Autosportfoto

Peking pred Pekingom II.: V Ázii mám prianie zažiť atmosféru niekdajšieho „Dakaru“, vraví Jaroslav Katriňák.

Po prvýkrát v histórii Rallye Trans Orientale bude mať na štarte svojho zástupcu aj Slovensko. Kto iný ako Jaroslav Katriňák by mal byť tým prvým Slovákom? Na legendárnom „Dakare“ štartoval už pred desiatimi rokmi, vlani bol prvým, kto Dakarskú rallye dokončil. Včera sme ho v rámci tlačovky oslovili a on sa s nami ochotne podelil o svoje dojmy.
                                                                                                        

Len nedávno sa skončila Central Europe Rally, ako sa na účasť v nej pozeráte s odstupom času?
Jaroslav Katriňák: „Veľmi rád som sa zúčastnil tohto podujatia, pretože k mojej hlavnej disciplíne ktorú jazdím – a síce k enduru – je o niečo bližšie než dajme tomu „Dakar“. Takže som veľmi spokojný, na tratiach v Maďarsku a Rumunsku sa mi jazdilo fantasticky. Mal som ľahší motocykel než konkurencia a mám samozrejme radosť, že som jazdcom na fabrických motocykloch veľmi účinne šliapal na päty. Dakarská séria mi dala veľa po fyzickej stránke. Až na tie problémy s výsledkami... Ale myslím si, že je zbytočné to nejako rozoberať. Dôležité je, že sme tam boli a že sme všetkým ukázali, že jazdiť vieme. Stretol som sa tam aj s množstvom kamarátov, s ktorými jazdievam či už „Dakar“, alebo majstrovstvá sveta v endure. Tiež sme sa zhovárali o tom, kto uprednostní „Dakar“ a kto Trans Orientale. Takže účasť na Central Europe Rally považujem za veľmi úspešnú.“

Bola to teda aj veľmi dobrá príprava na nadchádzajúcu cestu do Pekingu...
„Snáď do štartu ostanem fit a v dobrej kondícii. Na nedávnych pretekoch som síce spadol a narazil si rebrá, ale nič vážne to nie je. Len dúfam, že budem môcť podávať rovnako dobré výkony ako v Maďarsku a v Rumunsku. Veľmi sa teším. Najradšej by som už stál na štarte a ukrajoval etapu od etapy.“
                                                                                                       

Pretek má výnimočné postavenie, veď Ázia vždy lákala motoristov svojimi netradičnými prírodnými scenériami. Fotoaparát si so sebou asi neberiete...
„To nehrozí, na to nebudem mať čas. Ale bude ma to aj trochu mrzieť, pretože naozaj neviem, či ešte budem mať možnosť si miesta týchto končín pozrieť. Som veľmi zvedavý. Otázkou je, ako to bude usporiadané, je to pre mňa dosť veľká neznáma.“

Okrem vás sa na trať vydá aj menší nákladný automobil a terénny džíp...
„Myslím si, že po technickej stránke to máme dobre zabezpečené. Menšie nákladné auto absolvuje trasu iba po ruskom území. V džípe pôjdu traja mechanici a tých čaká púť až do Pekingu. Povezú veľa náhradných súčiastok, ale aj náhradný motor.“
                                                                                                  

Ako je to s navigáciou?
„V tomto zmysle sa trochu obávam, pretože – a to sa priznám – nie som v tomto smere ešte tak zbehlý. Pôjdem tam ako navigátor síce možno neskúsený, ale v každom prípade sa budem snažiť sa s touto problematikou čo najrýchlejšie zžiť.“

Máte nejaké prianie?
„Okrem dojazdu v zdraví by som si prial zažiť atmosféru, akú pamätám z mojich prvých dvoch účastí na „Dakare“ v rokoch 1998 a 1999. Keď sme si všetci vzájomne pomáhali. Spomínam si na Francúza Peterhansela, ktorý je vynikajúcim jazdcom. Alebo na Taliana Meoniho. Obaja v tom čase dokázali zastaviť a pomôcť, čo dnešnej elite veľmi chýba. Jazdci už sú natoľko premotivovaní, že vidia jednoducho iba cieľ a nie je to už také pekné ako pred desiatimi rokmi. Čo mám informácie, niektorí jazdci KTM stajne by na Trans Orientale nemali byť, pretože uprednostnili „Dakar“ v Južnej Amerike. Svojim spôsobom je to aj dobré, pretože mnohí z nich symbolizujú absolútnu komerciu. Na ceste do Pekingu by sa mali objaviť pretekári, ktorí z rámca tejto súťaže vytvoria dobrodružstvo.“
                                                                                                   

Kedy ste sa po prvýkrát dozvedeli o „Dakare“?
„Po prvýkrát som sa o ňom dozvedel ešte ako malý chlapec, keď som prvé ročníky sledoval v televízii. Za socializmu, keď štartovali československé kamióny Tatra a LIAZ. Boli to pre mňa hrdinovia, symboly húževnatosti, bojovníci so schopnosťami zdolať útrapy púšte, pokoriť najťažšiu rallye na svete. V tom čase ma však vôbec nenapadlo, že by som „Dakar“ niekedy vôbec mohol ísť. Veď som bol ešte iba chlapec a netušil som, že skončím pri motorkách. Ono sa to samozrejme postupne kryštalizovalo. Začal som s motorkami, najskôr motokros, potom enduro. To bolo niekedy v rokoch 1984-85. Ale ono už tým, že som jazdil, „Dakar“ mi začal čoraz viacej rezonovať. Postupom času som začal uvažovať nad tým, že ísť takú rallye na motocykli musí byť nádhera. Potom sme začali spolupracovať so Slovnaftom, niekedy v roku 1991. Začalo sa to postupne rysovať. Niekto prišiel s myšlienkou ‚čo tak skúsiť ako prvý Slovák Rallye Dakar‘ a nakoniec sa to v roku 1998 zrealizovalo.“

Keď sme už spomenuli ročník 1998, došlo tam k prepadnutiu dvoch českých kamiónov. Šesť ľudí bojovalo o život. Zhodou okolností ste aj vy bojovali o vlastnú existenciu osamotený uprostred saharskej púšte. Kedy ste sa o prepade dozvedeli?
„Bolo to až po mojej záchrannej akcii v cieli etapy. Českí kolegovia mi opísali celú tú drámu a naozaj to tam bolo pre nich veľmi nebezpečné. Na druhej strane sa aj musí počítať s tým, že prepadnutia na Dakarskej rallye budú. Nikdy by som však nepredpokladal, že to naberie až taký formát ako v januári tohto roka v Lisabone. Že „Dakar“ úplne zrušia. Je pravdou, že tam z času na čas niekoho olúpili, ale teraz to už bolo vo forme teroristických útokov, už tam nešlo iba o peniaze a podobne. Bola v tom politika a tá keď sa zamieša do športu, je to vždy zlé.“

Bude sa podľa vášho názoru „Dakar“ schopný ešte na africký kontinent vrátiť?
„Ak sa aj niekedy vráti, už to nikdy nebude také ako kedysi. Jednoducho, Afrika už nie je tou, akou bývala. Už je to priveľmi skomercializované, je tam priveľa ľudí, ktorí majú so súťažou iné plány než tie smerujúce k dobrodružstvu. Párkrát som na africkej pôde bol, ale popravde povedané, vôbec sa mi to v tomto smere nepáči. Na domorodcoch je vidieť, že nenávisť voči ostatnému svetu, inému než je Afrika, je veľký. Mne to tak pripadá, ako keby nám všetko závideli. Myslia si, že všetko čo máme na sebe je zadarmo, že nič nerobíme. Pritom nevidia čo za tým je práce, driny, potu. Potom sa uchyľujú ku krádežiam. Pri „Pekingu“ sa mi to zdá solídnejšie, poriadok je tam podstatne lepší a bezpečnejší. Dúfajme teda.“
                                                                                                      

Vyspovedali sme aj manažéra Slovnaft tímu Andreja Žipaja:
Ako vnímate blížiacu sa Rallye Trans Orientale?
Andrej Žipaj: „Podľa môjho názoru to bude pretek veľmi podobný „Dakaru“, teda predovšetkým z hľadiska navigácie. Na druhej strane tam navigačné systémy, na rozdiel od Dakarskej rallye, nefungujú tak dokonale. Nie sú totiž tak prepracované. Organizátori sa podľa vlastných slov chcú priblížiť prvým ročníkom „Dakaru“. Súčasne budú od jazdcov vyžadovať ukážku nielen dobrých výkonov na trati, ale aj schopnosť vedieť si pomôcť sám pri prípadnej poruche stroja – bez pomoci asistenčných doprovodov. Aj Jaro bude mať v bunde zašité špeciálne miesta na najnutnejšie súčiastky, ktoré by sa na motocykli eventuálne mohli pokaziť. Napríklad kľúče na kolesá, rezervné špice, lamely, páčky na brzdy, kus reťaze. Trans Orientale nie je postavený na báze „Dakaru“, ktorý považujeme za veľmi komerčný. Je to rallye, kde ešte nikto z nás nebol a Jaro v týchto krajinách nikdy nejazdil. Je to skúška a pre nás v každom prípade veľká výzva.“

Takže to inklinuje skôr k tej amatérskej báze?
„Jazdec musí dokázať, že motocykel či automobil hravo ovláda, má výdrž a silu a vie sa popasovať so všetkými nástrahami trate. Súčasne musí byť veľmi dobrý mechanik. Môže sa stať, že motocyklisti, ktorí sú zvyknutí na to, že im motocykel opravujú iba mechanici, veľmi rýchlo skončia.“
                                                                                                 

Aký výsledok od Jara Katriňáka očakávate?
„Dúfam, že sa Jarovi podarí dôjsť v šťastí a predovšetkým v zdraví. To je pre nás priorita. Človek sa spolieha aj na nejaký ten výsledok, ale pri tak dlhých etapách a ťažkých prejazdoch je hlavné to zdravie a nezraniť sa tak, aby človek nemohol ďalej pokračovať.“

Čo Dakar 2009?
„Dakaru 2009 sa určite nezúčastníme, nakoľko je to v Južnej Amerike a je to finančne veľmi náročné. Tiež nám veľmi nesedí organizácia previerok, preprava loďou. Nemôžeme si to jednoducho dovoliť. Takže Trans Orientale je viac menej tohtoročná perlička, kde by sme chceli urobiť dobrý výsledok.“
                                                                                             
A ďalšie podujatia v tomto roku?
„Vieme už, že 9. septembra sa pôjde druhý diel Dakarskej série v Portugalsku, ale o tom sa budeme zhovárať až po Jarovom návrate z Pekingu. Verím, že keď všetko dobre dopadne, tak Jarovi budú stačiť dva-tri týždne na zotavenie sa.“
                                                                                                     

Vráťme sa ešte raz k Central Europe Rally. Ako ste vnímali prešľapy organizátorov v zmysle Jarových výkonov? Veď jeho desiate miesto tomu nezodpovedalo...
„Súhlasím. Jaro podal veľmi dobrý výkon. Ale továrenské tímy, ak nie ste ich členom, vás medzi seba – nebodaj pred seba! – nepustia. Aj keby ste boli najlepší. V každom prípade sme však na túto súťaž nezanevreli. Práve naopak, zanechalo to v nás dobrý dojem. Pokiaľ teda bude možnosť, radi by sme išli aj druhý tohtoročný diel. Na druhej strane sa Central Europe Rally prelína so Šesťdňovou v Grécku, kde by sme tak isto chceli postaviť klubový tím. Taký, aký bol minulého roku, keď chlapci boli v Chile. Uvidíme, ako sa všetko bude vyvíjať a čo napokon uprednostníme.“

Ďakujem za rozhovor.

Foto: autor