Autosportfoto

4×4 verzus známa tvár: Juraj Šebo

Ten muž nie je iba úspešným spisovateľom, ktorého knihy „Zlaté 60. roky“ a „Normálne 70. roky“ sa dobre predávajú. Je to aj muž, ktorý je súčasťou slovenskej rockovej histórie. On totiž zlatú éru slovenského bigbítu, hudobného fenoménu šesťdesiatych rokov nielenže zažil, ale ju súčasne písal. Aj ING. JURAJ ŠEBO (65), o ktorom je reč, vie čo to znamená, keď sa povie plnokrvný rock’n’roll! A keďže bigbít nezomrel (veď ako píše Tamara Leontievova pre www.webjournal.sk v článku „Comeback bigbítu“... „Je tu stále a nielen že patrí k vrcholným momentom slovenskej hudobnej tvorby, je aj nadčasový a na rozdiel od rôznych ‚superstárov‛ sa jeho odkaz ani po štyridsiatich rokoch nebagatelizoval“), nemôžu byť zabudnutí ani predstavitelia kvalitnej rockovej a bigbítovej scény.
                                                                                                       

Predovšetkým predpokladám, že vo vašom hektickom spôsobe života auto nemôže chýbať. Na akom jazdíte?
- Momentálne je to Jaguár X type.

Na čom ste sa pôvodne naučili riadiť?
- Jazdiť som začínal v sedemdesiatych rokoch, teda v dobe, kedy veľký výber áut nebol. Skrátka bieda. Tak som si vybral staršiu „osemstopäťdesiatku“. Mala tú „vymoženosť“, že bola z časti zhnitá. Takže keď zapršalo, človek mal dojem ako keby mal nohy po kolená vo vode. Bolo to moje prvé auto.

Z vašich slov usudzujem, že už nemohlo byť v tomto smere horšie a že časom sa ten výber áut už iba zlepšoval...
- A viete, že ani nie? Po Fiatke som presedlal do Fiatky, akurát z 850-tky do „stodvadsaťsedmičky“. V tom čase to bol hit, veď išlo o Automobil roka 1972! V Bratislave ich jazdilo niekoľko desiatok a keď s ním človek vyrazil na cesty, zdravil sa s ostatnými majiteľmi tohto vozidla. Vzájomne sme si blikali reflektormi, je to na dnešnú dobu priam neuveriteľné! Potom mi „prišla do cesty“ Škoda 105. No čo budem hovoriť, bolo to, ako by ste vystúpili z Mercedesu a nasadli do Trabanta! Po menšej pauze som sa stal majiteľom „najlepšieho automobilu socialistického tábora“, Škody Favorit. V tom čase stál 84 000,- Kčs a dalo sa k nemu veľmi ťažko dostať. Takže i ja som patril k tým, čo celú noc stáli v rade aby ho získali. Favorita neskôr nahradila Fabia a tzv. záverečným autom je už spomínaný Jaguár.
                                                                                                 

Čo vás na cestách vie rozhnevať?
- Sú to najmä agresívni vodiči. Neviem, odkiaľ sa zobralo toľko mladých ľudí s tak rýchlymi automobilmi! Či ich azda majú po rodičoch... Ja som na aute svojho otca nikdy nejazdil, jednoducho mi ho nedal! Súčasná mladá generácia má prístup k rýchlym a drahým autám, a to čo robia na cestách, to je doslova hazard so životmi ostatných.

Skúšali ste šoférovať aj niečo iné, ako automobil? Napríklad skúter alebo motocykel?
- Samozrejme! Vôbec prvým dopravným prostriedkom, ktorý som mal, bol Pionier. V dobe, kedy som s ním chodil na ryby alebo za frajerkou, som ani nevlastnil vodičský preukaz. Potom som si zohnal Čezetu, skúter. Na tú dobu to bolo veľmi zaujímavé vozítko. Myslím si, že ešte dnes patrí medzi vyhľadávané veteránske motocykle. V tom čase bolo veľkým snom azda každého motoristu vlastniť ho.

Dá sa jazda automobilom nazvať súčasťou vášho relaxu?
- Kedysi aj áno. Ale teraz pri tom množstve áut, pravdupovediac, žiaden relax už nevidím. Skôr je to chvíľami doslova boj o prežitie.
                                                                                               

Dokázali by ste zhodnotiť svoje šoférske schopnosti?
- Moje šoférske schopnosti sa, asi tým odstupom rokov, nejakým spôsobom znižujú. Vidím to na cestách s manželkou, radšej uprednostním jej šoférske schopnosti. Jednak je mladšia a potom aj rada šoféruje.

Znesiete, keď vám niekto rozpráva do šoférovania?
- V podstate s tým nemám žiadne problémy, i keď si nemyslím, že zle šoférujem. Moje zážitky s manželkou bývajú niekedy také, že ona ako spolujazdec „šoféruje“ spoločne so mnou. Napríklad keď z vedľajšej cesty prichádza vozidlo a začne ma naň upozorňovať, pričom dávno predtým som ho už zaregistroval... Ale žeby som to nejako intenzívne prežíval... Nemám ten pocit. Je mi to skrátka jedno.

Dostali ste sa už do dopravnej kolízie?
- Chvalabohu nie.
                                                                                                        

Poďme k pokutám.
- Toto je téma na samostatnú kapitolu, v ktorej by som chcel poukázať na našich „mocipandúrov“, či ako sa dnes policajtom hovorí. V tomto smere sme, dovolím si tvrdiť, ešte stále v ére socializmu, pretože pokutujú za všetko a niekedy aj za nič. Akurát slovo „súdruh“ bolo nahradené slovom „pán vodič“. Minule som prichádzal domov a zastavili ma dvaja mladí policajti. Prezreli si papiere a spýtali sa ma, či mám u seba potvrdenie o tom, že môžem nad 65 rokov naďalej riadiť vozidlo. Uviedol som, že ho mám, hoci nie momentálne u seba. Hoci sme stáli pred našim vchodom do domu a stačilo poň zabehnúť, udelili mi 500 korunovú pokutu. Takže niekedy sa mi zdá, že tak značne prehnaná „starostlivosť“ o nás vodičov je na škodu veci.
                                                                                                 
Aký je váš názor na ženský šarm a jeho využitie voči policajtom?
- Priznám sa, že som ženám-šoférkam vždy závidel. Ani nie tak ich šoférske umenie, ako to, že pri kontakte s policajtmi majú možnosť využiť svoje vnady. Raz som sa svoje „vnady“ pokúšal „zúročiť“ pri kontrole, kedy som mal dojem, že daný policajt patrí k štvorpercentnej menšine. Vyhrnul som si trochu nohavice, ale žiaľ, neuspel som. Zrejme to bol „prípad“ heterosexuálny (smiech).
                                                                                                 

Aké sú vaše kritériá pri výbere vozidla?
- Momentálne sú dve. Po prvé bezpečnosť a po druhé akcelerácia. Nič iné ma, ako farba vozidla, vyhrievanie sedadiel a podobne, nezaujíma.

Máte nejaký nesplnený motoristický sen?
- Mám veľa nesplnených snov. Sny sú však na to, aby sa snívali. Takže snívam o červenom Ferrari.                                                                                            
Lákalo by vás zviesť sa v off-roade 4x4?
- Vždy som mal pocit, že by som mal vlastniť terénny automobil, bol som k nemu dokonca veľmi blízko. Hneď po revolúcii som v jednom autobazáre objavil Suzuki Vitara Jeep. Z dnešného pohľadu to bola úplná „šunka“. V tom čase však stála 90 000 korún, čo nebolo málo peňazí, pritom za sebou už asi desaťročnú životnosť. Dlho som sa na ňu chodil pozerať a zvažoval som, či ju kúpiť alebo nie. Napokon som od toho upustil a k problematike vlastniť terénny automobil som sa už nevracal. Ale určite by som si off-road rád zajazdil.
                                                                                                       

Čomu sa venujete pomimo témy o automobiloch?
- Momentálne je to predovšetkým spisovateľská kariéra. Dvojica vydaných kníh, čitateľsky pomerne dosť úspešná, ma samozrejme povzbudila do ďalšieho písania. Rozhodol som sa začať písať o dnešnej dobe, v ktorej žijeme. A v ktorej si užívame slobodu. Hoci niekedy sa mi zdá, že ide skôr o pseudoslobodu. Nie je jej tu toľko, ako sme si to predstavovali pred dvadsiatimi rokmi pri štrnganí kľúčov na námestiach. Ale musíme sa uspokojiť aj s tým málom, čo nám táto doba ponúka. Aj preto som sa rozhodol pre názov pripravovanej knihy „Dve deká(dy) slobody“.

Čo sa automobiloví priaznivci dočítajú vo vašej najnovšej knihe „Normálne 70. roky“?
- Z môjho pohľadu je to najlepšie napísaná kniha. Ide o príbeh jednej dekády, v ktorej opisujem ako sa vtedy žilo. Hoci išlo o normalizačné obdobie, dá sa povedať, že my, bežní smrteľníci, sme žili normálne. Preto aj tento pojem v názve knihy. Ak ide o tému o automobiloch, spomínam v nej aj vtedajšie osobnosti - napríklad Karola Duchoňa, Kamila Peteraja či Štefana Kvietika – a ich autá, na ktorých v tom čase jazdili.
                                                                                                 

Vaša prvá kniha „Zlaté 60. roky“ sa stretla s veľkým úspechom. Čomu to pripisujete?
- Asi to bude tým, že som jediný, kto sa k tejto ére nevrátil opisom z pohľadu politického a o tom, ako nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Stavil som na príbeh každodenného života bežného človeka, jeho problémov, ktoré musel riešiť, jeho pocitov, ktoré prežíval. Je to príbeh o veciach, ktoré nás vtedy obklopovali a o atmosfére, zachytenej bežným ľudským spôsobom.

Ďakujem za rozhovor.
Foto: archív Juraja Šeba a autor.