Autosportfoto

Dakar Series: Morálnym víťazom je Jaroslav Katriňák

Prvá časť úvodného ročníka Stredoeurópskej rallye, ktorá nahradila zrušenú Rallye Dakar, sa v sobotu definitívne skončila. Kategóriu automobilov opanoval bývalý majster sveta Španiel Carlos Sainz s Volkswagenom. V piatok predstihol na čele celkového poradia Francúza Stéphana Peterhansela a v sobotu svoj triumf potvrdil víťazstvom v poslednej etape. Deväťnásobného šampióna Dakarskej rallye „El Matadore“ porazil nakoniec o dve minúty.
                                                                                                   

Pri automobiloch s dvomi véčkami v znaku, a to je treba podotknúť, stálo tentoraz viacej šťastia. Volkswagen mal, na rozdiel od troch diamantov, na „Dakare“ po každý krát viac konských síl, bol o niečo rýchlejší, ale pritom nesmierne komplikovaný a prešpikovaný elektronikou. Z jazdcov tejto stajne bojoval na trati každý sám za seba a bolo verejným tajomstvom, že medzi nimi panovala skôr rivalita, než vrelé priateľské vzťahy. V každom prípade Volkswageny uspeli. Prvé a tretie miesto (nehovoriac o piatej priečke Portugalčana Sousu s polotovárenskou podporou)... Rovnaký úspech nemecká značka zaznamenala pred dvadsiatimi ôsmymi rokmi, keď na „Dakare“ triumfoval dnes už zabudnutý model Iltis 1600 s Kottulinskym a Zanirolim za volantmi.
                                                                                                

Mitsubishi nepodalo zlý výkon, ale myslím si, že po najžiarivejšom období zo začiatku nového milénia je to pre tri diamanty horká pilulka. A to neberieme do úvahy odstúpenie Japonca Masuoku i katastrofálne 33. miesto a viac ako päťhodinovú stratu „Naniho“ Romy s tretím „ostrým“ vozidlom. Na druhej strane sa poradie na špici neustále menilo – a to sa netýka iba týchto dvoch odvekých rivalov. Už to nie je „Dakar“, kde hodina straty relatívne nič neznamenala a dvadsať minút bolo zanedbateľnou záležitosťou. Tu sme mali možnosť vidieť absolútne jazdecké nasadenie, ktoré sa prejavilo v absolútnom rozmere. Presne to vystihujú slová jazdca kopřivnického kamióna Aleša Lopraisa: „Jazdilo sa rallyeovým štýlom, teda absolútne nasadenie na trati a hneď potom servisná zóna, kde sa preventívne menili niektoré komponenty v oveľa menších intervaloch než na Dakare. Tak veľké tu bolo ich namáhanie. Aj preto bola súťaž cenná z testovacieho hľadiska.“
                                                                                          

Čo dodať k motocyklistom? Kraľoval Francúz David Casteu s KTM, ale aj posledný špeciálny test vybojoval Jaroslav Katriňák. Určite nepreženiem ak uvediem, že morálnym víťazom, alebo ak chcete víťazom bez vavrínov, je práve slovenský reprezentant. Desiate miesto jeho výkonom rozhodne nezodpovedá. Nebyť totiž kontroverznej penalizácie po 4. etape, stál by na najvyššom stupni práve on. Veď uznanie mu vyjadril aj celkový víťaz Casteu. „Po pretekoch prišiel za Jarom, potriasol mu rukou a palcom ukázal jednotku, čím vlastne vyjadril, že morálnym víťazom je Katriňák,“ uviedol v cieli „Katrov“ manažér Andrej Žipaj. A dodal: „To si inak myslí väčšina zo zainteresovaných.“ Niekdajší skvelý motocyklista a člen továrenskej stajne Mitsubishi „Nani“ Roma sa o Jarovi Katriňákovi vyjadril: „To nebola jazda na motorke, ale pripadalo mi to, ako keby šiel na stíhačke.“



K výkonom a umiestneniu Jaroslava Katriňáka si dovolím použiť citát, ktorý po skončení „Dakaru“ 1986, po nehoráznej smole čs. kamiónov v závere ôsmeho ročníka – kedy mali na dosah historické víťazstvo, ale deň pred jeho skončením zapadli v hlbokom bahne, pomáhali súperom a napokon nestihli časový limit a neminula ich diskvalifikácia – uviedol na ich adresu Švajčiar Jean-Louis Heritier: „Čoho ľutujete, nie je neúspech – všetci o vás hovoria. Neúspechom by bolo, keby ste vyhrali a nikto by o vás nehovoril.“
                                                                                             

Rovnako skvelý výkon podali aj jazdci Quad Extrem Slovakia tímu, ktorí pri zbieraní prvých skúseností dokázali udržať krok so špičkou tejto kategórie a tretia priečka Martina Antala je vynikajúcim úspechom bez zveličovania. Škoda len technických problémov, ale skúsenosti do ďalších bojov sa bezpochyby hodia.
                                                                                               

Ku kamiónom toľko, že so „špeciálmi“ MAN Holanďana Staceyho i ginafmi (predovšetkým Wulferta Van Ginkela) sa po Dakare 2007 na pódiových priečkach počítalo. Aleš Loprais za volantom Tatry opäť potvrdil, že bude po svojom strýkovi ďalšou veľkou postavou, s ktorou sa na „Dakare“ bude musieť do budúcna počítať. Loprais Tatra Team nadväzuje na slávne obdobie moravskej značky; i keď v období rokov 2003 – 2006 hľadala Tatra stratený lesk a snažila sa o návrat svojej neotrasiteľnej pozície. Dva Alešove štarty premenené v dve bronzové trofeje – myslím si, že je bez komentára.
                                                                                                 

Ja osobne za najväčšie prekvapenie tejto kategórie považujem umiestnenie Tedom Truck Teamu, respektíve liazky. Štvrtá priečka v maratónskych súťažiach je najlepším umiestnením niekdajšej severočeskej značky od účasti v Rallye faraónov v roku 1992, kedy Josef Kakrda zvíťazil. Nebyť technických problémov na kamióne Martina Macíka, boli by obidva trucky v prvej desiatke.
                                                                                              

Mimochodom, tento ročník nedokončili iba štyri kamióny, dvadsať dva automobilov, päť quadov (žiaľ z nich dva české a dva slovenské) a devätnásť motocyklov.
                                                                                               

Účastníci Stredoeurópskej rallye absolvovali za týždeň v Rumunsku a Maďarsku zhruba 2700 kilometrov, z toho 1100 km tvorili rýchlostné skúšky.