Autosportfoto

Ako som fotil MOTO GP v Brne

Preteky MS cestných motocyklov v Brne sú určite jednou z navýznamnejších športových udalostí roka v našich končinách. Je to akcia, ktorú si každoročne nenechá ujsť ani jeden fanúšik jednostopých tátošov. Keď sa niekedy tohto podniku zúčastníte, tak vám garantujem, že sa sem budete chcieť vrátiť každý rok.

Podujatie ponúka vynikajúcu príležitosť aj pre tých, ktorí okrem vôni benzínu a burácajúcim motorom prepadli aj čaru fotografie. Mám na mysli najmä reportážne foto z motoristických akcií. Ak ste sa teda v tomto popise našli a plánujete fotografovať pri budúcoročnej Grand Prix ČR, snáď nájdete v tomto reporte zopár užitočných rád.

Vstupenky na podujatie si už tradične kupujem v predpredaji. Volím lístok an celý víkend na trávnaté tribúny. Tento rok som sa opäť rozhodol pre vstupenku do sektorov A+B+D+E+G. Možnosť vstupu do sektorov C+F by potešila, ale z hľadiska financií a času je to bonus, bez ktorého prežijem.



Posledný možný deň (31.7.) si teda objednávam cez internet na stránke automotodromu Brno lístok a po zaplatení cez i-net banking ju mám o týždeň doma. Som o 690,-Kč ľahší, ale mám aspoň o jeden stres menej.

V sobotu vyrážam z Trnavy skoro ráno, aby som stihol raňňajší prípoj do Brna. Plán je taký, že sa dnes zúčastním kvalifikačného tréningu, pri ktorom vyskúšam všetky možné aj nemožné miesta na fotografovanie a neskor vyberiem tie najlepšie pre zajtrajší pretek.

Ťahám so sebou ruksak plný fototechniky a statív (ktorý má simulovať monopod) a takto naložený vystupujem o ... na Hlavnom nádraží v Brne. Nasleduje krátke rozhodovanie na tému „a čo teraz“ a v tomto boji okamžitá cesta na okruh jednoznačne poráža možnosť ísť sa najprv ubytovať.



Električkou č.2 sa teda priamo zo stanice veziem na Mendlovo námĕstí, odkiaľ má na okruh premávať kyvadlová doprava. Cesta trvá len asi 8 minút a tak ľutujem, že som minul jeden zo 40 minútových lístkov, ktoré som si kúpil (je to ale základný lístok, cena 14,-Kč).

Už v električke stretávam prvých moto fanúšikov oblečených v pestrých farbách jednotlivých teamov a jazdcov. V porovnaní s rokom 2003, kedy som tu bol naposledy, došlo k výraznej „derossizácii“. Nie že by Valentino nudil, dôvodom je najmä mladý Casey Stoner, ktorý má výbornú sezónu a jeho červená Ducati privádza (najmä talianskych) fanúšikov do varu podobne ako Ferrari v F1.

Kyvadlová doprava funguje perfektne (linka č.400) a najmä zdarma. Na Mendláku sa nezdržím ani minútu a už sedím v autobuse a uháňame smer Masarykov okruh.



Jazda trvá asi pol hodinu, ale počas nej sa nenudíte ani sekundu. Na okruh totiž s vami smerujú aj nespočetné davy motorkárov z celej Európy a takáto spoločná jazda je ďalším zo zážitkov, ktoré vám počas víkendu pripraví MotoGP v Brne.

Autobus si postupne razí cestu pomedzi les odstavených motoriek, ktorý hustne s približujúcim sa okruhom. Nakoniec sa dvere otvárajú na konečnej a brnenská MotoGP ma víta tým najkrajším zvukom aký poznám... práve totiž končí voľný tréning kráľovskej kubatúry. Pri zvuku motoru, ktorý má cez 200 koní mi okamžite naskočia zimomriavky a tento stav trvá ešte nejakú chvíľu trvá (presne do nedele 15.00).

Okruh už poznám a tak sa starou klasikou popri plote dostávam v nekonečnom zástupe k vstupnej bráne pri poslednej zákrute pred cieľom. Zatiaľ tu nie je nedeľný nával a postupujeme vpred celkom svižne.

Zvuk motorov sa zosilňuje až nakoniec... VRRRRRR... To bol predsa VALE!!!

V mysli sa mi hmýria myšlienky a emócie, ale nad všetkými prevláda jedna: Som tu!! Neskutočné!



Nejak sa dávam dohromady a pripravujem si foťák. K trati prichádzame chodníkom nad tribúnou G. Je odtiaľto výborný výhľad na celé záverečné stúpanie a nájazd do posledného esíčka. Voľný tréning najsilnejšej kubatúry práve skončil a jazdci sa v poslednom kole odvďačujú divákom za ich podporu. Radi si vyfrčia celý kopec „na zadnom“ a to, čo dnes v tomto smere predvádzal Hopper bola fantázia.

Kým sa stihnem spamätať a chopím sa foťáku, je po paráde. Robím teda aspoň pár záberov pomaly sa kopiaceho davu.
Mojím hlavným cieľom je ale fotenie jazdcov a keďže mám k dispozícii iba ohnisko 320mm (ekv. 35mm), prichádzam čo najbližšie k trati ako sa len dá. V priebehu niekoľkých minút začína tréning 250-tok a skúšam si teda prvé zábery.

Prechádzam popri plote v protismere a hľadám miesto kde sa môžem dostať k trati čo najbližšie. Na perfektne pripravenom okruhu zatiaľ absolvujú jazdci kubatúry do 250ccm svoj rannajší voľný tréning. Postupne nachádzam niekoľko miest, ktoré ponúkajú zaujímavé výhľady na trať, ale ani jeden z nich nie je v kombinácii s mojím sklom to pravé „orechové“ (na mape č.1, 2, 3, 4 a 5).



Posúvam sa ďalej a na chvíľu tak strácam výhľad na dianie na trati. Trvá to ale len chvíľu, pokým sa nedstanem až na najväčšiu trávnatú tribúnu v Brne – sekciu D. Je to moja najobľúbenejšia čásť okruhu, kde jazdci v miernom klesaní dlhšej rovinky dosahujú rýchlosť skoro 300 km/h s postupným prechodom do Schwantzovej zákruty. Jazdci tu klopia svoje mašiny v takej rýchlosti a uhloch, že máte vždy pocit, že tú zákrutu nemôžu „vybrať“. Keď to predsa len zakaždým zvládnu tak je vám jasné, že tu nemôže byť všetko s kostolným poriadkom.

Na jednom mieste (č.6) sa zdržujem dosť dlhý čas a na pretekároch najslabšej triedy do 125ccm si tu skúšam techniku „panning“, teda horizontálne sledovanie a snímanie pohybujúceho sa objektu, v plnom nasadení. V rýchlostiach, akými sa tu pretekári okolo mňa preháňajú to nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Fotky však vypadajú zaujímavo a tak sa ďalej presúvam s predsavzatím, že sa sem na Rossiho ešte v priebehu pretekov určite vrátim.

Slnko pečie od môjho príchodu do Brna bez prestávky a teraz na poludnie už jeho horúce lúče začínam poriadne cítiť. Program na okruhu však beží ďalej a na pražiace Slnko veľmi rýchlo zabúdam (spomeniem si naň až večer, keď si vyzlečiem tričko a pozriem do zrkadla ).



Idem proti smeru jazdy popri dlhom plote, ktorý oddeluje sekciu D od trate a neustále skúšam a hľadám tie najvhodnejšie miesta na zachytenie najzaujímavejších záberov borcov v akcii (č.7, 8 a 9).

Tribúny sa pomaly začínajú plniť a napätie narastá, na trať totiž čochvíľa vyrazí Valentino and Co. Kým sa tak stane, dostávam sa do sekcie k tribúne T4, z pod ktorej je výborný výhľad na zaplnené trávnaté „Starobrno“. Ak chcete v Brne zažiť tú pravú atmosféru pretekov MotoGP, odporúčam kúpiť si lístok práve na túto trávnatú tribúnu (cena 1.450,-Kc v predpredaji). Ešte v nedávnej dobe žiarila jasnými žltými farbami, keďže sa tu koncentrovali prevažne fanúšikovia „doktora“ Rossiho, teraz sa ich krikľavé tričká miešajú s červenou, ktorá patrí domácemu Lukášovi Peškovi (125ccm) a je tu aj kopec stúpencov jeho veľkého súpera z neďalekého Maďarska, Gábora Talmácsiho, pre ktorých je to rovnako ako pre čechov „domáca“ Grand Prix..

Blížiaci sa bublajúci zvuk takmer litrových motorov (800 ccm) a krúžiaca helikoptéra Eurosportu prezrádzajú, že sa už začal jediný kvalifikačný tréning kategórie MotoGP. Prichádzam tak blízko k trati ako je to len možné (č.10). Medzi mnou a okrajom asfaltu po ktorom jazdci krúžia je len asi 5m vdialenosť. Bližšie ma nepustí masívny vysoký plot s hustým sieťovaním. Tento plot sa stane na celý víkend mojím najväčším nepriateľom a ešte stále mu neviem zabudnúť, že mi pokazil niekoľko skvelých záberov a neumožnil urobiť fotky, ktoré som chcel.



Jazdci tu v ostrých zákrutách nemajú veľkú rýchlosť a „panning“ je tak o niečo jednoduchší. Musím si len dávať veľký pozor, aby som sa pri otáčaní aparátom nedotkol slnečnou clonou plota. Nemuselo by sa to skončiť len pokazeným záberom. Pocit, ktorý mám pri prejazde celého klbka jazdcov sa len ťažko opisuje, ale verím že ho podobne zažíva každý, kto sem prišiel. S psychickou eufóriou sa miesi akési vibrovanie, ktoré vychádza z miest v okolí srdca a šíri sa do celého tela. Super zážitok!

Jazdci sa v týchto zákrutách efektne vykláňajú zo svojich motocyklov a presne pre takéto zábery som si sem prišiel. Nádherné prejazdy majú najmä japonci Makoto Tamada a Shinya Nakano, ale ani ostatní sa nenechajú zahanbiť a moje 20-Déčko len cvaká a cvaká. V týchto momentoch oceňujem jeho frekvenciu kontinuálneho snímania 5 fps a len v niektorých momentoch zatúžim po profi Markovi III (stačil by aj II), s ešte rýchlejšou paľbou.

Stále používam manuálne predostrenie a fotoaparát prekvapivo bez dobitia zvláda náročné fotografovanie až do neskorého večera. Servo ostrenie by určite pomohlo mnohým záberom, ale dá sa prežiť aj bez neho.



Vraciam sa spät na cestu, ktorá spája „D-éčko“ s tribúnou „B“, s cieľom nájsť aj tu nejaký vhodný spot. Zisťujem však, že táto tribúna je priamo vystavená slnečným lúčom a v silnom protisvetle by som nedosiahol uspokojujúce výsledky. Dá sa tu v prvej z dvoch pravých zákrut (č.13) niečo nafotiť, ale veľa závisí od použitého objektívu (200mm je tu málo) a prístupu ochrankárov (nepáči sa im prítomnosť fotoamatéra v tomto sektore).

Cestu na vzdialené „A-čko“ som úplne zavrhol a radšej som sa na tréning štvrťlitrov vrátil späť do priestoru Starobrna. Tentoraz som sa presunul do vnútra prvej ľavej zákruty a objavil som tu ďalšie miesto, na ktorom zajtra pri pretekoch strávim fotením hodnú chvíľu (č.11).

Slnko je v tejto chvíli na tom nesprávnom mieste a preto sa rozhodujem, že zajtra tu budem už pri ranňajšom Warm-upe. Už len nájsť vhodné miesto na fotografovanie je tu za plotom dosť náročná úloha, vy však ešte musíte pamätať aj na to, že to ktoré miesto je vhodné len v určitú krátku dobu dňa. Od fotografa si to žiada dokonalú prípravu na pretek. Byť v pravý čas na pravom mieste je totiž pre kvalitnú reportážnu fotografiu to najdôlžitejšie.



Ponáhľam sa späť k záverečnému stúpaniu a dúfam, že ma jazdci za celodennú námahu odmenia poriadnym wheelie (jazda na zadnom kolese). Cestou popri esíčku (č.3) objavujem hneď pri plote vysoký stolec, ktorý dnes evidentne poslúžil ľuďom, s ktorými zdieľam rovnakú vášeň. Vyleziem naň a náhle sa mi otvorí nový svet fotografovania. Zvodidlá ani plot už nie sú prekážkou a ja môžem slobodne fotografovať dianie na trati. Pár minút sa tu zdržím a potom už utekám k stúpaniu, keďže tréning štvrťlitrov sa rýchlo chýli ku koncu.

S naivnou vierou v to, že ten stolec tam bude aj zajtra ho teda opúšťam a o niekoľko stoviek metrov ďalej objavujem otvor v plote, ktorý je súčasťou jednej z mála vstupných bráničiek k okruhu. Asi 25cm široký výrez v plote je ako stvorený na moje tele. Pár testovacích záberov a potom už len množstvo fotografií oslavujúcich pretekárov, ktorí jazdou na zadnom odmeňujú divákov za ich podporu.

Prvý hektický deň na okruhu je za mnou a pri spiatočnej jazde v autobuse do mesta analyzujem chyby a snažím sa z nich poučiť pre zajtrajšok. Nedostatočne nabitá batéria, servo žerie až moc šťavy, vhodných miest na fotenie je za plotom minimum, každé miesto má svoju dobu vhodnú na fotenie, slnko extrémne páli a ja nemám čiapku, jedlo a pitie je v areáli moc drahé, pri vstupe sa nedostatočne kontroluje množstvo nápojov a teda si môžem zobrať zajtra viac. Prezerám si aj fotografie a niektoré vypadajú zaujímavo už na malom LCD. Zatiaľ som s mojím výkonom aj s technikou spokojný.



Po príchode do mesta si hneď na stanici kupujem jedlo a pitie a nepchávam sa celou cestou k internátom, kde mám zabookované ubytovanie. „Šalina“ č.12 (taktiež 13) ma zavezie prakticky až k internátu, ktorý už mám otestovaný z minulej návštevy Masarykovho okruhu. Izby poskytujú primerané pohodlie a teraz po rekonštrukcii sú ešte útulnejšie s vynovenými sociálnymi zariadeniami. Príjemná pani na recepcii mi po zaplatení 350,-Kč (posteľ/noc) odovzdáva kľúče od izby, kde okamžite padám od únavy na posteľ a chvíľu nie som schopný pohybu.

Po osviežujúcej sprche a krátkom odpočinku sa vydávam pešo do ulíc večerného Brna s cieľom poriadne sa najesť v nejakej blízkej pizzerii. Beriem so sebou aj aparát, veď mesto bude plné motorkárov z celej Európy a bude čo fotografovať.
Z ubúdajúcim svetlom začína ubúdať aj moja chuť do fotografovania, pretože ju úplne potláča hlad, ktorý už nie som schopný dlhšie potláčať. Vytúžená pizza sa však nekoná, žiadnu schopnú pizzérku som totiž po ceste nenašiel. Sadám si teda ku stolu na útulnej letnej terase hotelu Slavia.

Pohľad do jedálneho lístka naznačuje, že hotelová reštaurácia nie je práva z najlacnejších, to ma však už neodradí. Zvolil som plnené morčacie prsia a urobil som dobre, boli výborné.



Na „kolej“ sa vraciam už po tme, rovnako ako som prišiel, teda pešo. Zostávajú mi už len dva lístky na MHD a tie si chcem ušetriť pre zajtrajšok. Cesta nie je dlhá, ale aj tak mi berie posledné zvyšky síl a hneď po príchode na izbu zaspávam.

Ráno som už na tom citeľne lepšie a po krátkom „prečistení“ pamäťových kariet vyrážam do ďalšieho náročného dňa, plného slnka, rýchlosti a fotografovania. Opakuje sa pozitívna skúsenosť s bezproblémovou dopravou na okruh z predošlého dňa, tentoraz je však ľudí ešte o mnoho viac. Autobus sa dostáva do zápchy až pár kilometrov pred okruhom a tak využívam situáciu a robím pár momentiek spoza skla.

Do štartu Warm-upu zostáva ešte pol hodina a ja už som „IN“. Foto-stolec pri plote je samozrejme preč a budem sa musieť zaobísť bez neho. Slnko mám teraz pri väčšine záberov za sebou a zostáva to tak prakticky počas celého Warm-upu. Využívam túto situáciu a robím niekoľko záberov z miest, kde to včera kvôli protisvetlu nebolo možné.



Ešte nezačal ani prvý pretek a ja už cítim poriadnu únavu. Rozhodujem sa, že búrlivú atmosféru 125-tiek si vychutnám ako divák. Sadám si teda k ostatným fanúšikom, ktorých sa na D-éčku zišlo neúrekom. Nálada je skvelá, pestrofarebné tričká kam sa len pozrieš a všetko to má na svedomí mladý český talent Lukáš Pešek.

Protiľahlé Starobrno je tiež plné jeho fanúšikov a rovnako tak početne zastúpení sú tu opäť maďari, ktorí stískajú palce pre svojho „Talmága“. Borci si na trati nič nedarujú a táto kubatúra je už tradične najnapínavejším predstavením. Luki si nakoniec vyjazdil miesto na debne a príjemne tak potešil kopec svojich priaznivcov.

Predsa len som neodolal a popri L-ku som spravil pár snímkov aj so širokou Sigmou. Pre zaujúmavé zábery som sa pomedzi sediacich ľudí vytrepal až na cestu nad tribúnou a myslím, že sa oplatilo.



Na štrvrťlitre sa neskôr presúvam k zákrutám starobrna a to najmä do zóny 11, kde mi teraz jazdcov pekne osvetluje bočné svetlo. Stávam sa svedkom víťazstva Jorge Lorenza zo Španielska a osláv, ktoré domácemu Abájovi (Karel Abrahám) pripravili jeho verní.

Aspoň na chvíľu si potom odpočiniem v tieni tribúny T6 a doplním energiu. Čas neúprosne letí a do štartu hlavnej kategórie zostáva pár minút. Nachádzam tu celkom dobré miesto na úvodné zábery celého balíka jazdcov hneď po štarte a ustrážim si ho aj pred prichádzajúcimi kolegami s fotoaparátmi v ruke. Chcelo by to dlhšie ohnisko než 200mm, ale vďaka aj za to.

Prvé kolo, cvak, cvak, cvak, cvak... EOS 20d spustí paľbu a uzávierka sa ešte ani poriadne neuzavrie po poslednom zábere a ja už utekám do zóny ... Strávim v oblasti Starobrna prakticky celý pretek. S nádejou, že Vale tu pred „svojimi“ bude oslavovať víťazstvo si obsadzujem aj V.I.P. miesto na šikmom kuse betónu, z ktorého je lepší výhľad na trať.



Oslava sa však nekoná. Valemu sa nedarí a žiadny jazdec sa v týchto miestach po skončení preteku nezastaví. Škoda, snáď budúci rok. Každopádne treba pogratulovať Caseymu a Ducati za výborný výkon aj keď jeho sólo veľa vzrušenia neprinieslo.

Nekonečný had ľudí sa dáva do pohybu a keďže si po ceste ešte kupujem kolu na osvieženie, ocitám sa na jeho konci. Asi tak po pol hodine pomaličkej chôdze v zástupe sa konečne dostávam k bráne a po ďalšej pol hodine aj k autobusu. Cesta späť do mesta prebieha prekvapivo hladko. Je vidieť, že miestni organizátori už majú kopec skúseností.

Vlak do Bratislavy odchádza až za 1,5 hodiny čo mi až tak veľmi nevadí. Popri prezeraní mojich dnešných dielok si pochutnávam na dobrotách miestnej pekárne a ani sa nenazdám a z okna rýchliku sledujem ubiehajúcu krajinu južnej Moravy.



V Bratislave je práve po daždi a prečistený vzduch vonia ako kdesi v horách na Orave. Unavený po celom víkende robím ešte záverečný záber, ktorým ma víta hlavné mesto. Už teraz myslím na budúci ročník brnenských pretekov. Dostať sa tak za plot, to by bolo už o niečom inom...

Erik Toček