Autosportfoto

4×4 verzus známa tvár: Marie Stracenská

Je dvojnásobnou absolventkou Filozofickej fakulty UK Bratislava, odbor Žurnalistika a Dejiny umenia. Pôsobila ako redaktorka a moderátorka v Slovenskom rozhlase, v televízii TA3 a aj ako vedúca vydania Správ STV. Súčasne okúsila prácu moderátorky rôznych podujatí a festivalov. V súčasnosti je vedúcou vydania hlavnej spravodajskej relácie TV Markíza. Od roku 1994 je trénerkou, špecializujúcou sa na komunikačné a tvorivé aktivity na tréningoch a kurzoch pre mládež a firemné manažmenty (odborný garant pre kurzy prezentačných zručností na verejnosti a v médiách). Matka štvorročných dvojčat ako jediná žena zo Slovenska absolvovala Rallye Paríž-Dakar. MGR. MARIE STRACENSKÁ.

Predovšetkým predpokladám, že vo vašom hektickom spôsobe života auto nemôže chýbať. Na akom jazdíte?
- Väčšinou na starom Forde Mondeo Kombi. Auto sme vyberali podľa veľkosti. Keď sa nám narodili dvojčatá, potrebovali sme hlavne priestranné s kufrom, kam sa vmestí dvojkočík. A toto bolo najväčšie kombi na trhu. A naozaj sme tam vmestili polovicu bytu (úsmev).

Na čom ste sa pôvodne naučili riadiť?
- V autoškole na nejakej škodovke, ale v skutočnosti na kamarátovom peugeote, presný model si už nepamätám. Zapísalo sa mi to, ako som mu na ňom raz prešla asi 80 kilometrov po diaľnici so zatiahnutou ručnou brzdou a inokedy som mu zas namiesto benzínu nechala natankovať naftu. Ale neznenávidel ma a auto to tiež zvládlo.

Čo vás na cestách vie rozhnevať?
- Arogancia iných. Nepozornosť viem pochopiť, pretože každý má nárok sa učiť alebo mať horší deň.

Skúšali ste šoférovať aj niečo iné, ako automobil? Napríklad skúter alebo motocykel?
- Nie, iba som sa na jednom vozila s bývalým priateľom. Chvíľu.

Dá sa jazda automobilom nazvať súčasťou vášho relaxu?
- Absolútne. Do práce jazdím denne hodinu a pol a viac, z práce hodinu. Je to dlho na to, aby ma šoférovanie otravovalo. Tak si do auta varím kávu, počúvam obľúbenú hudbu, teším sa z ticha a vlastných myšlienok. Auto beriem ako spoločníka a je mi v ňom dobre. A rada vozím aj iných.

Máte za volantom aj nejaké neduhy (telefón, prepínanie skladieb na CD)?
- Ale áno. Telefonujem. A jazdím rýchlejšie, než sa má. Snažím sa to veľmi nepreháňať, ale predpisovo to nie je.

Dokázali by ste zhodnotiť svoje šoférske schopnosti?
- Nedávno ich zhodnotil jeden môj kamarát. Povedal: jazdíš ako chlap. To hovorí za veľa, myslím si. Áno, považujem sa za dobrého a skúseného vodiča. Teraz už áno. A na začiatky radšej nespomínam.

Znesiete, keď vám niekto rozpráva do šoférovania?
- Nemám s tým problém. Nedávam však k tomu veľa príležitostí. Snažím sa jazdiť podľa toho, koho veziem a prispôsobovať sa tomu. So starou tetou idem pomaly, s deťmi občas robíme serpentínky - hráme sa. S priateľmi viem, že znesú aj rýchlejšie tempo. Ale vždy to je jazda plynulá, neznášam štýl brzda - plyn.

Robíte často priestupky? Dostali ste už pokutu?
- Och, dostala. Veľakrát. Najmä za rýchlosť. Raz za preletenie na červenú, inokedy za zlé parkovanie.

Dostali ste sa už do dopravnej kolízie?
- Áno. Dvakrát. Išlo len o ťukance. Z nepozornosti.

Čím vás - ako krásnu ženu - automobil zaujal?
- Robí to, čo chcem (úsmev). Ale vážne. Neviem. Pomáha. Je rýchly a nápomocný pri prevážaní ľudí aj vecí. A je to krásna vec. Technicky vymyslená, na pohľad príjemná, na pocit pohodlná.

Ženy si vraj vyberajú autá podľa farby. Patríte k nim?
- Rada by som. Boli časy, keď som chcela mať každý dielec nastriekaný inou farbou, v mladom „hippie období". Ale na farbe až tak nezáleží. Dôležité je, aby nám v aute bolo príjemne. A najmä, aby bolo funkčné.

Snažíte sa pri policajnej kontrole využiť svoj ženský šarm?
- Robievam to. Ale nie preto, že by som niečo chcela zneužívať. Keď mi je ľúto, tak mi je to ľúto - a ako žena to možno dám najavo viac ako muž. Ale priznám sa, že raz som vedome nasadila mod „pipina" - prekvapenú ženskú s doširoka otvorenými očami, ktorá netuší, že má prepadnutú technickú kontrolu. Oplatilo sa, nechali ma ísť (úsmev).

Aké sú vaše kritériá pri výbere vozidla?
- Musí byť pohodlné, aby sa dozadu vmestili dve autosedačky a ja medzi ne. S pohodovou spotrebou. S veľkým kufrom, pomáha to pri balení na dlhé cesty, na ktoré jazdíme ako rodina. A dynamické v rozbehu, vrtké, s dobrým zrýchľovaním.

Máte nejaký nesplnený motoristický sen (iný automobil)?
- Mení sa to, vždy s novými modelmi. Ostáva jedna stálica - Alfa Romeo 156. Ale také auto nepotrebujem. Tak ho asi nikdy nebudem mať. No nevadí, automobil nie je najdôležitejšia vec v živote.

Lákalo by vás zviesť sa v off-roade 4x4?
- Viezla som sa, veľakrát. Je to príjemný pocit. Mám rada nové terénne autá. Človek vidí svet z výšky a pocit bezpečia je absolútny. Ale najradšej sa vozíme v staručkom kamarátovom GAZe, na jarné a letné opekačky.

Čomu sa momentálne venujete pomimo témy o automobiloch?
- Práci novinárky - vedúcej vydania Televíznych novín v televízii Markíza a výchove štvorročných dvojčiat Julinky a Matúška. Tiež lektorovaniu a rekreačne športu. A celkom to stačí.

Ďakujem za rozhovor.

Foto: archív Marie Stracenskej