Autosportfoto

Igor Drotár: Ani Ferrari vám nedá toľko, čo WRC

Legendárny, stále aktívny a večne usmiaty prešovský automobilový pretekár - to je Igor Drotár. Tento rok oslávi šesťdesiatku. No kým sa tak stane (v decembri), Igor absolvuje ďalšie stovky kilometrov v šialenom tempe a s precíznosťou, o akej sa väčšine z nás ani nesníva. V nasledujúcom rozhovore vás Igor hádam presvedčí, že, slovami klasika - „Praha není ůstí" a Ferrari nie je Škodovka... V tomto prípade je jeho Fabia WRC práve „Dávidom" vedľa „Goliášov" z radu superšportov, ktoré poznáte z plagátov a internetu. A taktiež sa dozviete, že vodičský preukaz vás nezachráni, ak v lese pri rýchlosti 180 km/h chytíte defekt. Navzdory predstavám verejnosti je automobilový šport finančne dostupnejší, než si myslia. No jedným dychom treba dodať, že je tu ešte vrcholový motoršport - ten, kde skúsení muži (aj ženy) s talentom dokážu ísť na hrane, za akýchkoľvek podmienok a na autách, s ktorými by sme sa my - bežní smrteľníci, ani nedokázali poriadne pohnúť. Poviem to ešte takto: miestna hokejová liga je fajn, no postavte jedného jej hráča do NHL a pochopí, že pri telke sa všetko komentuje ľahšie. Igor hrá „vrcholovú ligu" v našom motoršporte už desiatky rokov. V rozhovore sa napokon dozviete aj to, čo Igora teší a trápi na slovenskej rally.

Igor vo svojom živote si vyskúšal určite množstvo zaujímavých športových vozidiel. Ktoré z nich ti utkvelo v pamäti ako jazdecky najzaujímavejšie a možno aj najbližšie k charakteru pretekárskeho stroja?

V prvom rade rozdeľujem 3 skupiny áut: autá do práce - tzv. „robotníci," potom sú autá pre potešenie a tretia kategória sú autá pre voľné chvíle. Najlepšie pracovné vozidlo doteraz bolo pre mňa Škoda Octavia RS kombi, diesel. Najazdili sme 150 tis. km a ani raz ma nesklamala. Dokonca som s ňou aj trénoval, robil rozpisy. Bolo to veľmi dobré auto - pružné, tuhé, rýchle, s dobrou spotrebou. Navyše doňho človek dal všetko potrebné. Druhá kategória sú autá pre potešenie. Tam vyhráva zatiaľ Ferrari F430. Poteší ťa ako máloktoré. Je to auto hravé, plné energie a pocit v ňom je priam neopísateľný; pozná ho len ten, kto ho už skúsil. Musím však zdôrazniť, že žiaden superšport nikdy nebude v tej lige, ako je vozidlo WRC. Čo sa týka áut na voľné chvíle, tam zatiaľ vyhráva MINI kabriolet. Dáte dole strechu, „vietor vo vlasoch," pustíte si dobrú hudbu... Jednoducho skvelé. Keď jazdíš niekoľko rokov WRC, ťažko sa ti hľadá niečo, čo by ho nahradilo. Nedá sa to, je to iný svet. Ja sa dokonale nabažím WRC a potom potrebujem auto zväčša „do roboty" - teraz je to MINI Countryman. Veľmi mi vyhovuje, je to navyše štvorkolka, čo v zime človek veľmi ocení.

Množstvo šoférov sa domnieva, že ak zvládnu rýchlu jazdu na športovom vozidle, rozdiel medzi ním a ozajstným rally špeciálom je len minimálny. Napokon množstvo športiakov dosahuje väčšie výkony, než vozidlá WRC. Ako by si vlastnými slovami vyvrátil túto myšlienku? V čom je jazda na limite v pretekárskom špeciále tak zásadne odlišná od jazdy na limite v športovom vozidle?

Ako som povedal - ťažko hľadať ekvivalent k vozidlu WRC. Môžeš mať auto, ktoré má aj dvojnásobok koní ako WRC - povedzme 600, no stále je to len sériové auto. Aby si s ním mohol ísť aj veľké vzdialenosti. Keď chcú ľudia pridať, zvyčajne je to na rovine, i keď dokážu svižne prejsť aj nejaké kľukatejšie úseky. No mylne sa domnievajú, že majú všetko pod kontrolou. Zvyčajne ľudia so silnými autami, ktorých poznám, vedia ísť rýchlo, no len do chvíle, kým nevznikne problém. A keď vznikne, skončili... Nevedia, ako majú reagovať, pretože v autoškolách ich nenaučia, čo robiť, keď v rýchlosti 180 km/h dostanú šmyk, alebo rýchly defekt. Myslia si, že to auto ovládajú, je tam adrenalín a emócie, no je to nebezpečné. Treba mať skúsenosti nielen v šoférovaní, ale v každej činnosti, ktorú vykonávame.

Mám dobrého kamaráta, ktorý mal už asi všetky najlepšie superautá ako Bentley, Lamborghini, Ferrari, Bugatti Veyron... všetko možné. Sadol si do Škody Octavie WRC a bol z nej úplne unesený. Zistil, že to, čo doteraz zažil, je neporovnateľné s tým, čo skúsil v Octavii WRC. Raz prišiel na okruh v Sosnovej na Lamborghini a vyskúšal si Octaviu WRC. Začal mi nahlas a s nadšením rozprávať, že tá Octavia je neskutočné vozidlo. Okolosediaci sa ho museli opýtať, či si robí srandu, keďže prišiel na Lamborghini. Lenže on to myslel naozaj vážne. Vozidlo WRC je niečo úplne iné, než bežné sériové vozidlo - a je jedno, či ide aj o malosériové športové vozidlo. WRC je iná liga - čo do ovládania auta, reakcií vozidla a celkového pocitu. Stačí s ním spraviť pár sto metrov pri civilnejších rýchlostiach, aby ste pochopili, že sedíte v „raketopláne," a nie v aute.

Je možné odbúrať imidž motoršportu ako niečoho nedostupného v očiach bežnej verejnosti? Tento šport sa totiž často považuje za zábavku milionárov. Ako lepšie sprístupniť motoršport širokej verejnosti?

Myslím si, že to nie je celkom pravda. Vedel by som vám vymenovať množstvo záľub a športov, ktoré sú ďaleko drahšie, než základný motoristický šport. Skúsiť si motoršport je otázkou toho, s akým autom chcem začať. Skutočne to ide aj s nižšími nákladmi. Ak chcete robiť hocijaký šport profesionálne, stojí to množstvo peňazí. Dokonca aj taký futbal, či hokej. Zrátajte si, že taký dres, výbava a dobrá hokejka niečo stoja a ak máte dieťa - zo všetkého postupne vyrastie, čiže treba veci dokupovať. Tréningy aj cesty na zápasy stoja nemalé sumy. Navyše každý, kto chce, aby jeho dieťa hralo profesionálne, musí investovať veľké sumy peňazí do jeho kariéry. Vlastne aby vôbec hral...

Povedzme, že som si kúpil, alebo požičal jednoduchú predokolku s výkonom do 200 k, ktorú chcem prerobiť na rally špeciál, napríklad do poloamatérskeho Slovenského rally pohára (SRP). Čo všetko na to potrebujem a koľko ma to môže asi stáť, aby som sa pustil do súťaženia?

Nemám v tom úprimne až taký veľký prehľad, no vidím chalanov, ktorí si kúpia aj lacnejšie auto - napríklad Renault Clio za 1000-2000 eur. Doma v garáži si následne dorobia ochranný rám, pretekárske sedadlá, volant...Vytvoria si malý vlastný tím možno piatich kamarátov, kde každý pridá pomocnú ruku pri tom, či onom. Tešia sa z toho, napĺňa ich to. To auto ich potom teší nielen na rôznych amatérskych súťažiach. Takýchto amatérskych pretekárov bolo pred pár rokmi možno 30. Dnes ich je asi 180. Teší ma, že ľudí motoršport skutočne zaujíma a že to napreduje.

Ako by vyzerala ideálna rýchlostná skúška Igora Drotára?

Ak ideš naozaj rýchlo, či už je to rýchly úsek, alebo technickejší, na asfalte rôznych kvalít a všeobecne na rôznych povrchoch, každá jedna skúška ťa vie očariť. Mne sa páčia všetky trate, lebo každá má svoj charakter. Nemám však rád skúšky typu „slalom". Mám rád cesty, ktoré sú „nedotknuté" - bez toho, aby tam niekto strkal retardéry a vytváral umelé obtiažnosti. Známu rýchlostnú skúšku „Peklo" som jazdil ako šotolinu, rovnako aj skúšky v Lubeníku a v Tatrách. Napríklad aj povestné Hrabušice-Stratená. Časom tam dali asfalt a bolo „vybavené." Dnes jazdíte šotolinu, len keď vám dajú retardér a vy ho obchádzate cez nejaké odpočívadlo, či autobusovú zastávku. Každá skúška má svoj rýchly rytmus. No keď vám strčia umelý retardér a vy musíte maximálne spomaliť, použiť ručnú brzdu -  lebo WRC nemá taký polomer otáčania - a prejdete cez nejakú autobusovú zastávku... Veď ani samotné auto nie je stavané na také nízke rýchlosti. Totálne vás to vyhodí z rytmu. Ale aj na to sme si už zvykli.

Čo hovoríš na aktuálne vydaný kalendár slovenského šampionátu v rally? A čo termínové kolízie s pretekmi do vrchu?

V prvom rade ma teší, že kalendár vyšiel. Termíny mohli byť trošku skôr. No som spokojný, že vôbec existujú usporiadatelia, ktorí v ťažkej dobe dokážu spraviť súťaž. Rally je piatok/sobota a kopec je sobota/nedeľa. Čiže môžem vynechať sobotu na kopci, avšak nedeľu ešte stihnem. Raz som tak vyšiel po jednej súťaži z Českého Krumlova o pol jednej v noci. Ráno o pol ôsmej sme boli na Čiernom Balogu a o 8:10 som už štartoval do nedeľňajších pretekov do vrchu. Všetko sa dá, keď sa chce.

S Igorom Drotárom sa rozprával Martin Trenkler