Autosportfoto

4×4 verzus známa tvár: Soňa Ferencová

Žena, o ktorej je nasledujúci príbeh a ktorá sa s nami ochotne podelila o svoje dojmy a zážitky v rámci témy o autách, svoj doterajší život obetovala dvom vášňam – literatúre a hudbe. A tieto dva fenomény sa v jej prípade navzájom prelínajú, inšpirujú a súčasne dopĺňajú. Poetka, autorka textov, klaviristka, gitaristka a v neposlednom rade speváčka v jednej osobe – alebo ak chcete pesničkárka – SOŇA FERENCOVÁ (29) texty svojich piesní, „balansujúcich“ na pomedzí štýlov blues-rock, pop a folk, čerpá v prvom rade z vlastného života.

Predovšetkým predpokladám, že vo vašom hektickom spôsobe života automobil nemôže chýbať. Na akom jazdíte?

- To máte úplnú pravdu. Mám dosť hektický spôsob života, takže keby som nemala automobil, ťažko by som všetko stíhala. Nehovoriac o tom, že auto treba aj na nosenie aparatúry na koncerty. Momentálne jazdím na VW Polo 1.4TDI. Je to spoľahlivé mestské auto, nemám problém zaparkovať kdekoľvek v meste.

Spomeniete si ešte, na čom ste sa pôvodne naučili riadiť?

- Značku auta si ani nepamätám. Zato si dobre pamätám na svoju prvú jazdu – po teoretických skúškach v autoškole som ako osemnásťročná absolvovala svoj krst za volantom. A síce priamo na Bajkalskej ulici v Bratislave, teda na jednej z najfrekventovanejších ulíc v hlavnom meste. To bola veľká sranda! Myslím, že som to dala rovno na 60 km/h a pán inštruktor mohol byť spokojný. (úsmev)

Čo vás na cestách, ako sa hovorí, vie vytočiť?

- Bezohľadnosť voči iným. Napríklad keď niekto zaparkuje cez dve parkovacie miesta a nemyslí na to, že aj iný človek ešte mohol mať miesto. Alebo také to zbytočné vytrubovanie pre nič za nič, iba z titulu nervozity... to je otravné.

Skúšali ste šoférovať aj niečo iné, ako automobil? Napríklad skúter alebo motocykel?

- Šoférovať nie, ale mala som priateľa, ktorý mal motorku a viackrát som sa na nej s ním viezla. Dokonca sme dali aj celkom šialenú jazdu niekde po poli za Mostom pri Bratislave... (úsmev) Tak to bol zážitok J Bolo to však už pred pár rokmi, neviem, či by som sa dnes už na niečo podobné nechala nahovoriť. Predsa len, už som opatrnejšia.

Dá sa jazda automobilom nazvať súčasťou vášho relaxu?

- Šoférujem veľmi rada, baví ma to a vraj aj celkom dobre. Takže áno, dá.

Máte za volantom aj nejaké neduhy (telefón, prepínanie skladieb na CD)?

- To by som tu verejne nemala vyznávať takéto hriechy asi, či? Ale som muzikantka, takže skúste si domyslieť... (úsmev) 

Dokázali by ste zhodnotiť svoje šoférske schopnosti?

- Myslím, že veľmi dobré, ale na ceste myslím aj na to, že opatrnosti nikdy nie je dosť.

Znesiete, keď vám niekto rozpráva do šoférovania?

- Volá sa to tuším syndróm spolujazdca, že? Tak toto veľmi nemám rada, ale niekedy som to zvykla robievať aj ja iným. (smiech)

Čím vás automobil zaujal?

- Má kvalitný motor, na malé autíčko aj celkom fajn „odpich“.

Aké sú vaše kritériá pri výbere vozidla?

- Moje auto by nemalo byť príliš hlučné, malo by mať komfortné sedadlá, elektronické otváranie okien... Také tie veci, čo robia jazdu pohodlnejšou.

Ženy si vraj vyberajú autá podľa farby. Patríte k nim?

- Asi skôr áno ako nie. (úsmev)

Snažíte sa pri policajnej kontrole využiť svoj ženský šarm?

- Ani veľmi nie.

Lákalo by vás zviesť sa v off-roade 4×4?

- Môže to byť zaujímavé. (úsmev)

Čomu sa momentálne venujete pomimo témy o automobiloch?

- Momentálne sa venujem mixovaniu najnovších skladieb, popritom varím večeru a po večeri asi vybehnem  niekam von na prechádzku. 

Ďakujem za rozhovor.

Foto: Soňa Ferencová (archív) a https://www.facebook.com/sonaferencova.sk/