Autosportfoto

Lístoček prianí

Niečo podobné som fyzicky nikdy nemal. Ani ako dieťa. Jeden som si však vytvoril v hlave vtedy, keď som prvý krát sadol do pretekárskeho auta. Vtedy, keď som zistil, čo všetko mi dáva rely. Samozrejme, že sa tento pomyselný zozname menil, dopĺňal a upravoval. Nikdy som však z neho nič neškrtol. Niektoré veci z tohto zoznamu sa mi podarilo splniť tvrdou a kontinuálnou prácou, iné zase pomohla vyriešiť zhoda okolností alebo, ak chcete, náhoda.

Musím sa priznať, že do AutoShow 2018 som mal na zozname jednu vec, ktorá mi „svietila červenou" už nejaký ten mesiac. Previezť sa v pretekárskom aute špecifikácie R5. V princípe mi bolo jedno s kým a na akom, jednoducho som to chcel zažiť. A tu zasiahla spomínaná náhoda. Prišiel za mnou jeden z mechanikov SK DER Rally Teamu. Vraj, či sa nechcem previezť na R5-ke. Prvé, čo mi napadlo bolo: „Ako to fakt sa ma pýtaš, či sa nechcem previezť na R5-ke? Úplne vážne?" On to myslel vážne a ja som mu nechcel dať ani len najmenšiu šancu na zmenu tejto ponuky.

Predstavte si, že máte sex s krásnou blondínou, po chvíli sa otvoria dvere a v nich stojí ďalšia, rovnako krásna čiernovláska pripravená pridať sa. Presne tak som sa cítil, keď sme spolu kráčali k tímovému stanu Ondreja Bisahu a jeho Fieste R5. Ondro Bisaha a Ford Fiesta R5? Ak je toto sen, nechcem sa zobudiť, kým nebude dosnívaný. Som si na 99% istý, že Ondrej nemal ani najmenšie tušenie, kto k nemu kráča. Aj napriek tomu ma v ich tímovom zázemí privítal s obrovským úsmevom a úprimným potrasením ruky. Rýchle predstavenie a hneď som dostal inštrukcie, kde mám čakať. AutoShow umožňovala jazdy s partnermi a priateľmi a práve tam sa našlo pre mňa miesto.

Čakal som na PIT LANE s prilbou na hlave a tešil sa. Vo vnútri, sám pre seba. Predsa len, príležitosť zažiť majstrovstvo niekoľkonásobného víťaza Central Rally Trophy, okrem iného aj účastníka Rallye Automobile de Monte-Carlo, to človek ako ja zažije možno raz za život. Ak vôbec. Fiesta v zlato-bielom dizajne prichádza a s ňou aj môj čas. Usadil som sa, zapol si pásy, pripol prilbu na komunikátor a bez slov som obdivoval vrchol fabrickej techniky. V Majstrovstvá Slovenska v rely sedím s mojím kamarátom a kolegom v jednej osobe Romanom Popovičom v Mitsubishi Evo IX, ale tu je všetko iné. Krajšie, lepšie, viac technické, na druhej strane jednoduchšie a zamerané vyslovene na uľahčenie fungovania posádky. Ticho prerušil Ondrej. Či chcel byť len úctivý, alebo mu moja prítomnosť bez slov vadila, to už neviem. V každom prípade sa ma opýtal, či som niekedy sedel v „závoďáku". „Evo IX" - to bolo jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohol. Zacítil som kúsok sklamania a neistoty v jeho hlase, keď mi hovoril, že z výkonu R5 teda nebudem ohúrený.

Zaradil prvý prevodový stupeň na sekvenčnej prevodovke a vyrazili sme na trať. Mal pravdu, výkon mi dych nevyrazil. Po asi 150 metrovej rovinke prišla prvá tiahla ľavá a to vážení, to bola iná káva. Nechápal som, ako dokáže tento dokonalý kus techniky fungovať a ešte viac som sa tešil na technickejšie časti. Prvé „tvrdé" brzdy??? Neskutočné. Snáď len toľko, že môj telesný tuk takmer obopol šesť bodové pásy. Úzke obslužné komunikácie Slovakia Ringu sa zdali byť pre auto v Ondrejových rukách ako diaľnica. Úplne presné, dokonalé, rýchle prejazdy s využitím celej ponúkanej trakcie. Ak by som mal opísať jeho jazdu jednou vetou, bola by to táto. Skutočne mi rozum nebral, akou rýchlosťou a akým spôsobom sa dajú prejsť niektoré miesta. Či som mal obavy? To určite nie. Istotu, s ktorou Ondrej smeroval auto tam, kde potreboval, preniesol aj na mňa. Ak by som vedel, že ma nepočuje, od radosti by som si hádaj aj zakričal.

Naše spoločné kolo sa skončilo. Plný endorfínov a adrenalínu som nechcel vystúpiť. Či to „môj vodič" cítil, alebo som mu to povedal? Úprimne, nepamätám sa na to. Dostal som však ponuku, ktorá sa neodmieta. S oduševneným nadšením som súhlasil s ďalším kolom. V tom druhom som sa ešte viac sústredil na miesta, ktoré sme v prvom doslova preleteli. Neviem, či fyzika v tomto prípade nefungovala, ale tam, keby som ja už dávno brzdil, pán Bisaha šiel ešte tvrdo po plyne. A toto je zrejme fakt, ktorý delí najlepších od priemerných, či podpriemerných. S istotou si dovolím tvrdiť, že Ondrej „Bishop" Bisaha určite patrí medzi tých najlepších. Aj keď som počul v slúchadlách prilby „Ou, ou, ou...." vedel som, že to má pod úplnou kontrolou.

Naše druhé kolo skončilo a ja som už ozaj musel vystúpiť. Pri všetkých tímových povinnostiach, ktoré na Ondreja ešte čakali, si našiel ešte čas na pár slov. Aký skutočne je, to si nedovolím povedať. Ale za ten krátky spoločne strávený čas vo mne zanechal veľmi príjemné pocity. Úctivý, usmievavý, otvorený človek. A hlavne, veľmi tvrdý na seba. To som pochopil, keď hodnotil svoju jazdu a chyby, ktoré som ja ani len nepostrehol.

Verím, že si podobný zážitok ešte zopakujem. Ondrejovi Bisahovi týmto odkazujem, že si ho vážim a nesmierne obdivujem jeho jazdecké umenie. K tomu obrovskému množstvu jeho fanúšikov pribudol ďalší. Bez prianí by to nebol dobrý záver. Prajem mu teda, aby ostal takým človekom, aký je. Prajem mu mnoho vydarených pretekov a úspechov na domácich aj zahraničných podujatiach. Prajem mu, aby ešte dlho robil svojim fanúšikom a divákom pri tratiach minimálne takú radosť a potešenie, aké urobil mne.

VEĽKÉ ĎAKUJEM Ondrej „Bishop" BISAHA.