Autosportfoto

Igor Drotár: 40 rokov na plný plyn

Igor Drotár nespomína na zašlé úspechy, aj keď vtipných a adrenalínových historiek má na hrubočiznú knihu... Vo veku čerstvých 59 rokov je skôr mužom súčasnosti, s jedným okom zahľadeným do budúcnosti. Zo stále aktívnej legendy slovenského motoršportu sme v jeho rodnom Prešove vytiahli pár myšlienok o športe, ktorý si zamiloval pred vyše 40 rokmi. Zavŕtame však aj do umenia, aký súvis má hudba s pretekaním a kam sa podeli všetky slovenské súťaže rally. Nakoniec sa dozviete, čo má Igor na ženách najradšej...

Igor, končí sa tvoj 40. rok v motoršporte. Čo považuješ za taký svoj najväčší úspech?

To, že som tam už 40 rokov... (smiech). Nerád spomínam - vždy to, čo práve prežívam, je to najlepšie.

Zažil si aj roky pretekárskych monštier Group B, aj súčasné vozidlá triedy WRC. Ako by si porovnal tieto dve skutočne odlišné „zvieratá"?

V prvom rade treba povedať, že autá oboch tried vymysleli múdri, no anonymní ľudia. Napríklad Loeba pozná každý, aj jeho Citroën DS3 WRC. Ale ľudí, ktorí tie autá vymysleli, nepozná skoro nikto. To je však podľa mňa na aute najpodstatnejšie - že ho urobili úžasní ľudia. V dobe Group B ho skonštruovali tak dobre, ako umožnila doba. S voľnejšími technickými pravidlami, než sú dnes vo WRC. V čase súčasných, prísnych technických predpisov dokážu títo geniálni inžinieri urobiť rýchlejšie a lepšie auto, než bolo Group B. Group B bolo o brutálnej sile, no neboli tam správne podvozky ani brzdy. Dnes ten výkon nie je taký vysoký, no všetko je oveľa vyváženejšie. Čo tie autá znesú dnes, je úplný zázrak. S Group B sa ťažšie jazdilo, dnes je všetko precíznejšie. Vtedy to bol „silný býk," WRC je skôr „ušľachtilý rýchly kôň."

Ktoré auto z histórie (doteraz) svojimi vlastnosťami, alebo výsledkami, ti pozitívne zarezonovalo najviac?

Veľmi rád spomínam na Toyotu Celica GT-Four ST205. Možno aj preto, že som jazdil s najaktuálnejším autom doby. Ako keby som dnes mal Citroën DS3 WRC, alebo povedzme ešte C4 WRC. Vždy som totiž mal tú smolu, že som jazdil s generačne starším vozidlom: keď bola dobrá 130-ka, jazdil som so Žiguli. Keď bol dobrý Opel, jazdil som so starším Žiguli Group B. Keď som mal Opel, boli dobré BMW M3. Keď som mal BMW M3, už boli Fordy Escorty... Vždy som bol takpovediac pozadu. Teraz tiež jazdím 10-11 ročné auto. Toyotu som jazdil v roku 1997 a ona bola aktuálna v roku 1995, čiže stále nové auto. Pred dvomi rokmi som mal možnosť spraviť asi 50 km v MINI WRC v Prodrive. Bolo úžasné cítiť, ako sa to auto dokonale správa, kam vývoj pokročil. Dnes kto jazdí s týmto MINI, už nestíha - doba a vývoj opäť pokročili.

Ktorá rally ti urobila najväčšiu radosť?

Je trochu paradox, že rád spomínam často na súťaže, ktoré som napríklad ani nedokončil. Možno som tam nespravil výsledok, ale skvele som si zajazdil. Napríklad vyhral som Rally Tatry, no nemal som z toho taký dobrý pocit, ako v roku 1976 alebo 1980 - tiež na Rally Tatry: vtedy som si fantasticky zajazdil, napriek tomu, že sme napokon vypadli...

Už ako mladý chalan si inklinoval k hudbe a tvoja vášeň k tomuto umeniu ti ostala dodnes. Kde vidíš paralely/spojenie medzi svetom rýchlych kolies a svetom hudby?

Hudba a motoršport je v podstate jedno odvetvie. Ak chceš ísť rýchlo, musíš ísť v nejakom rytme. Každá trať má svoj rytmus a každé auto je takpovediac „hudobný nástroj." Musíš v správny čas odradiť, správne a s citom pracovať s pedálmi, v správny čas zahnúť a tak ďalej. Všetko v nejakom rytme danej cesty. Z toho vznikne ucelená „pesnička," súvislý celok s vysokými aj nízkymi tónmi, s odohranými, presnými notami. Pravidelné chvenie pružného telesa - to je definícia tónu. Ten plechový tón motora je pre jedných hluk, pre iných hudba. No je tam istá vibrácia, istá zvuková frekvencia: pri rôznych otáčkach auto vydáva istý tón. Samotné vozidlo je ozvučnica. Hudba aj preteky sú svojím spôsobom umenie.

Pokračovanie nabudúce...

S Igorom Drotárom sa rozprával Martin Trenkler.