Autosportfoto

Jaroslava Katriňáka čakajú najťažšie "preteky" v živote

Päť týždňov leží slovenská motocyklová jednotka Jaroslav Katriňák s vážnym ochorením pečene v pražskom Ústave klinickej a experimentálnej medicíny. Po množstve vyšetrení čaká na transplantáciu pečene. Pred svojimi najťažšími pretekmi v živote sa s nami podelil o svoje dojmy.




Ako sa prišlo na to, že máte problémy s pečeňou?
„Necítil som žiadne ťažkosti, ale so zvýšeným bilirubínom laborujem už tretí rok. Vždy sa to nejako preliečilo a pokračoval som ďalej. Teraz po sezóne som šiel do martinskej nemocnice s tým, že mi to opäť upravia a bude dobre. Lenže bilirubín mi poriadne stúpol a moja ošetrujúca lekárka ma poslala do Prahy. Už predtým ma v tomto zariadení niekoľkokrát vyšetrili, ale boli to troj-štvordňové prehliadky. Tentoraz mi tri razy spravili RCP vyšetrenie a ukázalo sa, že žlčovody sú také zlé, že pečeň treba transplantovať, takže musím iba čakať.“

Keď vám povedali, diagnózu, ako ste to vnímali?
„Už dávnejšie som čakal, že sa takéto niečo môže udiať. S lekárkou sme o tom hovorili, počítal som, že niekedy v budúcnosti toto absolvujem. Sťahovanie žlčovodov je taká choroba, že sa s tým nedá nič urobiť, treba to len operačne riešiť, takže vnútorne som bol tak trochu na to pripravený.“

Keď ste sa pred tromi rokmi vrátili z Dakaru, tak ste mali problémy s krvou, boli to prvé príznaky?
„Vlastne áno, dúfali sme, že to oddialime o nejakých päť rokov a potom príde transplantácia.“
                                                                                                      

Čo je príčinou vášho ochorenia?
„Mám na to dedičné gény, ale nedá sa presne určiť, čo sťahovanie žlčovodov spôsobuje.“

Nemohli byt spúšťacím mechanizmom nejaký vírus, alebo baktérie z Afriky?
„To nie, nepriniesol som si žiadnu virózu, takže takéto niečo nie je príčinou môjho ochorenia.“

Ako znáša taký činorodý človek, akým ste, „ničnerobenie“ v nemocnici?
„Začiatky boli veľmi zlé, ale už som si zvykol polihovať. Uvedomujem si, že preto, aby som bol zdravý, okrem vyšetrení musím dodržiavať aj nejaký pokojový režim, tak sa človek tomu podriadi. Povedal som si, budem tu dva-tri týždne, ak bude treba aj dlhšie, nejako to vydržím, ale budem mať všetky potrebné vyšetrenia za sebou. Stretol som sa tu s mnohými ľuďmi, ktorí majú už transplantáciu za sebou, takých v Martine niet. Tam kde som pred tým ležal, mali ľudia väčšinou niečo s črevami, žalúdkom, či tráviacim traktom, takže tam som sa nemal s kým o tom porozprávať.“

Aké vyšetrenia ste absolvovali?
„Bolo toho strašne veľa, mám pocit, že ma preklepli od hlavy až po päty. Vyšetrovali mi kosti, podstúpil som spirometriu, chirurgické vyšetrenia, laparoskopiu kostí, krčné, ušné, röntgenovali ma. Nevyhol som sa magnetickej rezonancii, prezreli mi zuby. Lekári musia vylúčiť všetky riziká, ktoré by mohli skomplikovať transplantáciu.“
                                                                                                       

Ako toto všetko znáša vaša rodina?
„Nie sú nadšení tým, že som hospitalizovaný s takouto diagnózou, ale uvedomujú si, že ak mi to má pomôcť, tak tu jednoducho musím byť.“

Viete čo vás po transplantácii čaká?
„Názory na to sa rôznia. každý to znáša ináč. Niekto lepšie, iný zasa horšie. Počul som aj taký názor, že po úspešnej operácii môžem robiť všetko, ale aj to, že si musím dávať veľký pozor. Zhodujú sa v jednom, že ak je všetko v poriadku po štrnástich dňoch až troch týždňoch pacienta pustia domov.“

Vo vašom prípade sú lekári optimisti?
„Ťažko povedať, tu je to taký „bežiaci pás“, keď človek príde na rad, tak ho spravia. Iste je kladom, ak je trénovaný má lepšie predpoklady to zvládnuť.“

Máte dobré vyhliadky do normálneho života?
„Ale áno, lekári čo robia transplantácie hovoria, že môžem pokojne riadiť motorku, dokonca súťažne jazdiť. Ale sú aj hlasy, ktoré tvrdia, že treba byť opatrný. Počul som aj také názory, že ak sa všetko vydarí, tak za pol roka môžem robiť všetko.“
                                                                                                   

Čiže sa môže stať, že budete môcť zápoliť s tými najlepšími?
„Tak riskovať nebudem, aspoň zatiaľ to nepripadá do úvahy.“

Ale celkom to nevylučujete?
„Teraz po všetkých tých vyšetreniach vôbec nemyslím na jazdenie, som dosť utrápený. Dalo mi to zabrať, mnohé boli veľmi bolestivé. Ak by som mal mať problémy, tak radšej na motorke jazdiť nebudem, ale zasa na druhej strane, keď počúvam názory lekárov, ktorí majú za sebou rad operácií a väčšina ich pacientov v pohode zvláda všetko to čo predtým, vzbudzuje to vo mne nádej. Tvrdia mi, že sa nemusím ničoho obávať. Nemôžem robiť nejakú ťažkú manuálnu prácu, ale sedieť na motorke a voziť sa vraj nebude problém, takže som z toho neraz úplne vyvalený ako optimisticky to oni vidia.“

Súťažné jazdenie je však o niečom inom, je podstatne namáhavejšie než obyčajné vozenie sa na motorke...
„Isteže, nemajú o tom reálnu predstavu. Ako každý iný šport aj toto je riadna záťaž, takže určite to zatiaľ nepripadá do úvahy. Hovoriť o tom, čo bude, sa ani veľmi nedá. Závisí to od toho, ako sa budem cítiť. Nebudem zbytočne tvrdiť, že budem jazdiť, ak mi to zdravotný stav nedovolí. Možno budem len prežívať.“

Dobre ale v prípade, že bude všetko v poriadku, asi nad tým pouvažujete?
„Netvrdím, že nie, ale neviem do akej miery budem schopný podávať vrcholné výkony. V našom športe dochádza k značnej dehydratácii a to veľmi škodí pečeni, takže ak mi tá nová bude fungovať, nerád by som si ju poškodil. Dá sa to však eliminovať tým, že by som počas jazdy viac pil, takže teraz neviem na to jednoznačne nájsť odpoveď.“
                                                                                                                                                                                                               
Znamená to, že ste na životnom rázcestí...
„Každý, kto má takúto operáciu pred sebou, tak sa určite nad tým musí vážne zamyslieť. Neviem skutočne, čo budem robiť, závisí to od toho ako sa podarí operácia. Všetci mi tu hovoria, že po transplantácii je človek energickejší, výbušnejší, dostane chuť do života. Je to vraj až na neuverenie, aký je čulý, ak pečeň začne normálne fungovať, vraj u malých detí spôsobuje až hyperaktivitu.“

Držíte zrejme aj nejakú diétu?
„Vôbec nie, i keď nemocničná strava sa nedá porovnávať so štandardnou. Môžem jesť všetko, určite tu nedostávam niečo vyprážané alebo mastné, ale nevyhýbam sa ničomu. Váha mi však klesla, neviem síce o koľko, stále ležím, nehýbem sa, svaly mi atrofujú. Údajne po operácii je veľká tendencia pribrať na váhe a na to si musím dať pozor.“

Manželka vás už bola pozrieť?
„Má dosť starostí s malou dcérkou, ale každý deň si telefonujeme, ani nechcem, aby riskovala. Diaľnica D1 je stále prepchaná, nerád by som si vyčítal, že sa im niečo po ceste stane, ale veľmi sa na všetkých teším.“

Bolo asi dosť ťažké vyrovnať sa s tým, keď vám vo štvrtok povedali, že nepôjdete domov...
„Bol som z toho smutný, ale za ten čas čo som tu a sledujem si telo, cítil som, že niečo nie je v poriadku. Mal som pocit, že mi niečo vadí okolo hadičky, ktorú mám vyvedenú na boku. Nemal som teplotu, až vo štvrtok večer mi vyskočila, v piatok ráno začala skákať z 37,8 na 37 a znovu hore, cítil som zápal. Uvedomil som si, že by nebolo dobré prísť s tým domov a znovu ísť do nemocnice. Keď som šiel v stredu z vyšetrenia uší, vybehol na chodbe za mnou lekár, ktorý mi bral vzorky a povedal mi, že nemôžem ísť domov, lebo mám opäť zápal.“
                                                                                                     

Spávate dobre?
„Ale áno, večer o desiatej zaspím, o piatej som hore, lebo tu už sestričky začínajú chodiť. zdriemnem si aj cez deň.“

Zájdete si von na prechádzky?
„Ani nie, ten zápal mi spôsobuje zimnice, takže ma to ani neťahá von.“

Viete si predstaviť život bez jazdenia?
„Tak to asi nie, ale momentálne to ani nie je moja priorita. tou je teraz moje zdravie, teraz nad tým ani nerozmýšľam, mám iné starosti.“

Máte strach z toho, čo vás čaká?
„Určite áno, je to obrovský zásah do tela, operácia trvá päť hodín a je to svojím spôsobom hop alebo trop. Buď to vyjde, alebo nie.“
                                                                                                  

Kedy by vás teraz mali pustiť z nemocnice?
„Ja ako laik usudzujem, že antibiotiká musím brať nejakých sedem dní, tak počítam, že minimálne do štvrtka tu zotrvám, ale to je len moja domnienka, všetko závisí od výsledkov a od môjho stavu.“

Kde vás budú operovať?
„V Prahe. Ak budem tráviť čas do operácie doma, budem čakať na telefón. Zavolajú mi a letecky ma prevezú.“

Koľko musíte čakať na vhodného darcu?
„To nikto nevie, u každého je to iné.“

Ako je to s darcami? Je to tak, že sa čaká na niekoho nešťastie?
„Dá sa to aj tak povedať, človek môže byť na „čakačke“ aj kdesi vzadu, ale ak transplantát pasuje, tak sa operuje. Môže to byť aj opačne, môžem byť prvý, ale ak to telu nevyhovuje, tak musím čakať ďalej.“
                                                                                                    

Ako znášate čakanie?
„Normálne, doteraz som to mal nabité vyšetreniami. Niektoré boli veľmi ťažké, iné ľahšie, teraz to bude také ležanie o ničom.“

Vianoce určite nechcete stráviť v nemocnici.
„Ježišmária, jedine len ak by ma mali operovať, inak nie.“

Cítite úbytok síl?
„Áno, som taký uváľaný ani sa mi nechce chodiť, doposiaľ som nemohol mať ani udržiavaciu pohybovú aktivitu. Keď mi zaviedli hadičku, čo mi trčí z pravého boku, vyše týždňa som len ležal na chrbte. Nemohol som ani kýchnuť, zakašľať, grgnúť si, nemohol som nič, každý pohyb bránice ma hrozne bolel.“
                                                                                                 

Spomínali ste, že niektoré vyšetrenia boli veľmi bolestivé...
„Zvlášť nepríjemný bol zásah do pečene. Sú v nej také dve vetvy, vždy mi čistili iba jednu, druhá bola akoby zabetónovaná. Z vonku mi to prepichli popod rebro, strčili do pečene drôt a tým pomaly prerážali cestu až do čreva. Najskôr som mal iba ľahkú anestéziu, ale neprepchali mi to, na druhý deň ma teda uspali a spravili mi to ešte raz. Hoci som bol uspaný, bolelo ma to, podvedome som sa krútil, bola to hrôza, to čo bolo stvrdnuté, tak to prerazili, tým pádom spriechodnili väčšiu časť pečene. Teraz tam mám hadičku, preplachujú mi to, aby sa to nezapaľovalo a zároveň odvádzalo žlč pokým mi netransplantujú pečeň.“

Boli ste niekedy takto dlho v nemocnici?
„Nikdy. Keď som bol zranený, po niekoľkých dňoch som sa bral domov. Z ortopédie som vždy po štyroch dňoch ušiel.“

Okrem toho, aby ste boli zdravý, čo si želáte aby sa vám v krátkom čase splnilo?
„Aby to všetko dobre dopadlo, aby som čo najskôr podstúpil transplantáciu, na iné nemyslím. A nech je v poriadku moja rodina.“
                                                                                                 

Asi všetci, čo poznajú Jaroslava Katriňáka sa stotožnia so slovami lekára Štefana Petriščáka, ktoré mu nedávno adresoval formou SMS správy. „Čakajú ťa najťažšie preteky v tvojom živote, tak neuber plyn a drž sa. Tvoj priateľ Štefan.“

Zdravotný stav Jara Katriňáka je vážny a za istých neželaných okolností sa môže stať čokoľvek. Sám si je toho vedomý: „Lekári mi povedali, že pečeň mi môže zlyhať kedykoľvek. Nikto nevie presne odhadnúť, koľko bude fungovať.“

Zdroj: Anton Pňaček, www.denniksport.sk