Autosportfoto

4×4 verzus známa tvár: Lucia Lužinská

MGR. ART. LUCIA LUŽINSKÁ (33) nie je iba atraktívna žena. A tiež nie je iba známou osobnosťou na doskách znamenajúcich svet. Poznáme ju predovšetkým ako jednu z veľmi mála slovenských speváčok, ktoré sa „upísali“ jazzu. Vyštudovaná herečka na VŠMU v Bratislave a tiež speváčka na Kunst Universität Graz má veľmi blízko aj k off-roadu, hoci málokto by to o nej povedal.
                                                                                                          

Predovšetkým predpokladám, že vo vašom hektickom spôsobe života auto nemôže chýbať. Na akom jazdíte?
- Momentálne jazdím na viacerých autách, nakoľko som sa od roku 2009 stala tvárou značky Lancia na Slovensku. Mala som možnosť vyskúšať si jej niekoľko modelov, a teda aj pohony diesel, automatic-diesel, manual, benzín-manual, benzín-automat... Malé aj veľké. Mojím najobľúbenejším modelom, na ktorom aj momentálne jazdím, je Lancia Ypsilon. Mám rada veľké automobily. Keď som však zbadala „Ypsilonku“, povedala som si, že je to automobil vystihujúci moju momentálnu náladu. Je, ako hovorievam, nežné a navyše „cukríkové“ a krásne.

Padlo vám skrátka do oka...
- Inak povedané, „Ypsilonka“ je dizajnovo moderné auto, má prvky trendových záležitostí, pôsobiacich luxusne a zároveň retro prvky. Takže vystihuje moju prácu, spájanie koreňov - tradičného jazzu s moderným, celá kapela All.Time.Jazz. sme mladí ľudia, radi experimentujeme. A to je to, čo ma zaujalo aj na aute.

Na čom ste sa pôvodne naučili riadiť?
- To už si snáď ani nepamätám. Keď som ešte ani nemala vodičský preukaz, kamarát ma na starej Škodovke učil jazdiť na poľných cestách. To boli moje prvé skúsenosti za volantom. Potom som dosť dlho jazdila na Volkswagene, svojom prvom a zatiaľ poslednom vlastnom aute (smiech).
                                                                                                 

Čo vás na cestách vie rozhnevať?
- Vedia ma rozhnevať najmä dve veci: za prvé sú to vodiči úmyselne brzdiaci premávku, idúci si vo svojom vyhranenom tempe a nesledujúci ostatných okolo seba. Opačným extrémom sú tí arogantní vodiči, ktorí nadobudli dojem, že ak majú silný automobil, všetci ostatní sú povinní sa im prispôsobiť, uhýbať. Všimla som si, že v takýchto prípadoch za volantmi sedia určité vekové kategórie, ktoré k volantu neprišli v určitej časovej postupnosti. Sadnú si do nového auta a neuvedomujú si, čo môžu spôsobiť. Ešte veľmi „trpí“ ich ego a potreba predvádzať sa. Netvrdím, že to je pravidlom, to nie. Neskutočne ma však vie vytočiť, keď na ich úkor sa všetci ostatní majú triasť, aby sa nestala vážna nehoda, často so smrteľnými následkami.

Skúšali ste šoférovať aj niečo iné, ako automobil? Napríklad skúter alebo motocykel?
- Samozrejme! Vyskúšala som si aj jazdu na motocykli, hoci tiež iba na poľných cestách. Bola to pre mňa jazda svojím spôsobom zvláštna, pretože mi to išlo celkom dobre hneď od začiatku. Kamaráta sa pýtam „tak čo povieš, dobré to bolo?“ A skôr, než som stihla odpovedať, spadla som aj s "tristopäťdesiatkou", ktorú som neudržala, do jarku. Skúsila som si aj snežný skúter, alebo traktor či malú dodávku, ktorú som na jednej akcii musela preparkovať. Mám rada adrenalín a experimenty. Chcem však poznamenať, že ich vždy realizujem na cestných komunikáciách, kde neohrozujem ľudí a pod dozorom skúsených odborníkov, šoférov, ktorým maximálne dôverujem.

Dá sa jazda automobilom nazvať súčasťou vášho relaxu?
- To je dobrá otázka. Keď mám pocit, že všetko sa na mňa rúca, že nič nestíham, pokiaľ sa aspoň na chvíľu môžem zastaviť, sadnem do auta a idem sa jednoducho previesť. „Ypsilonka“ mi poskytuje relax, môžem si v nej otvoriť strechu, ovládať CD na volante, bez šmátrania po gombíkoch. Je to výhoda, pretože ma to neodpútava od riadenia.
                                                                                                

Dokázali by ste zhodnotiť svoje šoférske schopnosti?
- Pred pár dňami mi mama povedala „Lucia, ty celkom dobre šoféruješ!“ (smiech). Takže neviem či to mám brať ako pochvalu. Musím podotknúť, že od svojich pätnástich rokov som bola v kontakte s mnohými dobrými šoférmi, kamarátmi. Poznám aj človeka, ktorý sa automobilom venuje, občas jazdí okruhy. Ten vždy nájde, pokiaľ jazdíme spolu, nejaký nedostatok. Hoci posledne ma pochválil, že správne držím volant. Pri takýchto ľuďoch sa necítim ako dobrý šofér, v porovnaní s mnohými inými sa však cítim ako slušný šofér. Schválne sa vyhnem pojmu výborný, pretože podľa môjho názoru ten, kto tvrdí že je výborný, musí začať prehodnocovať svoje schopnosti.

Znesiete, keď vám niekto rozpráva do šoférovania?
- Tak to nie. Som totiž človek, ktorý sa snaží maximálne sa koncentrovať, vyhodnocovať situáciu. Mám vraj pomerne rýchly reflex. Lenže ako náhle mi nejaký hlas súbežne s mojím vnútorným hlasom radí ako mám riadiť, potom moja reakcia prichádza o stotiny sekundy neskôr. Najskôr to totiž musím počuť, vyhodnotiť a zareagovať. Čiže mne to príde oveľa nebezpečnejšie ako jazdiť sama, hoci s menšími skúsenosťami. Práve vtedy začnem robiť chyby.

Robíte často priestupky? Dostali ste už pokutu?
- Je to paradox, ale keď som urobila priestupok a bola som si ho vedomá, pokutu som nedostala. Hoci to nebýva často. Na druhej strane sa mi stalo, že som pokutu dostala, ale javilo sa mi to tak nelogické, zbytočné... Najčastejšie pri zablúdení alebo zlom odbočení. Napríklad pri Hlavnej stanici v Bratislave, kde sa rozdvojujú cesty. Pre jednu z nich platí zákaz. A človek je v tom chaose – autobusy, taxíky, všetko sa to tam melie – udivený, pre ktorú cestu z nich to platí. Väčšinou sa rozhodne zle. Takže zvolila som si spodnú cestu, práve na ňu sa vzťahoval zákaz. Zastavili ma policajti. Uviedla som: aký zákaz, o čom to hovoríte? Dostala som pokutu. Aj napriek tomu sa mi ospravedlňovali, boli zlatí. Povedala som im, že viem že si robia iba svoju prácu a tiež by som asi nechcela, aby som spievala falošne. Takže nesnažila som sa to nejakým spôsobom zneužiť.
                                                                                                    

Dostali ste sa už do dopravnej kolízie?
- Chvalabohu nie.

Čím vás - ako krásnu ženu - automobil zaujal?
- Automobil som spočiatku vnímala ako rýchly prepravný prostriedok. Veľa som študovala a spievala, automobil je pre hudobníkov druhým domovom. Keď to mám vnímať ako speváčka, potrebujem automobil priestorný a tiež praktický. Teda do ktorého by sa pohodlne zmestila kapela, aby tam bola dobrá aparatúra v zmysle počúvania „cédéčiek“, ale aj dobrý tempomat, nakoľko na dlhých cestách je to únavné a v tomto zmysle máte o starosť menej. V kocke všetko, čo človeku uľahčí presun a napokon aj prípravu na samotný koncert.

Spomínali ste automobil ako druhý domov...
- A nie je to tak? Všeobecne sa vie, že hudobníci, nielen jazzmani, prežili v rámci svojich turné niekoľko týždňov či mesiacov mimo domova v autobusoch a autách. Myslím si, že výrobcovia automobilov by mohli vyvíjať automobily špeciálne pre hudobníkov. Tak ako sa vyrábajú karavány pre určitú skupinu ľudí.

Ženy si vraj vyberajú autá podľa farby. Patríte k nim?
- Myslím si že nie. Aj keď som si od kamaráta z Talianska, keď uvidel „Ypsilonku“, vypočula vetu: „Ty si prvá žena, ktorá si vyberá auto ku kabelke“ (smiech). Dobre sme sa na tom zabávali.
                                                                                              

Snažíte sa pri policajnej kontrole využiť svoj ženský šarm?
- Ani nie ženský šarm, skôr sa snažím využiť ľudský šarm. Už sa mi párkrát stalo že ma kontrolovali, ale vedela som že všetko mám v poriadku, ešte aj hasiaci prístroj či vestu. Je to skôr o tom, že sa s ľuďmi snažím komunikovať. Mám totiž pocit, že ľudia sú si na ulici navzájom veľmi odcudzení. V Japonsku som zažila, že ľudia sa medzi sebou dokážu pozhovárať bez ohľadu na to, aké sú medzi nimi rozdiely, v akom sú spoločenskom postavení. Nejde predsa o to, aby vodiči boli zastrašovaní, ale aby dvakrát neurobili tú istú chybu, alebo boli zodpovednejší k samotnej jazde. Pokiaľ mám pocit, že sa môžem s policajtmi takpovediac ľudsky porozprávať, nemusím na nich hrať nejaké divadlo. To ma v podstate obťažuje. Keď vidím, že je niekto po ľudskej stránke tupý, v takom prípade asi nepomôže nič.

Aké sú vaše kritériá pri výbere vozidla?
- V podstate sme to už spomínali. Rozdelím to na dva typy vozidiel – súkromné a pracovné. Pokiaľ ide o pracovné, malo by byť všestranné, aby sa doň pohodlne zmestili hudobné nástroje, aby v ňom bolo pohodlné sedenie, posilňovač riadenia, kvalitná aparatúra a prípadne klíma, ktorá mne až tak nechýba, ale v lete ju človek uvíta. Tiež sa mi páčia tmavé zadné sklá. Pokiaľ ide o súkromné, aby nebolo príliš veľkým na manévrovanie, zaparkovanie, aby malo dobrý výkon, akceleráciu. Osobne uvítam aj vyhrievanie sedadiel na zimu.

Máte nejaký nesplnený motoristický sen?
Určite by som si rada zajazdila pravý off-road, motokáry. Chcela by som si skúsiť adrenalínovú jazdu, mám rada dobrodružstvo. Tak ako kedysi, keď som mala sen lietať a realizovala som si ho.
                                                                                                 

Lákalo by vás zviesť sa v off-roade 4x4?
- Lákalo. V tejto súvislosti vám vyrozprávam jeden zaujímavý osobný zážitok. V tom čase som dokonca ešte ani nešoférovala, mala som síce vodičský preukaz, ale okrem autoškoly som nemala žiadne skúsenosti. S Tomášom Hladným, ktorý už žiaľ nie je medzi nami, sme sa zoznámili na divadelnej premiére. Oslovil ma s otázkou, či by som bola ochotná moderovať jednu akciu, prezentáciu spojenú s off-roadom. Súhlasila som pod podmienkou, že si to najskôr musím v teréne vyskúšať, pretože nie som typ človeka, ktorý bude rozprávať o niečom, čomu nerozumie.

Takže ste si to vyskúšali...
- Jednak som si to vyskúšala za volantom sama, potom s pretekárom. Od technika som si nechala vysvetliť jednotlivé odborné výrazy. Urobil mi nákresy, ktoré som si pozrela. Keď potom na prezentácii rozprával, približoval klady a zápory automobilov, mne sa do jeho výkladu darilo vsúvať „smršť“ technických údajov. Nahodená v minišatách a v lodičkách som samozrejme vzbudzovala údiv na tvárach prítomných hostí, prevažne pánov. Ďalšia časť boli samotné jazdy.

Muselo to byť pre vás úsmevné sledovať mužov ako sa po sebe pozerajú...
- Chodili za mnou s presvedčením, že som v tej oblasti veľký odborník. Odvetila som, že do danej problematiky vidím iba trochu, že to bolo také malé divadielko. Každopádne to bola veľmi príjemná skúsenosť. Je zvláštne, že hneď prvá jazda, ktorú som absolvovala po získaní vodičského preukazu, bol off-road.
                                                                                            

Čomu sa momentálne venujete pomimo témy o automobiloch?
- Spolu s kapelou All.Time.Jazz. sa nám podarilo realizovať projekt „Jazz Goes To School so Slovenskou sporiteľňou“ v šiestich slovenských mestách. Je to edukačný, neziskový projekt, určený pre študentov. Cieľom je priblížiť dnešným mladým ľuďom jazz, hudbu, ktorá vytvorila základ súčasnej populárnej hudby. Vysvetliť korene jazzu, odkiaľ pochádza, ako sa vyvíjal a ako ovplyvňoval iné žánre. Takto podporiť záujem aj o iné alternatívne tvorivé žánre. Projekt sme realizovali už druhýkrát podľa môjho vlastného scenára a oproti minulému ročníku sme pridali videá popových hviezd, ktoré nahrali nové moderné verzie jazzových štandardov. Mali sme výborné odozvy, mladí skvelo reagovali. Teraz nás čakajú letné festivaly u nás aj v zahraničí, teda zase kopec cestovania...

Ďakujem za rozhovor.
Foto: archív Lucie Lužinskej, Silvia Slafkovska, Richard Hlavňa, Vladimír Lužinský