Autosportfoto

Rozlúčka s kamarátom – Petrom Ruislom

Na konci každej cesty ostáva po človeku stopa. Stopa ľudská, stopa priateľská, znak toho, že tu bol človek, ktorý dokázal rozozvučať spoločné vibrácie s ľuďmi rovnakého ladenia.

Smutná správa, ktorá nás včera večer zasiahla v podobe nečakaného odchodu Petra Ruisla rozochvela aj jeho dlhoročného priateľa, kamaráta, benzínového spolubojovníka Stana Koiša. Zaspomínajme spolu na Petra Ruisla, ktorý nás opustil 3.júna 2019 v tak mladom veku 63 rokov.

„S Petrom sme sa poznali od mojich asi pätnástich rokov. Bol o tri roky starší a už mohol pretekať. Ja som musel na vodičák ešte chvíľu počkať, no Peter už vtedy bol pre mňa vzorom. Na preteky som chodil s kamarátmi a cez tých sme sa vlastne s Peťom spoznali. Obdivoval som jeho precíznosť. Jeho auto bolo vždy pedantne čisté. Také, ako sa na pretekárske auto patrí. Nikdy nezabudnem na jeho krásnu kopcovú Zastavu (poznámka pre mladších, Zastava bola juhoslovanská značka automobilov) na ktorej začínal. Potom z tých plechových áut prešiel do formulových áut. Jazdil azda všetky možné formuly od výmyslu sveta, aké boli v tej dobe dostupné. Napokon presedlal na „placku“ a už ani neviem koľkokrát bol majstrom Slovenska na kopci. Bolo to veľmi veľa ráz.

Peťo bol výborný technik a tým sa odlišoval od ostatných pretekárov. Dokonale svojmu autu rozumel. Presne vedel zadefinovať správanie sa auta a príčiny tohto správania. A vďaka tomu bol ešte rýchlejší. Bol vzorom absolútneho profesionála, ktorý pracoval s detailmi. K svojim autám sa správal doslova ako ku svojim deťom. Boli vždy precízne čisté a bola radosť sa na ne už len pozrieť. Všetko malo svoje miesto. A tak ako mal autá, tak precízny poriadok mal aj vo svojej dielni v Nitre.

Mal vlastný servis, kde opravoval bežné autá, no zároveň urobil veľký kus práce aj na úpravách a ladení iných pretekárskych áut pre ďalších pretekárov. Potom, ako prestal aktívne pretekať pomáhal mladším pretekárom nielen urobiť, ale aj ukázať im, ako sa to auto nastavuje, aby bolo naozaj dobré.

Pokiaľ viem, tak naposledy pracoval na Forde Capri pre diaľkové preteky Peking – Paríž. Viem to, pretože my máme predajňu Ford a spolu sme ešte riešili nejaké veci k tomu autu. Hm, vlastne už ani neviem, či projekt stihol dokončiť. Naposledy sme si volali asi pred mesiacom.

Peťo Ruisl celý život obetoval autám a automobilovému športu. Spolu s bratom Vojtom vždy tvorili dvojicu úplne oddanú automobilovým pretekom a Vojto Ruisl doteraz robí tajomníka na Slovenskej asociácii motoristického športu v Nitre.

Priznám sa, že si ešte stále neviem predstaviť, že prídem na preteky a Peťa tam už nestretnem. Budem si musieť na to zvyknúť. Jedno však už teraz viem. Na Peťa Ruisla nikdy nezabudnem. Vniesol do nášho slovenského pretekárskeho života kus svetla a profesionality. Základy na ktorých môžu stavať ďalšie generácie. Peťo ďakujem. Bolo mi cťou byť s tebou kamarát,“  zaspomínal na svojho kamaráta Stano Koiš.