Autosportfoto

Barum Rally 1999 pohľadom Michala Kočiho

Sezóna 1999 MSR v rally, ktorú sme retrospektívne nedávno uviedli publikovaním ročenky Quo Vadis Rally? Majstrovstvá Slovenska 1999, mala ešte tri dosiaľ nepublikované kapitoly. V prvej ide o pohľad Michala Kočiho ktorý sa s Enricom Bertone pokúsil získať pre Styllex tretie víťazstvo na legendárnej Barum Rally. Ako to dopadlo už nechajme rozprávať Michala:

Hovorí sa, že „dvakrát do tej istej rieky nevstupuj!“ A ono to naozaj občas platí.

Už v sezóne 1997 po víťazstve na BARUM RALLYE som vlastne pomyselne „zavesil“ pretekársku kombinézu „na klinec“.

V roku 1998 som sa po zranení Béďa Habermanna k pretekaniu na miesto spolujazdca vrátil a získal s Enricom BERTONEM titul majstrov Slovenska a po druhý krát aj víťazstvo na BARUM RALLYE 1998, po ktorom som sa opäť,, rozlúčil“ s aktívnymi pretekami. Avšak v roku 1999 som po oslovení znovu začal uvažovať o jedinom štarte v sezóne 1999 – opäť na populárnej BARUM RALLYE. Presvedčil ma jediný argument : tretie víťazstvo po sebe a tým aj získanie putovného pohára BARUM RALLYE, na ktorom figurujú mnohé slávne mená ako Hubáček, Haugland, Křeček, Snijers, a mnoho ďalších.

Na súťaž som však odchádzal so zmiešanými pocitmi. Bol tu jednak spolovice nový tým, nové auto – RENAULT MAXI Megane a moja nie dlhá, ale predsa len pauza.

A tu niekde sa začali rodiť príčiny  nášho neúspechu. Nielen v športe platí staré známe, že len ak sa na niečo 100% pripravíš, tak až potom čakaj úspech.

Nechcem tu rozoberať detailné príčiny, spomeniem to hlavné.

Enrico, ktorý bol stále zvyknutý testovať vozidlo pred súťažou, tentokrát porušil svoju dobrú zásadu, takže sme sa vlastne zviezli naplno v aute prvýkrát až na súťaži – na 1. rýchlostnej skúške (RS).Okrem toho Enrico pred štartom na niečo ,,čakal“,takže na štart súťaže sme odchádzali na poslednú chvíľu. Začal som mať z toho všetkého nedobrý pocit . Hneď po štarte v Zlíne Enrico objavil poruchu na brzdách – bol príliš  „prebrzdený zadok“, navyše pri zaradení 1. prevodového stupňa naskakoval hneď 2. stupeň. Atmosféra v servisnej zóne bola hrozná – talianskí mechanici pobehovali, ako sa len dalo a robili, čo mohli, avšak v takejto situácii sa robia aj chyby. Navyše nikto z mechanikov nevenoval servisnému plánu dostatočnú pozornosť, a tak namiesto toho aby doliali do nádrže palivo tak, aby v nej bolo 35 litrov , tak doliali oných 35 l-vlastne ani nedoliali, lebo palivo začalo z nádrže vytekať. A nemusím ani komentovať, čo na to povedal Enrico, keď to zbadal. Kto pozná „južné typy“, tak si to vie predstaviť. Opravu  bŕzd sme stihli, avšak na opravu prevodovky už nebol čas.

Auto sa na štarte 1.RS  pohýnalo z dvojky, a tak žiadne „šialené zrýchlenie“ a tlačenie do sedadla sa nekonalo. Jazda s dvojkolkou si však vyžaduje odlišný štýl ako so štvorkolkou. Motor treba držať neustále v otáčkach (atmosférický motor), a takisto jazdná stopa musí byť ideálna, aby bolo potrebné akcelerovať, čo najmenej , pretože žiadne turbo jazdcovi nepomôže. Po príjazde do prvej dediny na 1. RS a prvom poriadnom brzdení som mal pocit, že tie domy pred nami „sú naše“. KIT CAR je totiž ľahký, a tak brzdenie sa odsúva na poslednú chvíľu. A to sme sa už ocitli na šotolinovom úseku, kde sa otvorili Enricove dvere. A hoci sa ich pokúšal zatvoriť, nepodarilo sa mu to. Myslím si, že tu kdesi bol začiatok, či koniec  našej „tragédie“. Asi po 800m sme sa pri objazde smetiska na RS dostali na šmykľavú krajnicu.. Auto zrazu odstrelilo z cesty dole, po náraze do svahu a hodinách sme skončili na boku v priekope a s rozbitým predkom a chladičmi. Myslím si, že Enrico na chvíľu stratil koncentráciu. Nechcel už ísť ďalej, prišiel však akýsi divák, ktorý  ho doslova natlačil do auta a povedal mu, že musí ísť. V tej chvíli ani on, ani ostatní diváci a ani my sme neverili tejto realite. A síce, že hoci sme došli do cieľa  1. RS, je po nádejách. Chladič bol poškodený, vytekala z neho voda. Neveriaci sme stáli pri aute a absorbovali pohľady a otázky prichádzajúcich fanúšikov, prečo neideme ďalej. A tak, hoci bolo papierovo možné vyhrať 3.krát Barumku, tentokrát sme boli síce prví, ale prví ,,von z hry“.

 Takže, ako som spomenul v úvode: „Dvakrát do tej istej rieky nevstupuj“.

 Na druhej strane však platí staré známe: ,,Nikdy nehovor nikdy,lebo...“