Autosportfoto

Ako to bolo so zrodom československej účasti?

Pojem automobilovej Rallye Paríž – Dakar, dnes už len skrátene „Dakar“ väčšina slovenskej verejnosti (minimálne tej motoristickej) pozná. Úspechy kamiónov LIAZ a Tatra sú v kronike česko-slovenského motorizmu zapísané zlatým písmom. Pamätá však ešte niekto udalosti, ktoré predchádzali prvej účasti značky LIAZ (v roku 1985) a následne Tatra (o rok neskôr) v pekle Dakarskej rallye?

Na úvod je nevyhnutné položiť si otázku: mohli mať v roku 1985 československé kamióny z tábora socializmu komerčný záujem na účasti v tak prestížnom západnom motoristickom podniku? Obidve značky mali predsa zvnútra východného bloku odbyt dostatočne zabezpečený a patrili ku špičke. So sovietskym trhom za chrbtom nemali problémy. Pravdou ostáva, že zopár jednotlivcov, stojacich pri zrode účasti čs. nákladných automobilov v rallye sa v počiatočnej fáze všade nestretlo práve s vrúcnym pochopením. Všetko to začalo v ére dakarského praveku, jedného novembrového dňa roku 1983 v jednej z kancelárií Libereckých automobilových závodov v Jablonci nad Nisou.



Nápad
Vonku padá hustý sneh a dvom mužom práve skončila pracovná doba. Radek Fencl a Zdeněk Kovář, kolegovia z oddelenia projektantov motorov práve preberajú zvyčajné témy, keď k nim do vyhriatych priestorov kancelárie nečakane zavíta úspešný jazdec formule Easter, Jiří Moskal. Zahraničné motoristické časopisy, ktorým dovtedy nevenujú pozornosť (ktoré však upútajú častého návštevníka Moskala) a následné hodnotenie výsledkov triedy kamiónov z Dakaru 1983 vnuknú trojici priekopníkov nápad: Dalo by sa do Dakaru dôjsť aj s liazkou? Keby sa LIAZ na podmienky takej súťaže postavil, vylúčiť by sa to nedalo... Fantázia trom mužom pracuje ďalej. S nápadom zájdu za riaditeľom továrne Koreckým, ktorý je jednoznačne za. Podnik zahraničného obchodu Motokov súhlasí a slávna kapitola účasti čs. strojov v preteku sa môže začať písať.



Priekopníci vo Francúzsku
Ďalší signál prichádza spoza železnej opony, z Francúzska. Na jar roku 1984 sa tridsať kilometrov na západ od Paríža v meste Trappés schádzajú okolo guľatého stola štyria muži, ktorý majú v pláne prehodnotiť nasledujúcu tému: ďalšia koncepcia vývozu čs. kamiónov do Francúzska a frankofónnej Afriky. Situácia v roku 1984 nevyzerá totiž vôbec ružovo. V predaji nákladných automobilov sa začína prejavovať celosvetová investičná kríza, zadlženosť rozvojových štátov rastie a konkurencia predvádza doslova kúzla, aby si udržala trhy alebo iné získala. Tu sú mená postáv stojacich pri zrode česko-slovenskej účasti: Ervín Lindovský, Vladislav Joza, Josef Kalina a (okrem už spomínaného Viktora Koreckého) Francúz Jean-Pierre Strager.



Zlatý vek úspechov na obzore
Československá výroba nákladných vozidiel je v situácii, kedy sú dvaja najväčší výrobcovia vo fáze nábehu nových typových rad LIAZ 100 a Tatra 815. U LIAZu naviac dochádza ku zmene, ktorá je z obchodného hľadiska vždy riskantná. Definitívne opúšťa zavedenú značku Škoda a prechádza na druhotne zaužívanú značku Libereckých automobilových závodov. A takú značku svet nepozná. V lete toho istého roku pripravia konštruktéri za výdatnej spolupráce s prizvaným Francúzom Alainom Gallandom v neuveriteľne krátkej dobe dokumentáciu na súťažnú úpravu sériového cestného automobilu LIAZ typu 100.55 D 4×4. 30. decembra 1984 sa dva kamióny premiérovo predstavia v prológu a hneď vybojujú 5. a 6. miesto! V tej chvíli nikto ešte netuší, že toto liazácke zatienenie slávnejších konkurenčných značiek naznačuje silný potenciál čs. kamiónov. Môže niekto vedieť, že za veľmi krátky čas sa výrazne zapíšu do dejín kamiónovej kategórie Dakaru? Že do tridsaťročnice existencie tejto rallye stihnú vybojovať šesťkrát zlato, šesťkrát striebro a osemkrát bronz? A že sa v nasledujúcich rokoch stanú postrachom púšte, predovšetkým všetkých súperov v triede truckov?



Víťazstvo vyryté v africkej púšti
Motory Liazov zo siedmej rallye ešte poriadne nevychladnú keď sa aj v Tatre rozhodnú vstúpiť do osídiel afrického šialenstva. LIAZ má náskok a Tatra nastupuje k tvrdému stíhaniu. Už v roku 1988 odborná i laická verejnosť bilancuje úspešné ťaženie Tatry a LIAZu v púšti proti renomovaným západoeurópskym značkám, s čím by na Silvestra 1984 nepočítal ani ten najväčší optimista. Je nutné si však uvedomiť, že dôraz na prípravu sa v tom čase niesol vo vojenskom a profesionálnom duchu. Tatra napokon predávala veľkú časť svojej produkcie armáde. ČSSR (pre tých neskôr narodených Československá socialistická republika) obchodovala s kdekým a konštruktéri uvádzali do života nové technológie svetovej úrovne. Skúšobní vodiči ich testovali v obtiažnych terénoch Iraku, Angoly, Líbye... V rokoch 1975-1984 sa v africkom a ázijskom prachu lopotili mnohí neskorší dakaristi. Z mien reprezentujúcich obe česko-slovenské značky by si zaslúžilo v tomto článku každé z nich, no pre nedostatok miesta spomeňme za všetkých Karla Lopraisa, Jiřího Moskala, Zděnka Kahánka, Frantíška Vojtíška, Josefa Kalinu, Radka Fencla, Josefa Kakrdu, Jaroslava Lamača, Jaroslava Krpca, Radka Stachuru, Martina Macíka...



Po viac než dvadsiatich rokoch nepretržitej prítomnosti na najvyššej úrovni, Tatra aj LIAZ píšu svoje ďalšie dakarské príbehy. Vďaka svojej dôveryhodnosti a robustnosti, predurčené na cezpúštne preteky, opäť mieria do súbojov s ďalšími kamiónovými šelmami. S konkurenciou, ktorá sa na rozdiel od nich nemôže pýšiť závideniahodným zoznamom víťazov.