Autosportfoto

Dorčíková úspešná na FIA MOTORSPORT GAMES

Sedím v lietadle a uvedomujem si, že sa mi splnil sen. Ako malá som aktívne hrala tenis a lyžovala. Túžila som jedného dňa ísť na olympiádu. V lyžovaní som však kvôli hendikepu mohla byť úspešná akurát tak na paralympiáde, no na tú som zase “málo hendikepovaná”. Riešili sme to dlho. Myslím, že môj otec veľmi túžil mať zo mňa úspešnú športovkyňu (mama zase biznismenku ????). Od malička som žila športom. Do istej miery ma aj mrzí, že som tú šancu zahodila kvôli štúdiu, ale asi to všetko malo svoj dôvod. Nádej doniesť domov olympijskú medailu som akosi však stratila. Našla som si iný šport, novú výzvu - na štyroch kolesách. Krok za krokom som sa posúvala ďalej a som živým dôkazom toho, že keď niečo naozaj chceš, tak môžeš. Cesta však nie je vždy ľahká. Môj obľúbený básnik napísal „život je cesta, sny nám len ukazujú smer“. Smer bol jasný, cestu som si našla vlastnú. Uvedomujem si, že som to tú olympiádu som predsa len dotiahla. Nejak sa tomu ťažko dá uveriť.

Posledné mesiace:

Keďže nie som dieťa z automobilovej rodiny a k motoršportu som pričuchla až počas vysokej školy, snažím sa všetko čo najrýchlejšie dobehnúť. Tento rok však moja snaha dobehla mňa. Vďaka môjmu šikovnému spolujazdcovi, partnerom a sponzorom, som sa posadila za volant Subaru Impreza WRX STI N12 na rýchlostné skúšky v rally. Niečo “o rally” som sa neľahko učila priamo na pretekoch. Každé z nich ma naučili niečo iné - od správneho zápisu RS, cez znečistenú vozovku, až po prechádzanie cez horizonty. Musela som sa učiť rýchlo, no teraz viem, že trénovať som mala viac. Dobehla ma moja hlava nastavená na pretekárske okruhy, ktorá tlačí do posledného momentu, čo sa na rally nesmie. Na posledných pretekoch MSR v Poľskom Rzeszowe som spravila chybu, ktorá ma stála zvyšok sezóny. Dostala som príučku. Bola to moja chyba z neskúsenosti v rally. Niekto povie, že chyby sa stávajú. Počula som však aj komentáre typu „chyby sa stávať nemôžu“. Mala som šťastie. Odniesol si to len jeden zlomený bedrový stavec ...a moje ego. Nasledovala operácia v poľskej nemocnici. Prevoz nebol to správnou voľbou. Po slovách doktora “rekonvalescencia môže trvať aj rok či dva”, sa mi zrútil celý môj domček z ťažko vydretých kariet. Slzy boli na dennom poriadku. Držala som sa ale svojho hesla “nič nie je nemožné”, a sústredila som všetku svoju energiu na čo najrýchlejšie zotavenie.

Do nemocnice ma po operácii prišlo podporiť niekoľko poľských fanúšikov, ktorých som ani nepoznala. Prostredníctvom sociálnych médií som dostávala dennodenne stovky správ, ktoré vypĺňali hodiny strávené ležmo na nemocničnom lôžku. Mám pocit, že za ten čas pri mne stál každý jeden z mojich fanúšikov, kamarátov, spolu-pretekárov a dokonca zástup bývalých kolegov športovcov. Cítila som podporu od toľkých ľudí! Najdôležitejším však bola rodina a môj priateľ, ktorý sa o mňa po prevoze naspäť domov dennodenne staral. Bez neho by som to zvládla len veľmi ťažko, či už fyzicky alebo psychicky. A doslova by som si nezvládla ani len nasadiť ponožky na nohy.

Počas dlhých týždňov som trávila čas ležmo v garáži, učila sa o autách, o technike. V hlave som celý čas mala len jeden cieľ: znova si sadnúť za volant pretekárskeho auta. 3 mesiace! Viac to predsa trvať nemôže. O 11 týždňov mi pri priebežnej kontrole a nekončiacej rehabilitácii bolo povolené ísť “ľahké závody”. Dostala som totiž nomináciu ísť reprezentovať našu krajinu v kategórii Auto Slalom na motoršportové olympijské hry. Môj 11 týždňový boj sa vyplatil. Nesieme si domov medailu!

Nemôžem však povedať, že to bolo ľahké. Dúfala som, že mi bolesť neprekazí šancu na úspech. Bolo takmer isté, že výber jazdcov bude all-star tímom z každej krajiny. 25 krajín nasadilo jednu ženu a jedného muža do disciplíny, ktorá nemá detailne unifikované pravidlá naprieč kontinentami. Aby to bolo ešte zložitejšie, posadili nás do elektromobilu stavaného na rally pohárovú súťaž. Už to vo mne vyvolávalo mierny stres, keďže elektrické “závoďáky” sa správajú aj ovládajú inak, než naša benzínová klasika. Odhodlanie bolo silné. No náročná bola aj výzva, ktorá nás čakala. Museli sme sa prispôsobiť nielen novému prostrediu, elektrickému vozidlu, ale aj úplne inej trati, než sú tie, na ktoré sme z okolitých krajín zvyknutí. Trať bola šialene malá, úzka a zamotaná. Slalom je predsa jazda zručnosti. Striedavá jazda na zrkadlovo postavených tratiach otestovala nielen našu pamäť, ale aj schopnosť sústrediť sa. Prvý krát sme na slalome priamo s niekým pretekali. U nás sme totiž na trati v podstate sami - v tzv. time attacku. Vo Francúzsku som však stále nechcene pozerala po súperovi na trati oproti, či vediem. V kvalifikačných jazdách sme sa spolu s mojim tímovým kolegom, Dávidom Nemčekom, umiestnili na celkovom štvrtom mieste. Bolo to pre nás príjemným prekvapením. Vedeli sme, že máme na výsledok. Konkurencia bola však na vysokej úrovni a už od začiatku dominovali Nemci. Nasledovali vyraďovacie jazdy krajina proti krajine.

V osemfinále nás ako prvý čakal tím zo susedného Poľska, ktorí mal chuť s nami „zaválčiť“. S rozumom sme sa prebojovali sme sa cez nich a postavili sa proti silnému Izraelu, ktorý už v kvalifikačnom kole zajazdil druhý najrýchlejší čas trate číslo 1. Do štvrťfinále sme teda išli s reálnym rešpektom. Dávid vtedy zrazil svoje prvé dva trestné kužele. Súperka ich na naše šťastie zrazila 3 a mne sa navyše podarilo vyrovnať čas súpera z Izraelu. Stačilo nám teda na istotu dojazdiť. Stratégia bola jasná. David mal odjazdiť čistú jazdu na istotu. Izraelčan do toho dal všetko, no nakoniec sme ich porazili o necelú sekundu. Opatrnosti bol však koniec a v top4 sme už museli ísť „all-in“. Po víťazstve nad Chorvátmi v semifinále to na mňa doľahlo. Uvedomila som si, že nech sa deje čo sa deje, máme medailu. Boli sme vo finále. Nechcela som ani z auta vystúpiť, aby nikto nevidel moje mokré oči. Dúfala som, že fyzicky ešte jedno kolo zvládnem a adrenalínom napumpované telo ma nezradí. Teraz to už naozaj bolo o maximálnom výkone. Chceli sme Nemecku vrátiť porážku našich českých kamarátov zo štvrťfinále. Nemci však boli favoritmi vďaka výborným výkonom od začiatku pretekov. Porazili nás lepšími časmi, aj keby nepadli žiadne kužele. Som rada, že máme silného súpera, ktorému sa môžeme o dva roky znovu postaviť. Finálová prehra sa berie ťažko, ale striebro zo stupňa víťazov tejto motoršportovej olympiády ma opätovne naštartovalo do kolotoča automobilových pretekov.

FIA a SRO zorganizovali veľkolepé podujatie, ktoré prinieslo do sveta motoršportu nový rozmer, pretekárom aj dodatočnú motiváciu presadiť sa na medzinárodnej scéne. Reprezentanti zo 72 krajín sa predviedli v 16-tich disciplínach pred očami viac než 40 tisíc návštevníkov na Francúzskom okruhu Paul Ricard a tisíckami ďalších, sledujúcich priebeh hier v živom online vysielaní. Chcem sa poďakovať SAMŠu za možnosť reprezentovať našu krajinu. Verím, že striebornou medailou pre celé Slovensko sme oplatili nádej, ktorú ste do nás vložili. Poďakovanie patrí aj mojim partnerom Sigma Motor, Yokohama CZ a SK, BOXER AUTO a Entry Engineering za celoročnú podporu v majstrovstvách CZ a SK v rally. Opäť som si dokázala sadnúť za volant a neviem sa dočkať, kedy znovu odštartujeme na rýchlostné skúšky.