie miesto. Pelotón dotvárajú firmy MAN (s trojicou kamiónov), Renault (štyri trucky) a Astra (jeden truck).

Ruský Kamaz Rallye Team sa po krachu z 12. ročníka na Dakar vráti, a to hneď s päticou (!) vylepšených kamiónov Kamaz 4310 6×6, tentoraz s osemvalcovými motormi o výkone 430 koní. Ako jazdecká „jednotka" je určený legendárny súťažný jazdec Vladimír Golcov, ktorý sa o svoju pozíciu preťahuje s ďalšou uznávanou rallye hviezdou ZSSR - Estóncom Joëlom Tammekom. Silný potenciál sovietskych kamiónov preukázal prvý nesmelý útok Kamazu v prevedení 4×4 na Rallye faraónov 1990 v Egypte, kde jeden ich truck vybojoval štvrté miesto - aj keď rad účastníkov vôbec pochyboval o tom, že Rusi do cieľa dôjdu. Jednu noc strávili pri výmene celej prednej nápravy z asistenčného trucku na pretekársky...

Čechoslováci vystupujú v úlohe ostrieľaných profesionálov a úspech našich farieb sa dostaví už v prológu. Josef Kakrda, ktorého sme boli zvyknutí vídať z okruhových pretekov a ktorý je koniec koncov aj postavou chlap skôr do kamióna než do formuly a navigátor Jaroslav Lamač (ktorý má za sebou ako Rallye faraónov tak Dakar - v dunách sa teda vyzná) s liazkou zvíťazia, Loprais je so stratou troch sekúnd druhý a nestratí sa ani Kahánek: aj napriek prasknutej pravej prednej pneumatike skončí štvrtý (medzi trojosými vozidlami však jednoznačne kraľuje), tri sekundy za Mercedesom Francúza Granjona, víťaza triedy truckov na „faraónoch" 1990. Predpoklady, prameniace z týchto výsledkov (ktoré napovedajú, že v Afrike pôjdu čs. vozidlá opäť hodne vpredu), sa veľmi skoro potvrdia.

NEHORÁZNA SMOLA ŠTVORKOLKY
Súťaž, dlhá svojimi 9186 kilometrami, sa ide rovnako ako v roku 1990 cez Líbyu a ponúkne prekrásne piesočné etapy. Loprais s Kalinom a Stachurom sa prepracujú do vedenia a udržia si ho až do etapy s cieľom v Ghate, kde ich pochopiteľne trucky Perlini vystriedajú s tým, že pokiaľ nebudú mať problémy technického rázu, znovu budú neporaziteľné. Celá súťaž sa prakticky odohráva v znamení súboja Perlini - Tatra. Taliani na jednej strane dokážu zajazdiť aj absolútne druhý etapový čas (!!!) - v „erzete" Tilla - Gao Perlini zaostane za víťazným Fínom Vatanenom o 45 minút a 29 sekúnd -, na strane druhej Karel Loprais v priebehu jedinej etapy poskočí o neuveriteľných sto priečok dopredu. Na prvý pohľad môžu mať preteky pokojný priebeh, súboj vedúcich jazdcov však je neúprosný. Napätie veľké, chuť vyhrať neodolateľná.

Tatrováci teda klesnú na tretiu priečku. Tento stav trvá cez celý Niger a Mali, aj keď odstupy sa počítajú len na minúty. Ku zvratu dôjde v etape Nema - Tichit, čo je zrejme najťažšia etapa celých pretekov. V cieli tatrováci zistia, že do tej doby vedúci kamión Perlini sa musí kvôli poruche kvapalinového odpruženia vzdať a na ďalší majú stratu 40. minút. Tú hneď v ďalšej „erzete" znížia na polovicu. Houssat veľa stratí už v etape do Ghatu, kde zapadne do vyschnutého jazera až po rám a liazáci ho nakoniec po hodine a pol vytiahnu. Navyše má problémy s defektmi, ich oprava mu trvá príliš dlho. Pod pol hodiny to neopraví nikdy, a to už je konkurencia dávno za horami. Tatrováci sa za týchto okolností rozhodnú zaútočiť na vedúcu pozíciu, majú na to však už len etapu Kiffa - Kayes, ktorá však meria púhych 280 kilometrov. „Dohodli sme sa, že trochu pridáme a chlapov z tímu Perlini znervóznime," spomína Karel Loprais. Najmä keď sa ukáže, že technický stav ani druhého vozidla Perlini nie je zďaleka stopercentný.

V predposlednej etape zajazdí Loprais 16. najrýchlejší čas. Špeciálku vyhraje Hubert Auriol na Lade Samara a získa na Ariho Vatanena s Citroënom desať minút, pričom Tatra je len o pol hodinu pomalšia! Skrátka, tatrováci zajazdia fantasticky a po tom, čo na trati dostihnú Houssatov kamión, robia veľké preteky. „Prišli sme na voľný rovný úsek a tu hľa, náš súper pred nami," pokračuje v rozprávaní Karel Loprais. „Dostihli sme ho a zrazu sa cesta rozdelila. Perlini zahol doprava a ja doľava. Po chvíli sa cesty opäť spájali. Šli sme presne vedľa seba. V kritickom bode bolo treba brzdiť. Ja som šiel na brzdy asi o zlomok sekundy neskôr. V zrkadlách som zazrel, že Perlini je za nami. Pridal som a boli sme prví."

Útok tria Loprais/Kalina/Stachura vyvedie posádku Houssat/de Saulieu/Bottaro natoľko z konceptu, že po skončení etapy čs. jazdci vedú o 37. minút. Hydraulické pruženie aj na tomto kamióne Perlini namáhanie nevydrží a „odíde" definitívne.
Zdá sa byť rozhodnuté: Tatra vyhrala Dakar 1991.

Už len formálna záležitosť sa však zvrtne do nevídanej drámy: „Prvá spojovacia etapa merala 300 kilometrov. Viedla prevažne po asfaltkách. Tam nastúpil Radek. Posledných 60 km sme odštartovali v pohode. Ide o známu etapu po pláži. V roku 1991 tam bol ale priveľmi ťažký piesok. Kamión sa ledva vliekol, stále som musel preraďovať na nižší stupeň." Víťazstvo sa však rozplynie po tom, čo srdce ich výborného vozidla dostane infarkt: „Do cieľa sme mali ešte 40 km, keď sa nám prepálil piest a otvorom striekal olej. Bol to hrozný pocit. Boli sme bezmocní. Klesal tlak oleja a museli sme dolievať z kanistier. To znamenalo zastaviť, odklopiť kabínu, vybrať kanistru, vyliezť k žeravému motoru, doliať olej, sklopiť kabínu, nastúpiť. Takto sme naliali celú našu sto litrovú zásobu motorového oleja. Spotrebovali sme aj všetok prevodový olej a na ostatok sme tam nalievali olej do hydrauliky. Kus nás potiahli kolegovia z Tatry 6×6."

Veľké zdržanie znamená štvorhodinovú penalizáciu, limit stanovený na prejazd etapy totiž „prešvihnú" o tridsať minút: „Na etapu sme mali iba 90 minút. Kto sa omeškal, dostal penalizáciu. A nám to práve hrozilo. To však ešte nebolo všetko. Na ostatok v pieskových dunách sa nám roztrhla podhustená pneumatika a boli sme už úplne v koncoch. Iste ste videli našu zúfalú situáciu na obrazovke. Práve vtedy kameramani krúžili asi pätnásť metrov nad nami v helikoptére a rozvírili vôkol nás prach tak, že sme skoro nič nevideli a nemohli pracovať."

V cieli sú tatrováci očakávaní na prvom mieste, nikto nemôže tušiť, že na trati sa odohráva dráma. „Skutočne nás všetci videli ako víťaza pretekov kamiónov," pokračuje v rozprávaní Karel Loprais. „Vieme, že hlásateľ oznámil, že ‚za päť minút príde víťaz kamiónov Tatra, číslo 503‘. Náš chargé d'affaire v Dakare zorganizoval uvítanie, ale čas bežal, my nikde, do cieľa došiel Perlini, potom dva kamazy, až za nimi my. Hovoriť, že nám bolo hrozne, je asi zbytočné. Smutným faktom je, že pred záverečným štartom sme boli prví s náskokom 37. minút. Nie je to veľa, ale tri roky predtým sme oveľa skôr získali náskok deviatich minút a udržali ho. Celé preteky sme išli v pohode, bez problémov a naraz nám čert vliezol do motora."

Víťazstvo tým pádom spadne do lona Houssatovi s Perlinim, pódiové umiestnenie sa však ujde aj ruským posádkam Golcov/Kabirov/Strachov a Tammeka/Anoupyld/Pirsalou, čo je šokom! A Čechoslovákom ostane iba štvrté a piate miesto a najmä oči pre plač. Pre Jacquesa Houssata to však slávne prvenstvo nie je. V cieli sa so slzami v očiach vyjadrí, že za týchto okolností ho prvé miesto vôbec neteší a tatrovákom zablahoželá k morálnemu víťazstvu. „V histórii súťaže sa nestalo, aby automobil, ktorý sa dostal do čela, v poslednej etape skončil tak zle," uvedie výstižne francúzsky list L'Équipe, ktorý venuje obrovskej smole čs. posádky hodne miesta.

„Vyrátali sme si, že nám patrí štvrté miesto. Vtom prišiel technický komisár a žiadal nás, aby sme šli na kontrolu, vraj sme druhí. Ráno sa potvrdil náš výpočet. Skončili sme len dve minúty za tretím a dvanásť za druhým kamiónom," uzatvára smolnú story Karel Loprais.