Autosportfoto

Prvé skúsenosti LAMA Racing s MSR v rally

Keď do pekla, tak na poriadnom koni. Buď to, alebo niečo veľmi podobné si musel povedať dubničan Braňo Mičko, majiteľ a zároveň jazdec LAMA Racing tímu. Ako inak by sa dal vysvetliť jeho vstup do seriálu Majstrovstiev Slovenska v rally na podujatí, ktoré sa bez okolkov dá označiť ako jedno z najťažších – 38. KOWAX Valašská Rally ValMez 2019. Za sekundanta na tejto ceste si vybral Petra Barana, teda mňa. Zážitky, ktoré sme si spoločne odniesli domov, by stačili na jeden kratší román. Ja sa ich skúsim vtesnať do týchto riadkov.

Pred štartom do prvej, nočnej mestskej rýchlostnej skúšky sme obaja pociťoval nervozitu a veľmi zvláštny tlak. Mnoho ľudí si totiž pošuškávalo, že na „Valašku“ sme ešte nedorástli. Možno mali pravdu, ale aj tak sme im chceli dokázať opak. Svetelná LED rampa zapnutá, ALS tiež a ja začínam odpočítavať. 5..4..3..2..1..štart... Hneď prvá zákruta po cca 200 metrovej panelovke bola viac ako pravouhlá a so studenými pneumatikami mohla znamenať rýchly koniec. Nie teraz, nie dnes, nie pre nás. Nasledovala motanica okolo zimného štadióna, kde sme síce nie moc efektívnym, ale o to efektnejším prejazdom určite potešili množstvo pri trati fandiacich divákov. Prejazd kruhovým objazdom a ja som úprimne nevedel, kde sa to v Braňovi berie. Auto vo vzduchu, plne využitá šírka asfaltu a dobiehanie „diváckych“ sekúnd. Celé sme si to zopakovali dva krát. Pri výjazde z okruhu sa nejakým spôsobom Braňovi zachytil rukáv o vypínač na bezpečnostných pásoch. Ja som túto informáciu v slúchadlách prilby zachytil, on však moju „pravú sedem“ nie. Takmer sme boli z hry von. Takmer. Na víťaza v triede sme stratili 12,9 sekundy. Nebyť tej chyby..... Na to sa však nehráme.

Druhý deň Valašky sme začali opatrnejšie. Predsa len, chceli sme zberať skúsenosti a každý kilometer na N-ku je na nezaplatenie. Prvé tri vložky sme sa umiestnili na 8-mom mieste, kde sa pred nami striedali skúsení bratia Lapdavský a Adam Fabrika. Byť v závese za takými ostrieľanými borcami hneď na prvom našom spoločnom majstrovskom podniku nás veľmi tešilo. Chceli sme ešte o čosi viac. Braňo zvolil agresívnejšiu jazdu a tá si vybrala hneď v prvej skúške po servise svoju daň v podobe defektu. Prejavil sa pomaly, najprv auto začalo jemne vibrovať. Keďže sme bokom preleteli okrajom cesty, snažil som sa Braňa ukľudniť s tým, že to bude pravdepodobne hlina v disku. Ani som netušil, ako sa mýlim. Rýchly úsek, kde podržal v ľavej zákrute vytočený štvrtý prevodový stupeň, za ním šikana, vyskladaná z dvoch rýchlych zákrut...až v lese bolo jasné, že ideme na defekte. Práve tam, kde nebolo možné bezpečne odstaviť vozidlo.

Podarilo sa nám to až po niekoľko sto metroch a ja som uvidel pneumatiku, ktorá bola úplne oddelená od disku. Nevedel som, kto je väčší blázon. Či ja, že som ho posmeľoval a ďalej tlačil, alebo Braňo, ktorý letel, ako keby žiadny problém nebol. Výmena poškodenej pneumatiky bol zážitok, na ktorý budeme obaja ešte veľmi dlho spomínať...sem to ale nepatrí. Koleso vymenené, sadáme do auta a ja lapám po dychu. Moje diktovanie sa podobalo prejavu francúzskej konkubíny. Stratili sme toľko času, že sa pred nás dostalo aj nejaké naftové auto. Ako sme to zistili? Veľmi jednoducho – videli sme toho málo a s blížiacim sa cieľom stále menej a menej. Pred asi najrýchlejším horizontom mi Braňo kľudným hlasom oznámil, že nič nevidí. Dvihnem oči a ozaj. Dymovnička pred nami sa spojila so slnkom. Neostalo mi nič iné, len zopakovať napísaný úsek. Pravá dva cez horizont drž. A on podržal. Signál, že sme ozaj rovnako trafení. Prvý deň sme ukončili skúškou na poligone Tatry. Po tme a so svetelnou rampou, ktorej lúče smerovali o čosi nižšie, ako by mali. Pretekanie sa tak premenilo na hľadanie trate. Bolo by to aj zábavné, ak by sme v niektorých úsekoch neleteli  150 km/h a viac.

Druhý deň sme obaja cítili, že sme o čosi viac zohratí, že si ozaj začíname veriť. Ale rovnako tak sa začala prejavovať únava a vyčerpanosť, ktorá sa naplno prejavila pri okruhovej skúške Juřinka. Dobehli sme pred nami idúcu R2-ku, ktorá končila svoje posledné kolo odbočením doľava, von z okruhu. Ešte pred odbočkou sa Braňo uistil, či ideme doprava, do ďalšieho kola. Potvrdil som mu a hádajte čo... Vybral sa „doraziť“ R2-ku. Chybičky, ktoré nás stáli čas.

Bolo toho ešte ďaleko viac, ale to Vám hádam vyrozprávame osobne. Čo je najpodstatnejšie, prešli sme cieľovou rampou. Okrem ozaj bohatých zážitkov a množstva skúseností sme si domov odniesli aj prvé body do celkového hodnotenie MSR v rally. A či je piate miesto z prvej etapy a štvrté z druhej dobrý výsledok? Pre nás fenomenálny.

Padlo jedno definitívne rozhodnutie. Rallye Tatry sa idú. Oboch nás rely úplne pohltila, celý tím sa nakazil touto chorobou. Nechceme sa liečiť, chceme si jej priebeh užívať a veríme, že aj vy s nami. Tešíme sa na Vás, na Vašu podporu a fandenie.

Peter Baran, Co-pilot, LAMA Racing