Autosportfoto

Nestor Josef Kalina: Dakar splnil povesť legendy

Pri rampe víťazov, na slávnostnom ceremoniáli práve skončeného 32. ročníka Rallye Dakar v hlavnom meste Argentíny, sa na strechu kabíny žltého kamióna šplhajú traja muži. Jedno z najväčších prekvapení Dakaru 2010. Česi Martin Macík, Ing. Josef Kalina a Jan Bervic práve zaznamenali najlepší výsledok dnes už neexistujúcej značky Liaz od jej najväčšieho úspechu v legendárnom desiatom ročníku (spomenieme si ešte na druhé miesto Jiřího Moskala za víťaznou Tatrou Karla Lopraisa v roku 1988?) a vrátili ju na dakarské výslnie. Štvrtá priečka v najnabitejšej konkurencii Dakaru, navyše umocnená bez podpory asistenčného vozidla na trati, je maximum možného.  

Veril by na Nový rok 2010 pred štartom niekto v úspech značky Liaz? Pravdupovediac, dôverovalo sa skôr pätici tatroviek. Pre tie však „Dakar v roku dva" (aj také označenie dostal 32. ročník) bol kliatbou nehôd, problémov a odstúpení. Liazka KM Racing Teamu pod vedením Martina Macíka zvádzala urputné súboje o tretie miesto s holandským Ginafom a jeho pilotom Marcelom Van Vlietom. Aj napriek tomu že náskok sťahovala, napokon jej na jedného z favoritov chýbala zhruba hodina a pol.

O poslednom ročníku Dakaru, ako aj o jeho útržkoch z histórie sme sa pozhovárali s Ing. Josefom Kalinom, okrem iného niekdajším príležitostným spevákom bigbítu, populárnej muziky zo šesťdesiatych rokov v Československu.  

Skôr iba zainteresovaní v dakarskej problematike o vás vedia, že ste jedným z troch prvých športovcov reprezentujúcich samostatnú Českú republiku.

- Je to tak. Prvého januára 1993 som čítal „navigátorskú bibliu", teda itinerár alebo ak chcete „road-book" 15. ročníka Dakaru na terénnom okruhu prológu vo francúzskom Chailley. S Otom Měřínským a Vlastíkom Buchtyárom sme sa v šesťkolesovej Tatre pred francúzskym publikom predviedli - za kamiónmi Perlini a Hino - v treťom najrýchlejšom čase.

Keď už spomíname rok 1993 a šesťkolesovú Tatru, vtedy ste prežili napokon smolný ročník - v priebehu súťaže vám ušla spomínaná tretia priečka a skončili ste až desiaty. Zvíťazili ste však v triede pohonu 6×6. Prečo sa tento úspech k celkovým prvenstvám - Dakar ste vyhrali celkovo trikrát - nepočíta?

- Takto. Každá zo štyroch základných kategórií - automobily, motocykle, štvorkolky a kamióny - má ešte vlastné podkategórie, za ktoré sa ceny pre víťazov udeľujú. Je však pravdou, že sa to „oficiálne" nepočíta. Napríklad Zdeněk Kahánek vyhral triedu trojnápravových kamiónov dvakrát, ale nikde sa pritom nepíše že „Kahánek je dvojnásobným víťazom Dakaru".

Okrem dvoch Cien výnimočnosti a fair-play z rokov 1986 a 2002 ste aj morálnym víťazom z roku 1991. Spomeniete si ešte na záver 13. ročníka, kedy ste necelých 40 km pred dakarským cieľom viedli, avšak porucha motora v Tatre a následná penalizácia vás stáli miesto na stupni víťazov?

- Dodnes sa mi o tom v noci občas sníva! Pretože to boli navyše ešte veľmi krásne a tvrdo vybojované preteky. Ja na ne, respektíve na ich priebeh, skutočne spomínam veľmi pozitívne. Tam sme boli s Karlom Lopraisom a Radkom Stachurom vo vrcholovej forme. Ročník to bol navigačne nesmierne ťažký, takže bol pre mňa celkom úspešným. A ten koniec, no tak to už v živote býva. Že teda zasiahne „vis major" a namiesto zlata ostanú slzy a „zemiaková" medaila.

Štvrtí ste skončili aj v poslednom ročníku. Stali ste sa najlepšou posádkou bez rýchleho servisného kamióna, navyše v pozícii „Dávida s Goliášom" - pokiaľ ide o pozíciu amatérskych pretekárov s profesionálnymi továrenskými „špeciálmi"...

- Kamión, ktorý bol do pretekov nasadený v minulom a v tomto roku, samozrejme Martin Macík pripravil a vypiplal na špičkovú úroveň. Je to úplne iná technika než tá, s ktorou pretekal v rokoch 2003 - 2007. Je však fakt, že či Kamaz alebo Ginaf mali už pred štartom naplánovanú stratégiu a s Liazkou sa na prvých priečkach nepočítalo. „Lízinka" sa ako jediná dokázala pobiť s kamiónmi týchto veľkých tímov a vo výsledkoch sa medzi nich krásne zamiešala. Takže aj „zemiaková" medaila sa vcelku pekne leskne. A že sme sa postarali o veľké prekvapenie súťaže, nás samozrejme tiež nesmierne teší.

Bola reálna šanca siahnuť si na trofej s bronzovým odtieňom?

- Sú to síce iba teórie, ale ak by sa išli dve etapy v púšti Atacama navyše, Van Vliet by nám miesto „na debni" asi musel prenechať. Realita je však v púšti vždy trochu skreslená.

V ktorej časti rallye sa podľa vášho názoru rozhodlo o tom, že skončíte medzi najlepšími?

- Myslím si, že to bolo práve v púšti, v poslednej, najdlhšej etape prvej časti súťaže. Hoci sa spočiatku nevyvíjala pre nás veľmi priaznivo. Dvakrát sme najskôr zapadli v dunách a dolovali kamión, potom sme sa zdržali v horách, z ktorých sme sa nevedeli vymotať. Bol to asi najhorší terén, aký som kedy na Dakare zažil. Tú etapu sme dokončili na treťom mieste a posunuli sa na priebežnú 4. priečku.

Čo výkony jazdcov quadov KM Racingu a Ivana Jakeša?

- Pepík Macháček nemal šťastie a po karambole a zranení ramena sa musel vzdať. Rovnako pochodil Martin Plechatý, ktorý tiež havaroval a bol nútený odstúpiť. Nemal síce ešte toľko skúseností a najmä šťastia, ale verím v jeho úspešnú budúcnosť. A váš reprezentant Ivo Jakeš, to je už svetová jazdecká supertrieda. Jeho prítomnosť v prvej desiatke bola veľmi sympatická. Tam sa však už jazdí doslova vabank. Veľká smola i fakt veľká škoda, že sa mu nevyhla havária a nepodarilo dobyť cieľ. Verím však, že v tomto smere ešte nepovedal posledné slovo.   

Organizačná zložka ASO (Amaury Sport Organisation) uvažovala o usporiadaní Dakaru v Afrike. Tlak zo strany niektorých tímov sa stále zvyšoval, keďže obhajujú svoje komerčné záujmy...

- Až donedávna som to videl 50:50. Tlak väčšiny tímov je za návrat, pretože usporadúvanie na juhoamerickom kontinente je aj neporovnateľne nákladnejšie. A to sa týka i samotných organizátorov, keďže 32. ročník bol pre nich výrazne finančne stratový. Ibaže problém je v tom, že sú zmluvne viazaní s Argentínou a Chile na zorganizovaní troch po sebe idúcich ročníkov. V neprospech Afriky hovorí aj stále aktuálne nebezpečenstvo terorizmu so značnými pochybnosťami eliminovať ho.

Vy by ste uprednostnili Afriku alebo Ameriku?

- Myslím si, že Južná Amerika je pre mňa prijateľnejšia. Predsa len, nie som už najmladší a podmienky sú tam relatívne pohodlnejšie. Dostupnosť civilizácie, srdečnosť ľudí... Masívna divácka účasť je toho dostatočným dôkazom. Juhoameričania sa netaja hrdosťou k tomu, že sa „kráľovná všetkých rallye" usporadúva práve u nich. Ak by sa však rozhodlo o trase cez Alžír, Niger, Mali, Mauritániu a Senegal, tak ako za starých čias, prijal by som aj túto výzvu.

Aký najväčší rozdiel vnímate medzi Afrikou a Amerikou?

- Pokiaľ ide o trasu, Atacama sa stala podobnou výzvou ako kedysi africká Ténéré. 32. ročník bol nesmierne ťažký s ďaleko rozmanitejšími terénmi, duny tam boli neporovnateľne ťažšie. Preteky neustále nadobúdali na náročnosti a bezchybným priebehom i dobrou organizáciou dôstojne splnili povesť legendy.  

Ďakujem za rozhovor.