Autosportfoto

2007/ 29. ročník Rallye Euromilhôes Lisboa – Dakar II.: Úspech Aleša Lopraisa

Kto môže na Dakare poraziť Mitsubishi? Už šesť rokov stále rovnaká otázka. A japonské automobily dávajú vždy rovnakú, kategorickú odpoveď: nikto. Značka s tromi diamantmi vyhraje Dakar po siedmykrát v rade a dvanástykrát celkovo. Žiadne etapové víťazstvo však nevyznieva pre výrobcu japonskej značky práve lichotivo v porovnaní s volkswagenom, ktorý ich má na konte celkovo desať! Stéphane Peterhansel dosiahne v tejto triede tretie prvenstvo a popri šiestich za riadidlami motocykla ich má na konte už deväť!!! A aby bol celkový obraz japonskej „armády“ úplne dokonalý, Luc „Lucho“ Alphand skončí druhý a Hirosi Masuoka (po mechanických problémoch so spojkou na začiatku súťaže) piaty. Štvrtý člen stajne „Nani“ Roma však v etape do Ataru, neoficiálneho centra Sahary, havaruje a výsledkovo je odpísaný.
                                                                                                    

Nemecký tím VW sa ukáže byť materiálne najsilnejší, s najveľkorysejším zázemím, ale výsledkovo to nedokáže zužitkovať. „Chceme byť prvý tím, ktorý túto extrémne dlhú a náročnú rallye vyhrá s automobilom s dieselovým pohonom,“ uvedie pred štartom riaditeľ motošportovej sekcie automobilky VW Kris Nissen. A Carlos Sainz (ktorý sa po vlaňajšom ročníku pridal k bývalým majstrom sveta v rallye, ako sú Ari Vatanen, Juha Kankkunen alebo Colin McRae, ktorí po ukončení svojej kariéry v MS rallye upreli svoju pozornosť k diaľkovým súťažiam a predovšetkým k ich každoročnému vrcholu – Rallye Dakar) ho doplní: „Cieľom je bojovať tak, aby vyhral náš tím. Viem, že to hovorí každý, ale v preteku, akým Dakar je, to je pravda.“

Nad wolfsburgským tímom však visí Damoklov meč. Fínska legenda Ari Vatanen už v druhej etape pochová svoje nádeje, keď motor utopí v brode, cestou do Ataru potom premení svoj stroj na čierny stĺp dymu a popol, z ktorého vyčnievajú ohorené kusy železa. Jazdecké schopnosti, kombinácia rýchlosti a rozvahy dostanú jeho tímového kolegu Giniela De Villiersa najskôr do čela priebežného hodnotenia a zdá sa, že Juhoafričan smeruje za zaslúženým úspechom. Dakar však opäť ukáže svoju nevypočítateľnosť. Turbodúchadlo jeho motora zachváti požiar a De Villiers sa musí – aspoň na ďalší rok – s vidinou dakarského zlata rozlúčiť. „Prišiel som vyhrať, jedenáste miesto je pre mňa sklamaním. Skrátka sme nemali šťastie. Ale dokázali sme, že sme rýchli a že máme dobrý tím. A to je prísľub do budúcna,“ verí v cieli. Carlos Sainz, neúspešný kandidát na prezidenta futbalového klubu Real Madrid a legenda WRC, sa postaví na štart s povesťou rodeného víťaza. Čierny kôň súťaže sa od tretej etapy usadí na čele, lenže v siedmej príde škrt cez rozpočet v podobe veľkých technických problémov a ani päť etapových prvenstiev mu nestačí na lepšie než 9. miesto. Najlepším jazdcom stajne sa tak tentoraz stane celkovo štvrtý Mark Miller.
                                                                                                

Zaujímavé problémy stretnú siedmu najrýchlejšiu dvojicu v cieli, dvanásťnásobného účastníka rallye a víťaza Svetového pohára FIA v cross country rallye 2003 Carlosa Sousu, ktorý spolieha na diktát skúseného Andreasa Schulza. Cestou do Ataru Carlos v záchvate zúrivosti „vysadí“ uprostred púšte svojho navigátora (zrejme zapracuje ponorková choroba) a vráti sa poň až takmer o hodinu. Túto story neskôr obaja poprú a vysvetlia, že išlo len o to, že Andreas sa v dunách „mierne stratil“...

„Buggyšéf“ – čoby sám vojak v poli – Jean-Louis Schlesser tiež si je vedomý toho, že na Dakare nevyhráva ten s najrýchlejším autom, ale ten s najmenej chybami. Dve vyhraté etapy a precízna taktika mu zaistia bronzovú medailu, nehovoriac o opätovnom prvenstve pohonu 4×2. „Byť medzi tromi najlepšími s buggy o jednej poháňanej náprave, to je super výsledok. Bol som sám proti všetkým,“ rozplýva sa.
                                                                                              

Druhým najrýchlejším automobilom s jednou poháňanou nápravou je divoká „monsterbuggy“ s označením Hummer H3 Robbyho Gordona a Andyho Gridera, v Dakare ôsma. Automobil americkej výroby vôbec po prvýkrát triumfuje v jednej z etáp, konkrétne v šiestej. „Tešíme sa, že sme skončili v prvej desiatke. Stalo sa tak najmä vďaka nášmu tímu, ktorý má z podobných podujatí veľké skúsenosti. Veľa sme sa tu naučili. Našim cieľom je vrátiť sa sem a zvíťaziť,“ povie v cieli Robby Gordon. Z tých, ktorí ťažia z debaklu volkswagenov, je aj Al Attiyah. Zatiaľ čo „bavoráky“ jeho tímových kolegov majú problémy (Chicherit odstúpi cestou do Zoueratu po havárii a Kleinschmidt – alebo ak chcete „nekorunovanú kráľovnú Juttu I.“ – ktorá na BMW začínala jazdiť púštne maratóny už v roku 1987, decimujú vážne technické nedostatky), on drží prápor v elite a nebyť zbytočných penalizácií za prekročenie povolenej rýchlosti pri prejazde dedinami, úradujúci majster PWRC by skončil tretí.

Lenže ako on, tak i jeho spolujazdec Alain Guehennec si nie sú vedomí priestupku, lebo rýchlosť v inkriminovaných pasážach dôkladne strážili. Je to veľké sklamanie s trpkou príchuťou nielen pre nich, ale aj celý tím BMW: „Som presvedčený, že to bola chyba v systéme, pretože som spomalil už pred kontrolovanou zónou,“ vraví Katarčan. „Vedel som predsa, že merajú už sedem metrov za jej hranicou. Pre mňa aj celú stajňu, ktorá odviedla majstrovskú prácu, je to veľké sklamanie. Napriek tomu sme dokázali, že BMW je spoľahlivé, konkurencieschopné. Je to frustrujúce ako sme stratili tretie a potom aj štvrté miesto,“ dodá Al Attiyah.
                                                                                                  

Českí zástupcovia Zapletal s Janáčekom sa spočiatku držia na výbornom 29. mieste, ale v siedmej „erzete“ ostanú v dunách stáť s rozbitou spojkou. Po celonočnej a veľmi zložitej oprave (v piesočnej búrke dokážu svoje oranžové Mitsubishi zdvihnúť a prevodovku vymontovať takmer holými rukami!) však sú schopní v pretekoch pokračovať (do Ataru dorazia v predĺženom časovom limite), hoci klesnú až na 82. miesto. Napokon sa stanú len druhou českou stajňou – po Kakrdovom Tuareg Racing Teame – ktorá Dakarskú rallye dokončí: na 54. priečke.

Biasion so Sivierom musia odstúpiť už v noci z 9. na 10. januára, keď najskôr za zlej viditeľnosti trafia veľkú dieru a potom uviaznu v piesku (mäkký piesok, preslávený svojou nevypočítateľnosťou, je medzi účastníkmi známy ako fesh-fesh) – Fiat PanDAKAR sa nepodarí včas vyslobodiť. Na tomto úseku sa rozplynú sny o úspešnom zdolaní všetkých nástrah rallye aj pre Sabyho s Brianim. Ich Panda sa v dunách pohybuje v nočnej tme, čo činí prejazd ešte zložitejším. Ráno sa síce skúsený dakarský matador z dunového pekla vymotá a nasledovaný doprovodným kamiónom Iveco EuroCargo (ktorého posádku tvoria známi Diamante a Albiero – zostavu doplní Nicola Montecchi) dorazí až do Ouarzazatu, cieľa štvrtého dňa, ale do piatej etapy už neodštartuje – čas svojho štartu „prešvihne“ o dve hodiny a tak ako on, i asistenčné Iveco sú diskvalifikovaní.
                                                                                             

Akokoľvek účasť Fiatov s motormi o výkone iba 105 koní skončí veľmi skoro (handicapom sa ukážu byť malé rozmery modelu PanDAKAR, ktorý sa len s problémami prebíjal koľajami vyjazdenými silnejšou – a v porovnaní s pandami tiež širšou – konkurenciou), nie je vedenie talianskej automobilky s neúspechom sklamané. „Bola to fantastická skúsenosť,“ komentuje účinkovanie krátko po svojom odstúpení Miki Biasion. „Náš automobil má dobrý technický potenciál a dokázal ho predviesť. Skutočnosť, že dokázal bojovať s automobilmi, ktoré boli postavené špeciálne na túto súťaž, to len dokladá.“

Najskôr sa zdá, že bitka „ťažkej väzby“, ktorej pekelné súboje o víťazstvo sú doslova umocnené na druhú, by sa po devätnástich rokoch mohla znovu premeniť v bláznivú naháňačku premotorovaných monštier revolučnou zmenou v podobe opätovného rozdelenia na kamióny sériové a prototypové (posledným víťazom kategórie kamiónových prototypov bola v roku 1988 paradoxne značka Tatra), ale v zmysle možnosti potenciálnej prestavby truckov sa napokon strhne doslova nemilosrdný boj a tímy v pripomienkovej rozprave sa nedokážu zhodnúť na jednotnom riešení. Značky, ako je MAN, Hino, Renault, Iveco či Kamaz, sa zjednotia (čo sa stane vôbec po prvýkrát, aby spoločnými silami ťahali za jeden koniec) proti protivníkom z DAF-u a Ginafu, ktorí celú akciu spustia januárovým faux pas – neprejdením technickými prehliadkami pred Dakarom 2006. Dôvod musieť investovať astronomické sumy do prestavby úplne nezmyselných monštier (a brzdiť tým doterajší vývoj vychádzajúci logicky zo sériovej produkcie) sa napokon javí byť celkom oprávnený.
                                                                                              

Konkurencia sa opäť rozrastie, pribudne kvalitných, rýchlych a silných kamiónov s maximálnym profesionálnym zaistením. Na druhej strane sa v dôsledku ďalšieho rozmachu truckov jazdí agresívnejšie. Úlohou asistenčných truckov už nie je len poskytovať okamžitý servis tým na špici, ale aj blokovať konkurenciu. Tento nie príliš športový ťah bude zrejme javom aj v ďalších ročníkoch.

Lavínu tímov s pekelne rýchlymi kamiónmi (o boje do TOP 10 má reálnu šancu zabojovať až dvadsať z nich!) začneme so stajniami Hansa Bekxa a Jana De Rooya, ktorým spomínané zmeny poriadne zamiešajú karty. Hans Bekx, ktorý má ešte stále v živej pamäti štart Dakaru 2006, svoje kamióny prebuduje do podoby spĺňajúcej technické predpisy z roku 2004, takže jeho, ako aj servismana Marcela Van Vlieta, je možné vidieť v plnej sile s truckami označenými ako DAF.
                                                                                                 

Jeho krajan Jan De Rooy, legendárny priekopník tejto značky medzi Parížom a Dakarom – inak „Medveď zo Sonu“ – mal pôvodne v pláne postaviť sériu 15 vozidiel, podľa ktorých by sa „špeciály“ homologizovali. Napokon však zvíťazí možnosť homologizovať pretekársky kamión ako Ginaf, ktorý vyvíja špeciálnu techniku v malých sériách. Niet pochýb o tom, že Jan na trati nechá svoje telo aj dušu, len aby ruskú mašinu menom Kamaz (a najmä „Cára Vladimíra“ – ako Čagina v kuloároch prezývajú) definitívne prevalcoval. Že sa druhý jazdec k volantu jeho ginafu dostane iba vtedy, keď „šéf“ nie je akurát na blízku, je samozrejmé... Veď je to, ako De Rooy senior hovorí, jeho „dovolenka na veľkom pieskovisku“. Trojica ginafov De Rooyovej stajne (popri Janovi a Gérardovi ide ako rýchla zásobáreň náhradných dielcov opäť Hugo Duisters) nebude ale v štartovom poli osamotená.

Hneď štyri ďalšie kamióny s nezávislým zavesením kolies, hydraulickým pružením a motorom Caterpillar im totiž možno budú zdatne konkurovať. Stajňa Ginaf Rally Power pripraví dva úplne nové, odľahčené „špeciály“ X 2222 SP. Bývalý truck stajne AD Sport je odkúpený novou stajňou Wink a so štvrtým (typu M 2223) sa na trať vydá niekdajší skvelý motocyklista Gerard Jimmink. Pripomeňme, že značku Ginaf priviedol na Dakar v roku 1994 Anne Kies (so sériovým valníkom 4×4 vybojoval výborné 4. miesto) a táto automobilka bola druhou, ktorá po českej Tatre v roku 2004 nasadila kamión s nezávislým zavesením kolies. S hydraulickým pružením prišli ako prvé legendárne „hasičáky“ Perlini, ktoré aj napriek počiatočným problémom (a následnom vychytaní „múch“) sa potom stali štyri roky neporaziteľnými.
                                                                                            

Pôvodný zámer štvornásobného účastníka súťaže, Čecha Martina Macíka, nasadiť premiérovo kamión značky Fox, sa zatiaľ nekoná. Sedlčanský tím nasadí opäť dve liazky, znovu v žltých „tlačiarenských“ farbách. V „ostrom“ kamióne okrem Macíka štartujú Jiří Žák a premiérovo zástupca hlavného sponzora, spoločnosti Tedom, Vlastimil Vildman. LIAZ po vynikajúcom výkone z posledného ročníka (11. priečka – nebyť dvojhodinovej penalizácie, mohlo to byť 9. miesto) potvrdzuje svoju príslušnosť k elitnej skupine, čo je pre kamión vyrobený v roku 1989 neobyčajný úspech. Naviac len ako dvojčlenná posádka, čo si z konkurencie trúfajú len „unimogári“. Spomínaný Macíkov mechanik Ladislav Fajtl, najskúsenejší člen tímu (na rallye štartoval už v roku 1988), ktorý po poslednom ročníku vyhlásil že ho na Dakare už nikto nikdy neuvidí – a ak, tak len v úlohe asistencie – pilotuje doprovodný stroj spolu s Jiřím Čápom a nováčikom Janom Bervicom. Zmeny sa dotknú motora, nového palivového čerpadla, nové sú prevody, vyváženie ťažiska vozidla v dôsledku zmenšenia nádrží až o jednu tretinu a ďalšie „drobnosti“, ktoré v konečnom dôsledku robia z liazky špičkový stroj tejto kategórie. Novinkou je i prechod na pneumatiky zn. Pirelli, na ktoré premiérovo staví aj Loprais Tatra Team.
                                                                                              

Čo Tatra? Tím Karla Lopraisa sa bude snažiť napraviť dojem z posledných štyroch smolných ročníkov, v ktorých trikrát vôbec nedošiel do cieľa. Rád by sa vrátil do rokov 1998 – 2002, kedy trikrát vyhral a dvakrát skončil druhý. „Monsieur Dakar“ absolvuje svoju jubilejnú dvadsiatu účasť veľmi netradične: ako člen novinárskeho konvoja! „Mrzí ma to, ale nedá sa nič robiť,“ hovorí 57-ročná kamiónová legenda. „Mám problémy s chrbticou, s prasknutým krčným stavcom, čo je vlastne následok havárie z roku 2003. Dakar tak uvidím z iného pohľadu. V jubilejnom tridsiatom ročníku však chcem byť opäť v úlohe pretekára.“
                                                                                          

V „ostrom“ kamióne 4×4 tak uvidíme Aleša Lopraisa, Karlovho synovca, a ostrieľaného Petra Gilara. Obaja využili možnosti testovania, a to dokonca priamo v pretekoch na júnovej Rallye ORPI Maroc 2006. Pri neúčasti devätnásťnásobného účastníka Dakaru Karla Lopraisa sa v kabíne s nimi zišiel ďalší rodinný nasledovník – Alešov bratranec Leo Loprais a obaja prežili krst ohňom. Po poruche riadenia medzinápravového diferenciálu však v piatej etape boli nútení odstúpiť. Historický kamión Tatra 815 6×6 povedú Martin Kahánek, spomínaný syn Karla Lopraisa Leo a debut si pripíše aj Petr Čapka. Možno o rok uvidíme troch Lopraisovcov v jednej zostave: „Prečo nie. To by bolo fajn, úplná utópia to určite nie je,“ smeje sa Karel Loprais. „Šiel by som do toho. Mne sa tá myšlienka páči, ale rozdelenie miest v kabíne je jasné. Ja mám tú kostru vyvinutú jedine do sedadla za volantom,“ dodáva k svojmu áno rodinnému tímu najslávnejší z Lopraisovcov. Synovec Aleš ho doplní: „Vidím to reálne a nemusí to byť iba o nás troch Lopraisoch, čo ideme v tomto roku, ak nepočítam tatka. Vedľa strýka Karla a Lea tu sú ešte moji starší bratia Milan a Dan. Museli by ale hodne natrénovať.“
                                                                                             

Kým ďalšia tatrovka brazílsko-českej stajne Petrobras s posádkou André De Azevedo, Maykel Vilarta a Jaromír Martinec sa predstaví v novom žlto – bielo – zelenom prevedení (ich posledné vystúpenie nebolo síce ozdobené leskom žiadnej medaily, ale i za „zemiakovým“ vavrínom je tvrdá a poctivá drina a nepoľavujúce nasadenie v každej etape), tá rýdzo česká (s trojlístkom Tomáš Tomeček – Vojtěch Morávek – Ladislav Lála) ostáva verná modro – bielo – striebornému, pochopiteľne s nemenšími ambíciami na pódiové umiestnenie. Tomáš Tomeček svoje prestavané vozidlo (stajne Livescore) dokonale otestoval a overil vo víťaznom ťažení 7. ročníka Rallye ORPI Maroc – dvojnásobný víťaz tejto rallye bol jediným kamiónovým účastníkom v cieli. Z tatrovákov budú na štarte oproti vlaňajšku chýbať dlhoroční účastníci Josef Kalina a Vlastimil Buchtyár; premiéru si naopak odbijú Milan Loprais a Jiří Vintr, ktorí budú asistovať Karlovi Lopraisovi za volantom novinárskeho Nissanu.
                                                                                                 

Pre ruské kamazy má byť kamiónová kategória opäť príliš malým sústom. Tie budú chcieť primerane agresívnou, sebaistou, rytmickou a presnou jazdou došprintovať k rekordnému ôsmemu prvenstvu. V ruskej stajni dôjde na poslednú chvíľu ku zmene tímovej „dvojky“ – Fidarusa Kabirova prekvapujúco vystrieda Ilgizar Mardejev, Rešetnikov ako rapid assistance ostáva. Postavenie Čagina čoby „jednotky“ tímu je samozrejmé. Mníchovská značka MAN s podporou holandského zástupcu hneď pri svojej druhej účasti dokázala preraziť do špičky. Hans Stacey nasadí opäť dva kamióny MAN TG-A – rozumej prezlečený DAF – (i za podpory softwarovej spoločnosti Exact), v tom druhom má pôvodne točiť volantom víťaz Dakaru z roku 1997 Rakúšan Johann-Peter Reif, ale na poslednú chvíľu ho vystrieda Francúz Jacquot. Hosťom tímu Exact-MAN, ktorý sa objaví v dejisku štartu, je holandský pilot formuly 1 Christijan Albers. „MAN predstavuje môjho veľmi lojálneho sponzora a ja mám pred pilotmi na Dakare veľký rešpekt,“ vraví Albers. „Je to určite náročné a vzrušujúce. Možno sa raz jedného dňa zúčastním tohto podujatia aj ja.“
                                                                                                

Treba však počítať aj s talianskymi kamiónmi Iveco: v predošlom „vydaní“ tím Motosport Italia nasadil hneď sedem truckov (z toho päť do pretekov) a silné motory Cursor i masívnejší podvozok deväťtonových turínskych vozidiel sľubovali veľkú bitku o pódiové umiestnenie. Kamióny jazdci nemali ešte otestované, ale naznačili určitý potenciál. Tentoraz z trojice truckov firmy Industrial Vehicles Corporation ide okrem 33-ročnej Talianky Luise Trucco aj jej krajan Giacomo Vismara, ktorý s kompaktným unimogom skvele zajazdil kľúčové etapy a zakaždým spôsobil poriadny rozruch v prvej desiatke.

Najväčšie zastúpenie bude mať ako už tradične značka Mercedes (26 kamiónov – vrátane unimogov), ale pozornosť sa sústredí na „rýchliky“ z Beneluxu – ginafov je na štarte napokon deväť! MAN (21 vozov) má každoročne podporu najrôznejších firiem, čo dokumentuje spoľahlivosť jeho výrobkov v extrémnych podmienkach súťaže. S deväťtonovými obrami z Mníchova pôjdu i skvelí servismani Sadlauer, Jacquot a Bezemer; Dakar si plnými dúškami príde znovu vychutnať aj jazdec okruhových pretekov ťahačov Joseph Adua. Okrem „francúzskeho chameleóna“ nebude chýbať ani známa truckerka Elisabete Jacinto. Japonský tím Sugawara opäť nasadzuje dve nákladné autá Hino. Sugawara senior nikdy nepatrí k vysloveným favoritom, ale práve ich chyby dokáže dokonale trestať a ťažiť z nich, a aj preto je už šesťnásobným držiteľom dakarského striebra! I jeho syn Teruhito odvedie solídne maximum a pri problémoch silnejších súperov sa tiež môže dostať nečakane vysoko. Na štarte nechýba ani sedem vozidiel reprezentujúcich francúzsku firmu Renault.
                                                                                             

Po päťročnom kraľovaní ruskej firmy Kamskyj automobilový závod a štyroch víťazstvách Vladimíra Čagina zažije táto trieda výmenu v elitnej špičke. Jazdcom, ktorý sa o ukončenú sériu, v ktorej kamiónom od roku 1998 vládli výhradne českí alebo ruskí jazdci, zaslúži, je Hans Stacey. Tak ako on, i „pán Afrika“ Čagin (a do tretice Gérard De Rooy) sa od začiatku pustia do bezohľadnej naháňačky, ktorá síce budí záujem verejnosti, ale len v jednom prípade prinesie očakávané ovocie. Čaká sa, že víťazstvo na svoju stranu strhne práve jedna z trojice značiek Kamaz – MAN – Ginaf a výkony na trati to potvrdia. Dopredu sa majú prebojovať ešte DAF-y a Tatry, pri priaznivej konštelácii hviezd i Hino a LIAZ, takže na rozdiel od minulosti to nemá byť súboj jediného favorita s časom.

Firmu DAF reprezentuje predovšetkým Hans Bekx, ktorý sa vráti z „vyhnanstva“ a vo veľkom štýle, ale odveta za minulé dva ročníky sa nekoná. Svoje nádeje pochová už v úvodnej etape, keď po kolízii so Sugawarovým vozidlom Hino poškodí chladič a za nestihnutie limitu inkasuje päťhodinovú penalizáciu. Dokáže sa síce prebiť zo 74. priečky na konečnú štrnástu, za úspech to ale považovať rozhodne nemožno. Povráva sa, že to je Bekxova dakarská súťažná derniéra. Tímový druh Van Vliet naviac ukončí účasť už po tretej etape.
                                                                                           

Firma Ginaf a jej trucky sa stanú najväčším prekvapením pretekov. Holanďania ťažia najmä z obrovského výkonu motora (950 – 1500 konských síl!), do nôt im naviac hraje trať plná veľmi tvrdých, rýchlych a technicky menej náročných úsekov; i keď o umiestnenie na pódiu ich pripraví nevyjazdenosť a nevyrovnané výkony ich pilotov aj taktické nezvládnutie záveru pretekov. Po ročnej prestávke možno konštatovať, že postavili skutočne konkurencieschopné kamióny. Z jej jazdeckej zostavy je jednoznačne najlepší Wulfert Van Ginkel, ktorý sa (so suverénne najsilnejším kamiónom v štartovom poli) od 7. etapy drží na 3. priečke a o bronzové vavríny ho pripraví až záverečný finiš s Tatrou Aleša Lopraisa, respektíve 340 sekundové manko. „Ginaf je náš rodinný podnik,“ hovorí na margo úspechu značky Van Ginkel, „GIN znamená začiatok nášho priezviska a AF je Automobile Factory. Vyrábame off-roadove kamióny a štyri etapové víťazstvá sú skvelou reklamou pre značku.“ S ginafom (ktorý má v TOP 10 ešte jeden „špeciál“ – trojlístok Brouwer – Koetsier – Van Veenendaal „uviazne“ na ôsmej priečke) je do budúcna treba počítať ako s vážnym súperom, naviac sa dá predpokladať ďalší nárast účasti týchto technicky veľmi zaujímavých monštier.

Naopak smolný ročník má družina Johannesa De Rooya. Maximalista Jan, ktorého inovačné kroky i ambiciózne plány berú dych (najmä vďaka nemu má v jeho rodnej zemi Dakar v popularite status na úrovni formuly 1) a ktorý o výnimočnosti svojho postavenia na tejto súťaži nikdy nepochyboval, vyhlási (spoločne so synom Gerardusom) konkurencii púštnu vojnu. „Našim cieľom je vystúpiť na najvyšší stupeň víťazov. Prichádza čas našej odplaty!“ Lenže nové kamióny ich tímu s nezávislým zavesením kolies sa síce osvedčia ako veľmi rýchle a dynamické stroje, De Rooyovcov však už po niekoľkýkrát zradia motory DAF. V prvej špeciálke Jana zdrží porucha pohonu predných kolies a prevodovky, naviac jazdí s horúcou hlavou, blokuje súperov za sebou a zadrie motor už v púhej tretine preteku. „Hromotlk“ sa tak od svojho come-backu v roku 2002 môže popýšiť iba Gérardovou 3. priečkou z roku 2004... I keď je nutné zdôrazniť, že súčasný technický, športový aj inovačný boom v celej kategórii nákladných áut je primárne jeho zásluhou.
                                                                                             

De Rooyov klan veľmi dôstojne zastúpi spomínaný Hans Stacey. Podľa receptúry jeho strýka dotiahne techniku k dokonalosti, podá vynikajúci výkon a piatimi vyhratými etapami si rozhodne zaslúži aj to celkové. Mníchovská značka má v prvej desiatke ešte dva „špeciály“: Jacquot je šiesty a Echter uzatvára prvú desiatku.

Druhým v cieli je Rus Ilgizar Mardejev. Jeho bezchybný Kamaz udrží po Čaginovej havárii prápor ruskej stajne opäť v nebeských výšinách. Trio Čagin – Jakubov – Savostin sa síce po tretej špeciálke vyhupne do čela priebežnej klasifikácie, ale o dve etapy ďalej, cestou do Tan-Tanu, musí na trucku riešiť problém s prívodom paliva. Vo veľmi vyhecovanom súboji sa po dvadsaťminútovej oprave pustia do stíhacej jazdy, na 292. kilometri v 120 kilometrovej rýchlosti v prašnom prostredí prehliadnu sériu terénnych vĺn a „idú cez búdu“. Navigátora Semjona Jakubova a mechanika Sergeja Savostina vytiahnu z úplne zničeného kamióna tímoví kolegovia, pilot je celkom zaklinený v poohýbaných trubkách pevnostnej klietky kabíny (práve vnútorný ochranný rám zachráni Čaginovi život), z ktorej ho vyslobodia až po niekoľkých hodinách.
                                                                                              

Záchranári musia „Cára Vladimíra“ doslova vystrihnúť zo zdemolovanej kabíny. „Jeho stroj bol zničený. Nič a nikto mu už nemohol pomôcť pokračovať ďalej,“ uvedie Hugo Duisters z konkurenčného ginafu. Posádka je ihneď prepravená helikoptérou do nemocnice na Kanárske ostrovy. Čagin údajne utrpí vážne zranenie hlavy a pomliaždeniny končatín. Ďalší Kamaz s Rešetnikovom za volantom odmávnu v Dakare na siedmej priečke. Rusi teda získajú hneď niekoľko úplne rovnocenných súperov a je na nich, či dokážu doposiaľ neporaziteľnú koncepciu typu 4911 posunúť na kvalitatívne vyššiu úroveň.

Tatra je po štyroch rokoch opäť medzi trojicou najlepších zásluhou Aleša Lopraisa. Po úvodných problémoch s technikou sa s Petrom Gilarom nenápadne prepracovávajú výsledkovou listinou dopredu, 13. etapu si Aleš bude navždy pamätať ako svoju prvú víťaznú. Pri prejazde senegalskou savanou Tatra síce dostane zabrať, ale na historicky prvej Grand Prix du Lac Rose (Veľká cena Ružového jazera) strhne bronzové vence na svoju stranu. „Mal som sny byť vysoko, ale nehovoril som to nahlas. Byť tretí je splnený sen,“ prizná 27-ročný jazdec. „Premiéra za volantom však v skutočnosti bola omnoho ťažšia, než som si ju vlani predstavoval zo sedadla navigátora,“ dodá šťastný „princ Aleš“. Keď však jeho strýc Karel pred štartom tvrdil, že synovec môže dôjsť aj tretí, kdekto sa tomu usmieval...
                                                                                               

Veľmi zdatne mu konkurujú tatrovky Andrého De Azeveda i Tomáša Tomečka. Oboch potrápi Achillova päta, teda ukrútené hnacie hriadele, ale nevzdajú sa. Zatiaľ čo De Azevedo skončí piaty (podáva vyrovnané a kvalitné výkony, ale o lepšie umiestnenie ho pripraví snáď až príliš razantná jazda na hranici možností vozidla a z nej vyplývajúce technické problémy – opäť zlomený hnací hriadeľ), na Tomečka ostane 11. priečka. Na to, že už v úvodnej etape „chytí“ po stominútovej strate aj päťhodinovú penalizáciu (ktorá ho pripraví o boje v prvej desiatke), to je heroický výkon. Pustí sa však do stíhacej jazdy („Rozhodne sme nechceli hodiť flintu do žita,“ vraví Tomeček) a výsledkom je hranica TOP 10. Škoda tej nevyrovnanosti výsledkov v jednotlivých etapách, v ktorých strieda vynikajúce okamihy s drobnými výpadkami. Posádku však teší najmä Alešova bronzová priečka i piaty absolútny čas tímového druha De Azeveda: „Urobili sme dobrú reklamu značke, ktorá je na Dakare pre kamazy, MAN-y či ginafy stále silnou konkurenciou,“ dodá Tomáš Tomeček.
                                                                                               

Martin Macík odstúpi kvôli prepálenému tesneniu pod hlavou valcov na motore jeho liazky. Škoda je to dvojnásobná aj preto, že má pretek skvele rozjazdený (7. miesto), jeho jazda je rýchla, primerane agresívna, ale aj spoľahlivá zároveň a až do osudnej 7. etapy bez porúch techniky. Liazku síce behom dňa voľna opraví, nenájde však dostatok motivácie k tomu, aby pokračoval – hoci aj v hĺbke štartového poľa.

Trochu za očakávaním jazdí Vismara na Ivecu (12. priečka), i keď tím Motosport Italia si tentoraz musí po odchode Biasiona s Alénom vystačiť s podstatne menším rozpočtom, ktorý nedovolí kamión oproti vlaňajšku výrazne zrýchliť. Hlavne od začiatku čerí vodu rýchly Španiel Pep Vila s dosť svojrázne postaveným mercedesom, ktorý zaujme obrovským výkonom motora a taktiež dosť svojráznym výkladom technických pravidiel. Výsledky Hina, respektíve otca a syna Sugawarovcov (9. a 13. miesto), môžu značiť niečo o ústupe zo slávy. Ale nedajme sa mýliť: obaja zasadnú na trón v triede objemu motora do 10 litrov – a je to už nepretržitých dvanásť rokov, čo tejto kategórii dominujú práve nákladiaky z krajiny vychádzajúceho slnka!
                                                                                                  

Počet tých, ktorí z priestoru starobylej časti Beléma pri kláštore svätého Jeronýma v Lisabone dokážu dôjsť až ku hotelu Le Meridien v Dakare, sa po 7915 kilometroch (4309 km tvoria rýchlostné skúšky) stenčí na 310 posádok – 109 automobilov, 132 motocyklov a 69 nákladných áut.


2007/ 29. ročník Rallye Euromilhôes Lisboa – Dakar

Automobily:
1. Peterhansel – Cottret (Mitsubishi)
2. Alphand – Picard (Mitsubishi)
3. Schlesser – Debron (Schlesser Buggy)

54. Zapletal – Janáček (Mitsubishi)

Motocykle:
1. Cyril Després (KTM)
2. David Casteu (KTM)
3. Chris Blais (KTM)

9. Jaroslav Katriňák (KTM)
15. Martin Macek (Yamaha)
42. David Pabiška (KTM)
51. Ivo Kaštan (Suzuki)
65. Josef Macháček (Yamaha)

Kamióny:
1. Stacey – Gotlib – Kinderen (MAN)
2. Mardejev – Beljaev – Nikolajev (Kamaz)
3. A. Loprais – Gilar (Tatra)

5. De Azevedo – Justo – Martinec (Tatra)
11. Tomeček – Morávek – Lála (Tatra)
27. Szaller – Pocsik – Faško (MAN)

Štart: 6. januára 2007 v Lisabone (Portugalsko)
Cieľ: 21. januára 2007 v Dakare (Lac Rose)
Deň voľna: 13. januára 2007 v Atare (Mauritánia)
Dĺžka 29. ročníka: 7 915 km
Dĺžka špeciálnych skúšok: 4 309 km
Prejdené krajiny: Portugalsko, Španielsko, Maroko, Mauritánia, Mali, Senegal
Štartovalo: 525 pretekárov – 187 automobilov, 250 motocyklov, 88 kamiónov
Dokončilo v klasifikácii: 310 účastníkov – 109 automobilov, 132 motocyklov, 69 kamiónov