Autosportfoto

Ako utopiť doktorku Petranovú!?

Tlak domáceho prostredia s blížiacim sa dátumom akcie narastal, a tak som sa rozhodla, že sa na súťažné úlohy dokonale pripravím. Dennodenne som sa chystala na tréningy. Žiaľ, dvojročná Sofia a sedemmesačný Andreas sa domnievali, že by som si mala aj naďalej plniť úlohu matky a prichystali pre mňa niekoľkotýždňový 26 hodinový denný program. Z tréningov nebolo nič. Konečne! Konečne prišiel deň „D“, prišla moja mama - opatrovateľka, prišiel brat – navigátor, prišiel Dušan – bratov pes.

Mohli sme ísť trénovať. Po tom, čo sme takmer na prvý raz našli letisko „Jochy“, urobili sme pre dobrý pocit zopár okruhov na meraný čas. Okrem pána Wachala a dvoch posádok sme pri odchode z letiska stretli súťažiaceho konkurenta, večne poctivo trénujúceho pána Dopplera. Napriek všetkému nášmu úsiliu letisko napokon našiel.

Pred štartom sme naložili do auta kompletnú posádku: ja, brat, mama, Sofia, Andreas, Dušan a Lucka. Posledný člen posádky z menovaných k nám pribudol po tom, čo Lucia ako spolujazdkyňa Žilku na motorke zistila, že zima je riadna, vietor fučí, oči slzia, Liptov je Liptov a Žilka aj tak nereaguje na jej čítanie času zo stopiek.

Prvý deň prebehol hladko. Podarilo sa mi zakaždým zaradiť jednotku, Andreasovi začínali liezť zuby, Sofiu ešte bavilo čítať rozprávky, stíhala som medzi súťažnými úlohami prebaľovať a kojiť, dávať interview, mama prežila pohľad na mňa so Sofiou na bobovej dráhe, stopky fungovali, súťaže sme zvládali hladko bez väčších stresov. Mali sme pocit, že by sme sa v celkovom hodnotení mohli dobre umiestniť. A tak sa aj stalo! Boli sme tretí. Na prvom mieste klasika – Marián Bazala, druhý Doppler, tretia Petranová.

Dovtedy zdvorilostné pozdravy ostatných súťažiacich začali pred výsledkovou listinou naberať ostrejšie kontúry vo vidine možného ohrozenia zo strany doktorky Petranovej. Vedela som, že po ďalšie dva dni to nebude jednoduché. To som však ešte netušila, čo mňa a moju posádku čaká. 

Deti mi z piatku na sobotu dopriali spánku. Dve hodiny. Sofia za svoju snahu domáhať sa v noci trikrát „čajíka“ dostala odmenu. Mohla vyleštiť auto. Celé, ale poriadne!

Najväčší konkurenti – Bazala, Frišták, Ondriš - sa ráno usmievali. Ešte nikto z nás nevedel, čo nás čaká. Druhý deň už tak hladko neprebiehal. Raz sa mi namiesto jednotky „podarilo“ zaradiť trojku. Čo tam po tom, keby to nebolo v strmom kopci v kolóne pred Zakopaným.

Zápach zo spálenej spojky, hoci len na pár metroch, nenechal chladného ani pána Pavlu, ktorý za mnou v Zakopanom prišiel s návrhmi na riešenie, ako túto situáciu v budúcnosti riešiť. Okrem toho sa Andreas rozhodol, že dá celému svetu vedieť, že mu idú zuby a od Zakopaného horúčkoval.

Sofiu už nebavilo čítať knihy, Sofia sa nudila a chcela ma držať za krk, Dušan pohrýzol Sofiu, Sofia si zacvikla hlavu v okne, v zákrute si rozrazila peru, spolujazdci hrali piškvorky a mama neustále znižovala Andreasovi horúčky. Napriek náporovým situáciám a občasnému hysterickému smiechu z vyčerpania sme aj druhý deň zvládli podľa nášho názoru dobre. Keby len dobre. Výborne! Skončili sme prví. Boli sme strašne unavení a strašne šťastní. Konkurencia pri pohľade na výsledkovú listinu zvážnela. Dokonca aj Marián Bazala mal v očiach otázniky!

Cítila som, že opozícia vytvára vlastnú koalíciu za jediným účelom: Ako zneškodniť doktorku Petranovú? Na vymyslenie strategického plánu mali pred sebou dlhú, rovnako ako ja, bezsennú noc. 

Na nedeľný štart sme sa postavili v obmedzenom počte. Po tom, čo sme s Andreasom museli v noci absolvovali pohotovosť kvôli vysokým horúčkam, sme jeho a mamu nechali ako fandiaci team v teple domova. Keď sa zvyšku posádky podarilo dopraviť na štart do krátkeho meraného úseku, prišlo prvé varovanie od rozhodkyne Hornej.

Nenápadne a s obavou v hlase mi pri polostiahnutom okienku oznámila, že sa mám mať na veľkom pozore. Po tom, čo sa konkurencii ma nepodarilo v sobotu večer opiť, mám si dať pozor na načakané fraktúry spôsobené drobnými nehodami, pád s koňa, či nejaké iné podobné nešťastné udalosti. Náš team začal byť obozretný. V jazdeckom klube v Liptovskej Sielnici sa ku mne nenápadne priplichtil Marián Bazala s nevinnou otázočkou, či si nejdem zajazdiť. Plán, ktorý ukul s Ondrišom, zhodiť ma s koňa, som však našťastie prezieravo odhalila.

Pri stajniach koní prišiel ďalší nápad Ferka Frištáka. Vraj keby sa podarilo zneškodniť spolujazdca, alebo aspoň psa Dušana... Pri odchode z jazdeckého klubu sa ešte Maroško Bazala stihol opýtať, či viem dobre plávať. Čakala nás totiž návšteva termalparku Bešeňová. Vedeli sme, že sa musíme mať na pozore. Na kúpalisku nedošlo našťastie k žiadnemu incidentu, okrem zopár nenápadných pokusov pritopiť dcéru Sofiu. Pred nami bola posledná etapa trate a ja som si bola istá, že nič okrem tiel konkurentov na trati, prípadne na cieľovej páske, nám nemôže pokaziť našu cestu za víťazstvom a nedajbože aj prvým miestom. Teraz už viem, že táto istota nebola na mieste. 

Cestou z Bešeňovej Sofia aj Dušan zaspali, v aute bol kľud a pohoda.

Pokojná atmosféra však bola v sekunde preč! No kto mohol vedieť, že sa nám v jazde na priemernú rýchlosť medzi žltú vlajku a cieľ 40 sekúnd pred vypočítaným časom postavia nič netušiace tri civilné autá, ktoré vyšli z vedľajšej cesty? Moje trúbenie, spolujazdcov krik, Dušanov štekot a intenzívne mávanie rúk rozhodcu spôsobili, že sa nám do cieľa podarilo prísť. Vo vzťahu k dramatickej situácii v primeranom času.

Už sme za vodou, povedala som si v duchu. Už sa nám nič horšie nemôže stať. Ale môže! Poznáte ten pocit, keď zistíte, že sa vám v krátkom meranom úseku nepodarilo spustiť jediné zapnuté stopky??? Po skončení súťaže rozhodca Horný poznamenal, že mi po cieli nevydarenej 15-sekundovky čítal z pier. Začervenala som sa. Ako posádka sme boli nahnevaní na celý svet, na seba... Vidina dobrého konca sa nám začala rozplývať. Nakoniec to nebolo až také hrozné a v celkom umiestnení sme skončili druhí. Za Bazalom a pred Frištákom.

Ako známa „zberateľka pohárov“ som si ich v kočíku odnášala štyri: National Race 3. miesto, International Race 2. miesto, Oldtimer Rallye Tatry 2. miesto, Najmladší účastník podujatia.

A viete v čom je tajomstvo môjho úspechu? Denne trénujem jazdy pravidelnosti s dvojmiestnym kočíkom s volantom a riadenou prednou nápravou.

Ale viete čomu naozaj nerozumiem? Ako sa Frištákovi podarilo zorganizovať a načasovať tie tri civilné autá a ako Marián dokázal hypnózou na diaľku vyradiť naše stopky?!